Pracovne ste počas roka veľmi zaneprázdnený. Oddych plánujete až na sviatky. Ako u vás vyzerajú Vianoce?
Vianoce sú naozaj jediným sviatkom, keď som doma. Na východe Slovenska žije môj brat a moja mama, takže som vždy s nimi. Vianočné sviatky sa prirodzene spájajú s detstvom a z detstva si najviac spomínam na varenie s babkou. A to je kapustnica, rybie filé a šalát. No najviac mi chýba vôňa živého stromčeka. Keď som bol dieťa, naši mali živý vianočný stromček a prekrásne vianočne voňal celý dom. Teraz máme umelý. Aj ja mám jeden vo svojom byte v Bratislave. Stromček treba mať, je to rituál.
Dávate si aj novoročné predsavzatia?
Nutnosť zmeniť niečo vo svojom živote som nikdy nespájal s 1. januárom. Keď niečo nezmením povedzme štrnásteho mája, tak z toho nebude nič ani na Nový rok.
Posledné mesiace pôsobíte viac v Prahe ako v Bratislave. Rozhodli ste sa vymeniť Slovensko za Česko?
Som naozaj veľmi vyťažený a v Bratislave trávim čas len vtedy, keď nakrúcam Profesionálov alebo mám inú prácu. Väčšinou som v Prahe, ale nemôžem tvrdiť, že som sa tam presťahoval. Mám tam však viac práce ako v Bratislave. Ešte vo februári som v Prahe mal premiéru tanečno-pohybového predstavenia 100 Wounded Tears v divadle Ponec v Prahe. Hudbu k predstaveniu napísal Michal Kaščák. A o pár mesiacov neskôr som začal spolupracovať s Dodom Gombárom, ktorý pripravoval pesničkovú hru Kudykam. Tú sme v pražskej Štátnej opere odpremiérovali v októbri.
Ako tanečníka vás slovenskí diváci ešte nepoznajú.
Pohybovo na tom nie som zle, len veľa príležitostí, ako to dokázať, som doteraz nemal. So spolužiakom na VŠMU Jožom Fručekom, ktorý je aj režisérom toho pražského tanečného predstavenia, som chodil na tréningy k rôznym tanečníkom. Od štvrtého ročníka som však začal pôsobiť v Radošinskom naivnom divadle, kde ma Stanislav Štepka dosť zamestnával a tak som sa upísal činohernému herectvu. Tanec išiel nejako prirodzene bokom. Časom som sa dostal na Novú scénu a vyskúšal som si muzikálový tanec, ale ten je o niečom inom ako moderný tanec, ktorý robím teraz.
Na Slovensku, ale aj v Česku je v posledných rokoch veľmi populárna tanečná šou Let’s Dance. Trúfli by ste si v nej účinkovať?
Určite áno. Je to program, v ktorom by som sa veľa nového naučil, pretože ma vždy lákali latinskoamerické tance.
Rovnako dobre ste na tom aj so spevom?
Stále sa zdokonaľujem a vidím na sebe pokroky. Ak si pozriem vystúpenie z roku 1993, keď som účinkoval v divadle Thália, a porovnám ho s mojimi speváckymi výkonmi dnes, je to naozaj rozdiel. Vtedy som zaspieval „fis“ a teraz som pri „h“. Hlasivky sú sval ako každý iný a keď s nimi chodíte do „posilňovne“, zlepšuje sa. Tým mám na mysli samozrejme hlasových pedagógov, nie činky.
Nemáte problém sám seba vidieť v televízii alebo si pozerať staré nahrávky z divadelných vystúpení aj spred desiatich rokov?
S tým nemám problém, rád si to pozriem. Som dosť sebakritický. Snažím sa robiť veci naplno, no s odstupom času by som ich predsa len robil inak. Myslím, že to je logické. Uplynulo desať rokov odvtedy, čo sme nakrúcali film Musíme si pomáhať a ak by sme ho nakrúcali dnes, určite by som svoju postavu hral inak. Vlastne všetci, čo sme tam boli, by sme hrali inak. Veď aj samotný režisér filmu je o desať rokov starší a skúsenejší. Ja som bol vtedy mladé ucho.
Musíme si pomáhať je váš prvý film, ktorý vás dostal do povedomia. Považujete ho za prelomový vo vašej kariére?
Istým spôsobom je to prelomový film a dodnes som vďačný, že som ako neznámy herec dostal túto príležitosť. Hralo sa mi dobre, pretože s mojou postavou mám spoločné to, že sme obaja introvertní ľudia. Nie som introvertný typ herca – taký typ herca azda ani neexistuje. Skôr po ľudskej stránke mi bola postava židovského chlapca Davida blízka.
Predchádzala nakrúcaniu nejaká špeciálna príprava?
Od režiséra sme pred nakrúcaním dostali dokumentárne spracované príbehy ľudí, ktorým sa podarilo utiecť z koncentračných táborov a dnes žijú v Amerike, vo Švédsku či inde vo svete. Boli to vlastne ich výpovede o tom, ako v koncentračnom tábore prežívali, ako strácali svojich blízkych a čo pri tom cítili. Dokumenty nám pomáhali dostať sa do deja.
Čo je podľa vás herectvo? Musí byť herec empatický a ponoriť sa do postavy alebo stačí len dokonale hrať?
Je to vec osobnej senzibility a predstavivosti. Každý herec si musí vedieť predstaviť tú rolu, ktorú hrá. Keď prídem do obchodu, som kupujúci. Ale ak chcem hrať predávajúceho, musím si predstaviť, čo robí predávajúci, ako sa správa, čo asi prežíva… Existuje niekoľko princípov – Stanislavského princíp či Čechovov princíp, ktoré hovoria, ako prežívať úlohu, ako sa pripraviť na nejaký psychický stav, ako sa dokázať odosobniť. To všetko sa učí v škole. Ja si z toho všetkého urobím vlastnú zlúčeninu a robím to po svojom. Každý herec hrá tak, ako mu to vyhovuje.
Je pre vás herectvo len práca?
Nedá sa všetko robiť len technicky a nedá sa všetko len prežívať. Treba nájsť vhodnú kompozíciu. Áno, herectvo milujem, je to krásne povolanie, ale nemôžem sa tešiť len zo svojich postáv. Pred každým divadelným predstavením potrebujem aspoň hodinku na to, aby som sa dokázal odosobniť od reálneho sveta a ponoriť sa do divadelnej hry.
Hráte v češtine aj v angličtine. Máte chuť učiť sa cudzie jazyky?
Pre mňa bol pokrok, keď som sa naučil rozprávať spisovne po slovensky a tak čeština už bola pre mňa bližším cudzím jazykom. Po anglicky viem podstatne menej. Chuť zdokonaľovať sa v jazykoch mám, len času je málo. Láka ma taliančina, vraj mám slušnú výslovnosť.
Považujete sa za workoholika?
Som od prírody lenivý a kompenzujem to prácou. Sú to slová jednej mojej profesorky. Teraz to vyšlo tak, že mám skutočne dosť práce a ja som len a len rád. Moja práca je mojím koníčkom.
V médiách sa objavili informácie o vašom šikanovaní v detstve.
Neviem, či to vôbec stojí za komentár. Nebolo to také tragické. Prežil som to bez trvalých následkov.
Kde ste nabrali odvahu, aby sa z uzavretého dieťaťa, ktoré sa venovalo čítaniu kníh, kým sa iné deti hrali, stal herec?
Neviem, či sa to dá aplikovať na tú lenivosť, ktorú si kompenzujem prácou. Že by som si svoju introvertnosť kompenzoval exhibicionizmom?! Neviem. Nikdy som sa nechcel stať hercom, ale deckám sa v triede páčilo, keď som začal parodovať profesorov na strednej škole. Bolo to pre nich zábavné, mne sa páčilo, že sa bavia a ja som sa tiež začal baviť. Potom to už prišlo nejako prirodzene, že po maturite som nastúpil do divadla Thália. Po prvej sezóne som si povedal, že vyskúšam VŠMU a na druhý pokus ma prijali. No dodnes mám strach a trému, keď vyjdem na pódium a musím hrať.
Je teda herectvo pre vás stresujúce?
Síce svoju prácu milujem, ale vždy si uvedomujem zodpovednosť, že by som mal hrať čo najlepšie. Aby to nebolo málo, ale ani veľa, skrátka, aby môj výkon bol presvedčivý – a tá zodpovednosť vyvoláva stres. Herectvo je verejné povolanie a niekedy máte lepšie dni, niekedy horšie. Medializácia, popularita, na to všetko si musí človek zvykať postupne.
Potrebujete popularitu a medializáciu k svojmu šťastiu?
Každého herca poteší, ak sa o jeho práci píše. Sú však momenty, keď sa o úspechy nepotrebujem deliť s médiami. Napríklad keď som pred pár týždňami stál na javisku Štátnej opery v Prahe s Karlom Gottom, ani jeden slovenský novinár o tom nevedel. Mne stačilo, že som s ním na tom javisku stál a spieval. Kto si v mojich rokoch môže povedať, že spieval s Karlom Gottom?!
To bolo na premiére hry Kudykam?
Áno, a tým chcem povedať to, že som vedel, že budem spievať s Karlom Gottom, ale nepotreboval som zavolať novinárom, že „poďte, idem spievať s Gottom, píšte o tom"! Pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok aj bez medializácie. Iste sú herci, ktorí by to dokázali dôkladne spropagovať, pretože ich medializácia teší viac, potrebujú ju.
Hráte v seriáli Profesionáli. Stotožnili ste sa s postavou Alexandra Vyšného Riefenstahla, ľudovo Šaňa?
Áno aj nie. Skôr ľudia sa stotožňujú s tým, že som Šaňo. Na ulici ma inak ako Šaňo ani neoslovujú. Ja však na toto oslovenie veľmi nereagujem. Otočím sa len vtedy, keď ma niekto osloví mojím civilným menom. Nie som totiž Šaňo. No na druhej strane ma teší, že ten seriál ľudia sledujú a môžeme ho naďalej nakrúcať.
V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že by ste chceli byť kombináciou Matky Terezy, Billa Gatesa a Brada Pitta a že by ste sa rád zbavili nenávisti a sebaľútosť by ste mohli rozdávať. O humore, smiechu a dobrej nálade, tak ako vás ľudia poznajú, nepadlo vo vašej charakteristike ani slovo.
Niekedy je únavné, ak aj v súkromí od vás očakávajú, že ste samá zábava a dobrá nálada. Občas ľudia okolo zabudnú, že aj ja som len človek, a nie komik na celý deň. Nie som Šaňo, ktorého poznajú z televízie. Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí ma poznajú tak dobre, že pred nimi nemusím skrývať svoje trápenia a vypočujú si moje problémy.
Csongor Kassai
Narodil sa v roku 1972 v Kráľovskom Chlmci. Po absolvovaní VŠMU je od roku 1996 členom Radošinského naivného divadla, hosťuje v SND a na Novej scéne. Medzi jeho najvýraznejšie charakterové postavy patrí židovský mladík David Wiener, ktorého stvárnil vo filme režiséra Jana Hřebejka Musíme si pomáhať. Účinkuje v tanečných inscenáciách Šárky Ondrišovej Canto Hondo a Jablko, hral v divadlách Aréna, Astorka a v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Momentálne hrá v televíznom seriáli Profesionáli a v Prahe účinkuje v hrách 100 Wounded Tears a Kudykam.
