Viete si predstaviť mladého Funèsa? Bez rednúcich šedivých vlasov a vrások okolo očí? Ide to zrejme len ťažko. Komik sa totiž na plátne preslávil ako päťdesiatročný. Jeho cesta za medzinárodným úspechom trvala obdivuhodne dlho. Od chvíle, keď sa rozhodol pre dráhu herca, až po chvíľu, keď mu zverili hlavnú úlohu v jeho prvom slávnom filme, ubehlo viac ako dvadsať rokov. Za ten čas hral zanedbateľné úlohy vo viac ako sto filmoch. Meno Louis de Funès sa dlho objavovalo malými písmenami na konci titulkov. Jeden rok to však všetko zmenil.
Po snahách vymaniť sa z bočných postáv sa drobnému hercovi podarilo naplniť vlastné očakávania v roku 1964. Žandár zo Saint-Tropez a Fantomas. Dve snímky, ktoré predurčili, ako sa bude vyvíjať mainstreamová kinematografia vo Francúzsku v období najbližších rokov, pričom tvárou oboch bol ten istý muž. Neurotický a nasrdený policajt, ktorého cestu za spravodlivosťou lemujú nezvyčajné situácie, a najmä množstvo situačného humoru. Louis de Funès sa vďaka filmom stal symbolom komédií najbližších desaťročí. Kde bol smiech, tam bol Funès.
Od prelomu až po koniec svojej kariéry nakrútil ešte dvadsaťsedem filmov, pričom väčšina z nich sa dočkala úspechu aj vo vtedajšom Československu. Zásluhu mal na tom aj dabingový výkon Františka Filipovského. Pokračovania „žandárov“, Fantomasa alebo ďalšie snímky ako Piti, piti, pá, Grand restaurant pána Septima či Dobrodružstvá rabína Jákoba bývajú dodnes zaraďované do dramaturgie televíznych staníc v Európe. Fráza „sem se mi dívejte“ zľudovela a nezostarla.
Džez ako vášeň
Napriek tomu, že sa filmovým divákom Louis de Funès spája najmä s policajnou uniformou, nebyť tvrdohlavosti jeho rodičov, pravdepodobne by sa namiesto nakrúcania komédií prechádzal po záhradách španielskych zámkov. Zo strany otca aj matky totiž zdedil „modrú“ krv. V roku 1904 sa novomanželia pochádzajúci zo šľachtických rodov – Leonor a Carlos Louis de Funès de Galarza presťahovali z rodnej Sevilly do Francúzska, aby unikli rodičom, ktorí ich sobáš neschvaľovali. Miestom ich nového života sa mal stať práve romantický Paríž. Z právnika Carlosa sa stal obchodník s klenotmi, čo sa v období nadchádzajúcej prvej svetovej vojny nejavilo ako práve vhodné zamestnanie. Keď 31. júla 1914 vyhlásilo Francúzsko mobilizáciu, narodil sa mladej dvojici syn – Louis Germain David de Funès de Galarza.
Rodina sa pre nedostatok pracovných príležitostí sťahovala, útočisko našla v dedinke Villiers-sur-Marne, kde Louis vyrastal. V medzivojnovom období dokončil gymnázium Condorcet v Paríži, ktoré v rôznych obdobiach navštevovali takí ľudia ako Henri de Toulouse-Lautrec, Paul Verlaine alebo Serge Gainsbourg. Napriek motivácii, ktorú škola plná slávnych mien ponúkala, sa Funès nepreukázal ako práve vzorný študent, a preto sa mal podľa plánov rodičov venovať remeslu. Učil sa za kožušníka aj fotografa, ale ani jednu zo škôl nedokončil. Pre malú postavu ho odmietli vziať do armády a snahy uchytiť sa ako kreslič v továrni, účtovník, aranžér alebo predavač skončili tiež veľmi rýchlo. Jediným útočiskom boli pre mladého Funèsa parížske kaviarne.
Džez bol totiž Louisovou vášňou. Keďže vedel hrať na klavíri, príležitostne zaskakoval ako pianista v rozličných baroch. V roku 1936 sa po prvý raz oženil, ale mladučká Germaine Élodie Carroyerová tento životný štýl a večný nedostatok financií nevydržala. Vzťah sa napriek narodeniu prvého Louisovho potomka, syna Daniela, skončil rozvodom. Šťastie v práci aj v osobnom živote sa naňho usmialo až počas druhej svetovej vojny. Ako klavirista dostal trvalé miesto, a to priamo v bohémskom Montmartri. Hra na klavíri ho uchvátila natoľko, až sa ju rozhodol študovať. Vďaka hudobnej škole sa zoznámil aj so svojou životnou láskou Jeanne Augustine Barthélemy de Maupassant, ktorá ho sprevádzala životom až do konca. Praneter slávneho spisovateľa sa mu zároveň stala najlepšou priateľkou. Porodila mu dvoch synov, Patricka a Oliviera.
Muž, ktorý prechádza po ulici
Bohémsky život umelca priniesol mladému Louisovi viac ako len zaujímavý život. Vďaka práci v kaviarni sa zoznamoval s množstvom ľudí aj z hereckej brandže, a tak sa stalo, že sa prihlásil do hereckého kurzu. Začínal v malých úlohách v divadle, ktoré sa po hudbe stalo jeho druhou vášňou. Svoju filmovú premiéru mal ako 31-ročný. V snímke Pokušenie z Barbizonu z roku 1946 sa objavil presne na 40 sekúnd, počas ktorých stihol povedať dve vety.
V tomto období malých úloh, ktoré tvorilo veľkú časť jeho života, žil Louis de Funès v pravidelnom kolobehu, ktorý ho uspokojoval a zároveň priniesol rodine aký-taký zisk. Doobeda daboval zahraničných hercov, na obed účinkoval ako komparz alebo vedľajšia postava vo filmoch a po večeroch hral v divadle. V rokoch 1945–1955 sa objavil vo viac ako päťdesiatich filmoch, vo väčšine však len ako „muž, ktorý prechádza po ulici“. Postupnými krokmi sa posúval od komparzu k vedľajším úlohám, až kým neprišla ponuka režiséra Jeana Giraulta do snímky Žandár zo Saint-Tropez. Takmer v rovnakom čase ho oslovili aj s Fantomasom.
Z pokojných denných rituálov nezostalo v Louisovom živote nič. Oba filmy ho vystrelili na vrchol popularity, čo so sebou prinieslo aj sebazničujúce pracovné tempo, ktorým akoby chcel dobehnúť predchádzajúce roky. Za desať rokov vystupoval v dvadsiatich štyroch filmoch v titulnej úlohe. Nevedel sa vzdať ani divadla, ktoré mu už ako slávnemu filmovému hercovi ponúkalo čoraz väčšie úlohy. Divadlo a film vedel herec prepojiť. Úspech si získala jeho úloha v komédii Oskar, ktorá bola z filmového plátna prevedená aj na javisko. V inscenácii hral na žiadosť režiséra tú istú postavu. Svoj divadelný sen si však Funès splnil až ako uznávaný komik v Molièrovom Lakomcovi. Hoci sa mu v divadle nikdy nepodarilo zahrať si ho, zasadil sa o to, aby bola klasická hra sfilmovaná s ním v hlavnej úlohe. Tak sa aj stalo v roku 1980.
Hektické tempo sa podpísalo pod jeho zdravotný stav. V roku 1974 dostal prvý infarkt a po tejto udalosti svoje tempo mierne zvoľnil.
Rozlúčka s uniformou
Útočisko našiel v zámku Clermont pri obci Le¤Cellier neďaleko Nantes. Napriek úlohám uhundraných extrovertov bol totiž údajne plachý a so svojou popularitou sa nevedel celkom stotožniť. Rozhovory dával iba zriedka, jeho manželka Jeanne sa médiám vyhýbala úplne. Spolu s obidvoma synmi žili utiahnuto, dôvodom bolo aj vydieranie a vyhrážky, ktorým ho pre slávu a peniaze vystavili v Paríži.
Na zámku si Louis de Funès našiel po džeze a herectve svoju tretiu vášeň. Bolo ňou záhradníctvo. V skleníku sa venoval ružiam, pričom niekoľko odrôd sám vyšľachtil. Jedna z odrôd ruží nesie jeho meno.
Muž, ktorý vie v priebehu jednej minúty predstaviť štyridsať tvárí – ako ho volali – napriek zdravotnému stavu nevedel odmietať filmové ponuky. Ako žandár sa vrátil aj do Saint-Tropez, posledné dva diely zo série, Žandár a mimozemšťania (1979) a Žandár a žandárky (1982), si však vyslúžili viac kritiky ako pochvaly. Definitívna rozlúčka s policajnou stanicou, ktorá ho preslávila, bola zároveň aj rozlúčkou s ním samotným.
Počas nakrúcania podľahol infarktu jeho priateľ, režisér Jean Girault, vďaka ktorému sa Louis de Funès na herecké výslnie dostal. Jeden rok po premiére, 27. januára 1983, sa pre náhlu únavu rozhodol do postele odísť skôr. "To nie je možné, ja asi zomriem,“ údajne povedal manželke, ktorá stála aj počas tretieho infarktu pri ňom. Mal 69 rokov.
