Hrnú sa vám po filme Jánošík: Pravdivá história ponuky?
Práca na Jánošíkovi bola veľká skúsenosť. Ponuky ma však za to neprivalili. Aj sám si vedome zachovávam triezvy odstup, nedám sa hneď do všetkého povťahovať. Keď si ma niekto vyberie, pretože chce práve takú tvár a takého človeka, ako som ja, rád to prijmem. No nemôže to byť preto, že som hral v nejakom ostro sledovanom filme.
Spoznávajú vás ľudia aj bez dlhých vlasov?
Veď preto som sa ostrihal – aby ma nespoznali! Nemám rád, keď ma ľudia spoznávajú na ulici a snažím sa tomu vyhnúť. Ak som bol na niekoho na ulici nevrlý, nebolo to preto, že by som bol taký. Jednoducho ma to vždy vystraší a mám z toho čudný pocit.
Čiže zavrčíte?
Stalo sa už aj to. Niekedy sú však tie stretnutia naozaj milé. Vtedy len tak rozpačito, priateľsky zavrním.
A páčia sa vám filmy, v ktorých hráte?
Zatiaľ som mal šťastie a mohol som hrať vo filmoch so zaujímavým scenárom. Takým, ktorý sa mi páčil. A robil som s kvalitnými režisérmi. Keď je už film hotový, myslím, že ho viem dosť prísne posúdiť. Rovnako ako svoj výkon. Nepotrpím si na seba, vyčítam si chyby kruto do očí. Aj v bratovi mám dosť silného kritika a zároveň spriaznenú dušu. Má nevšedné postrehy a dokáže zlúčiť odborný pohľad s veľmi pozorným ľudským výkladom. Väčšinou si všimne veci, ktoré mne ani neprídu na um.
Ako hodnotil Jánošíka?
Vypočul som si dôslednú kritiku.
A zhodli ste sa?
Úplne.
Predstavovali ste si nejako Jánošíka a Uhorčíka, ktorého hráte, ešte pred nakrúcaním?
Herec sa vždy snaží predstaviť si postavu, ktorú hrá. A prípadne aj ďalšie postavy, ktoré dotvárajú svet tej jeho a formujú ju. Počas nakrúcania už bola práca spontánnejšia, postupne som sa postavou Uhorčíka „stal“. A čo sa týka Jánošíka, pre mňa je ním Václav Jiráček. A vždy to tak bude. Vašo má v sebe aj nehu, aj niečo surové, vie byť veľmi citlivý, ale aj tvrdý. Dokonca si myslím, že keby žil v Jánošíkovej dobe, tak ním je. Mne bol „pravdivý príbeh“ vôbec oveľa bližší, ako sfilmovaná legenda s Paľom Bielikom. Aj keď tá je výborná. Náš film bol veľmi silný a osobný. To sa však vo výslednom zostrihu z filmu troška vytratilo.
Existuje priateľstvo ako v jánošíkovskej družine aj dnes? Alebo by sme dnes použili slovo mafia?
Myslím, že zbojnícke družiny nefungovali na báze priateľstva. Asi to bolo skôr o vzájomnej užitočnosti a spoľahlivosti. V družine platili prísne pravidlá – oko za oko, zub za zub.
Chceli by ste žiť v tej dobe?
Každý herec by chcel žiť v dobe, ktorú hrá. Aspoň na chvíľu, lebo inak sa večne pýta sám seba, či to hrá dobre, či to pôsobí autenticky, alebo nie. Chcel by som byť v tej dobe. Ale len na chvíľu, neviditeľný a nezraniteľný.
A čo sa vám páči a čo vás zaráža na dobe, v ktorej žijeme?
Dnes sa všetko relativizuje. Nie je ani jasné, čo je dobré a čo zlé. Páči sa mi, aké sú možnosti, ako sa dá ľahko a rýchlo dostať k informáciám, o ktorých sme mohli pred desiatimi rokmi len snívať. Keď som robil prvé projekty, ťažko som sa prepracovával k jedinej podstatnej informácii. A dnes ich za pár sekúnd vygooglujem tisíce. A na druhej strane mám pocit, že nás to vlastne troška ochudobňuje.
Ako?
To, že možno veci ľahko získať, znižuje ich hodnotu. Mám kamarátov, ktorí učia na strednej alebo vysokej škole. Pozorujú, že mnoho mladých ľudí sa nevie pre nič nadchnúť. Dnes nie je výnimkou človek, ktorý študuje nejaký špecifický odbor a vôbec ho to nezaujíma. Študuje trebárs estetiku, ale nečíta knihy, nechodí do divadla, do kina ani na výstavy… A takých ľudí je veľa. Toto ma trošku zaráža.
Myslíte si, že ľudia v našej dobe nemajú cieľ?
Akoby sme v záplave možností nevedeli vyloviť ten „rezanec z polievky“, za ktorý sa niekedy oplatí aj buchnúť po stole, aj ísť do ulíc, alebo si aspoň stáť za názorom. Možno nám chýba cieľ, viera v niečo, čo sa nesmie poškvrniť.
Zrejme to tak nie je v dejinách po prvý raz.
História ma dosť zaujíma, ale akosi som ju vytesnil zo života. Nemám na ňu čas. Človek si prečíta zopár vecí, keď ide na niečom pracovať, no sám cítim, aké je obmedzujúce, keď poznám len časť nejakého úžasného celku.
Pôsobíte vážne. Viete sa zabávať?
Nechodím na žúry. Oveľa lepšie sa zabávam medzi štyrmi alebo šiestimi očami. Radšej v tichšej izbe, kde neduní hudba ani sa nemusí piť. Stačí jeden, dva, možno tri poháre vína a dosť. Vtedy mám pocit, že ide o stretnutie na báze ľudskej dôvernosti. A keď si s niekým rozumiem, aj sa lepšie zabávam. Ale prisahám, že nie som až taký suchár, ako to vyzerá!
Vzorný a presný však ste.
V živote si neviem zorganizovať vôbec nič. Vraví sa – rob to, čo je dôležité, čo je menej dôležité, odlož! Pre mňa je dôležité všetko rovnako…
Azda herectvo je pre vás dôležité. Ľudia vás poznajú skôr ako filmového herca, hoci ste vyštudovali bábkoherectvo a robíte aj bábky. Aký ste mali prvý zážitok v bábkovom divadle?
Chodil som na bábkové predstavenia Ladislava Stražana, potomka slávneho bábkarského rodu, a jeho manželky. On hrával s bábkami, ktoré sám vytvoril, nie s tými historickými. A to ma práve očarovalo. Boli to asi metrové marionety, aj ja som vtedy asi toľko meral. Moja estetika sa časom, prirodzene, zmenila, ale vtedy to bol pre mňa ideál.
Akú bábku ste vyrobili na začiatku vy?
Asi päťročný som v kuchyni vyrobil svoju prvú marionetku – bábku na nitiach. Mala kĺbiky v pleciach a článkované nožičky, ale bola plochá, z tenkého papiera. Nehrala dobre. Bola to však prvá bábka… Ukázal som ju celej rodine, ale len na chvíľočku, kým sa neroztrhala. A všetci tlieskali!
V českej a slovenskej kultúre bola veľmi silná tradícia oživovania bábok alebo kresieb…
Odmalička som pozeral trikové a animované filmy. Mojím idolom bol Karel Zeman. Jeho filmy sú vizuálne, výtvarné, majú štýl, poetiku – a to, že spájal hercov s bábkami, bolo veľmi zaujímavé. Použitie bábok pred kamerou, najmä bábok, s ktorými sa hrá v reálnom čase, ma už niekoľko rokov veľmi priťahuje. Pravda, funkcia takej bábky je celkom iná ako v divadle a nemožno to zamieňať.
Ako vás táto technika zaujala?
A kto si neobľúbil rýchlodraka Falca z Nekonečného príbehu? Alebo prasiatko Babe? Alebo mimozemšťana E. T.? To všetko boli hi-tech bábky, ktoré sú dnes čoraz častejšie ovládané a spracované pomocou počítača. Často sa síce spájajú s počítačovou grafikou, ale hmotu to ešte stále celkom nenahradilo. A preto sa v strihovej skladbe filmu strieda 3D animácia s hmotnou animatronickou bábkou. Pokúšam sa o voľačo také, ale sú to všetko veľmi drahé technológie, vyžadujúce prácu veľkého tímu špecialistov. V našich podmienkach je to nereálne. Ja pracujem takpovediac na kolene. Mám koníčka ako milionár. A keď treba, na chlieb si požičiam.
Darí sa vám táto práca?
Zatiaľ musím na všetko prichádzať metódou pokus – omyl. Neskôr to azda bude jednoduchšie. Raz som robil tri a pol mesiaca na jedinej časti tela takej bábky. Spolu s ovládačom som musel vyrobiť asi dvesto miniatúrnych súčiastok. Život mi zatiaľ unikal, ubehlo leto… Pri skúške to nefungovalo, stále voľačo drhlo a keď sa naraz celý ten systém zboril, zosypal som sa aj ja. Nastali dva mesiace pauzy, išiel som nakrúcať do Prahy.
Vrátili ste sa?
Keď som sa vrátil a otvoril ateliér, nezvládol som to a zutekal som. Musel som sa na návrat dva dni chystať. Rozdýchať to. Pripravil som si plán, ako budem postupovať: Vstúpiš, nebudeš si nič všímať, prejdeš k stolu, vezmeš kúsok pozinkovaného plechu, odstrihneš štvorec s dĺžkou hrany päť milimetrov… O niekoľko hodín som už bol schopný pokračovať.
S bábkami však predsa pracujete aj na javisku. Minulú sezónu ste v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka režírovali Palculienku. A dokonca vám priniesla ocenenie na festivale v Toruni.
Bol to veľký prejav dôvery od dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a riaditeľa, skvelého režiséra Ondreja Spišáka, keď ma nechali režijne naštudovať inscenáciu Palculienka podľa predlohy Hansa Christiana Andersena. Pracovali sme bez textu. Všetko je vyjadrené len presným pohybom bábok. Subtílnu scénu Evy Farkašovej a z prírodných plodov vytvorené bábky Martiny Fintorovej dotvára hudba Andreja Kalinku a jemné, veľmi presné svietenie. Vznikla tak akási metaforická, javisková báseň, na ktorú dobre reagujú aj najmenšie deti, pre ktoré je inscenácia najmä určená, ale aj dospelí.
A chodíte aj na nitrianske Dosky, keď už v Nitre žijete?
Dosky ma až tak nezaujímajú. Vnímam ich len okrajovo, nie sú pre mňa kľúčové. Myslím, že systém udeľovania nie je dôsledný. Naposledy ma veľmi potešilo, že bola ocenená aj opera a že si niekto všimol napríklad herca z Prešova – Jevgenija Libezňuka. Myslím si však, že si ho konečne všimli len preto, lebo hosťoval v Nitre. Prešov je skrátka ďaleko.
Ivan Martinka
Narodil sa 4. apríla 1972 v Bratislave, bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení absolvoval v roku 1995. Účinkoval v Paríži, v Nemecku v pantomimickom divadle Milana Sládka, dve sezóny bol členom Štátneho bábkového divadla v Bratislave. Od roku 1995 pôsobí ako slobodný umelec. Realizoval viaceré autorské projekty, príležitostne sa venuje aj scénografii, spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom, v Slovenskej televízii pripravoval reláciu pre deti Gombík. Účinkoval v televíznom seriáli Záchranári, vo filmoch Krajinka, Slnečný štát, Nebo, peklo… zem, Jánošík: Pravdivá história, známy je aj zo seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. V Divadle Andreja Bagara v Nitre hosťoval v muzikáloch Grék Zorba a Adam Šangala.
