Keď ste hrali alebo hráte pre detského diváka, vyžaduje si to od vás iný prístup, ako keď hráte pre dospelých?
Detského diváka si veľmi vážim. Dokonca viac ako dospelého. Herecké nasadenie je, povedal by som, rovnaké, ale pocit zodpovednosti voči deťom ma núti k presvedčivejšiemu, pravdivejšiemu a úprimnejšiemu hereckému prejavu. Chcem, aby som si získal jeho pozornosť a aby mi dieťa uverilo. Potom ho môžem zabávať, provokovať, poúčať aj nenápadne „vychovávať“. Nesmiem ho však klamať a hlavne nie sklamať.
Deti bývajú spontánne. Dostávali ste od nich reakcie, či už pozitívne, alebo aj kritické? Stotožňovali si vás niekedy s postavami, čo ste hrali?
Ohlasy detí na vzhliadnutú rozprávku sú nečakane bohaté, pestré a niekedy až nepríjemne úprimné. Režisér Ľubo Fifík zvykol premietnuť televízne rozprávky deťom v nemocniciach, v detských domovoch za účasti tvorcov i hercov. Potom na besede s deťmi sme žasli nad ich vnímavosťou a chápaním diela. Niekedy si nás riadne podali a mali sme čo robiť, aby sme im dali uspokojivé odpovede. Pre nás to však bolo veľmi poučné!
Na ktorú rozprávku ako herec menovite rád spomínate? Každému, kto pozeral televíziu už v sedemdesiatych rokoch, sa azda v spojitosti s vami vybaví seriál Figliar Sťopka…
Presne tak, naozaj najradšej spomínam na televízne rozprávky Jána Navrátila Figliar Sťopka a Sťopka a Šidielko v réžii Ivana Krajíčka.
Majú podľa vás klasické rozprávky čo povedať deťom aj dnes pri záplave zahraničnej seriálovej či komiskovej produkcie na mnohých televíznych kanáloch?
Klasické rozprávky vštepujú deťom nenápadným spôsobom základné etické hodnoty života. Presvedčia ich, že dobro zvíťazí nad zlom, pravda nad klamstvom, poctivosť nad nepoctivosťou a láska nad nenávisťou. Rozprávka je také malé Desatoro – desať Božích prikázaní pre deti.
