Herečka vyhrala nad mrchou

Barboru Švidraňovú poznajú diváci väčšinou ako zlatokopku Karin Kučerovú zo seriálu Búrlivé víno. Mrcha bola aj ako Zdenka v seriáli Panelák, a tak hrozí, že mladú herečku zaškatuľkujú ako jeden typ. Barbora Švidraňová však už túto svoju povesť búra: v SND si zahrala naivku, v bratislavskom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava je dievčaťom s dredmi a na domovskej scéne v Žiline sa pripravuje na Hanu Hegerovú.

09.08.2014 12:00
Barbora Švidraňová, herečka Foto: ,
Barbora Švidraňová je herečka aj hudobníčka, pôsobí v kapele Basie Frank Band.
debata

Diváci vás poznajú skôr z televízie, ale vy ste vyskúšali mnohé javiská. Sú všetky rovnaké?

Už som si ich naozaj zopár odskúšala. V Národnom divadle je to väčší rešpekt a zodpovednosť, samotný názov zaväzuje a navodzuje noblesu a vznešenosť, inak mám však pocit, že istým spôsobom je to všade podobné. Keď zhasnú svetlá v hľadisku a rozsvieti sa scéna s kulisami, herec má podobný pocit. Až keď odíde z javiska do portálu, zistí, že to je predsa len niečo iné – každé divadlo má svoju atmosféru. No pocit slobody na javisku mám viac-menej všade rovnaký.

Aj keď hráte na Hrade pod holým nebom Shakespeara?

Divadlo open air, to je zasa niečo iné. Hrali sme na Hrade Shakespearových Dvoch pánov z Verony alebo muzikály v amfiteátroch, a to bol naozaj vždy iný pocit. Povedala by som, že koncertný, podobný ako na festivale.

Ktoré bolo vaše prvé javisko?

Prvý raz som stála na javisku v Mestskom divadle v Žiline, kde som účinkovala ešte ako tanečníčka v muzikáloch Maľované na skle a Cigáni idú do neba. To som bola ešte na strednej škole a tancovala som vo folklórnom súbore, ktorý do predstavenia obsadili. V tom istom čase som ako gymnazistka účinkovala v Divadle mladých v Žiline a tam sme hrali autorské divadlo, na ktoré sme si prenajali sálu. To boli moje začiatky, tam som získala prvé skúsenosti, a preto ma to aj po skončení vysokej školy ťahalo do Žiliny. Keď som doštudovala, preobsadila som jednu postavu v muzikáli Maľované na skle. A to už bola dôležitejšia postava.

Aké to je hrať v jednej hre najprv "křoví“ a potom rovno Smrť?

Mala som určitú pauzu, takže to nebolo hneď, ale najmä – predstavenie som poznala naspamäť, aj všetkých kolegov, tak to nebola pre mňa veľká zmena. Mohli sa na mňa síce krivo pozerať, že teraz nejaká komparzistka preobsadila jednu z hlavných rolí, ale my sme tam taký dobrý kolektív, že som nič také nepocítila.

Takže – vy ste kvôli zaujímavej postave nevyštvali nejakú kolegyňu, ako sa to údajne v hereckom svete robí? Boli ste niekedy svedkom, že by sa takéto podrazy z rivality diali?

Niekedy sa niečo také možno stane, niekto má maniere, niekto nemá, ale ja musím zaklopať, že som nezažila žiadnu nenávisť alebo iné pokrivenosti v divadle. Vždy som mala šťastie na dobrých kolegov.

Spievali ste aj v súťaži Hlas Česko Slovenska 2013. Tam sa programovo uplatňuje súťaživosť a rivalita, máte na to povahu? Kedysi ste chceli byť aj operná speváčka, a to bývajú primadony! Máte to v sebe?

Práve preto som nechcela robiť opernú speváčku, lebo nemám takú povahu. A pokiaľ ide o súťaž Hlas Česko Slovenska, mňa zachránilo asi to, že som tam nešla vyhrať. Nechcela som víťazstvo, hoci, samozrejme, ide o krásny titul, ktorý prináša všetky možné trofeje. Pre mňa to bola obrovská skúsenosť, a tak som to aj brala.

Čo ste sa naučili?

Pohotovosti. Naučila som sa rýchlo prispôsobiť situácii. Viac som nazrela do sveta šoubiznisu – hoci som ho poznala, toto bolo iné. Hlas som brala ako prácu. Išla som tam na radu, ale dobrovoľne, nebrala som to osudovo. Nemala som veľké oči, že by som to mohla vyhrať. To je kolos, ktorý je vopred naprogramovaný tým, akých ľudí vyberú, a od začiatku sa vie, kto asi vyhrá, lebo je to ten, kto je očividne pre ľudí najpríťažlivejší a najzaujímavejší, čo sa hneď ukáže. Človek si už od začiatku vie tipnúť, ako sa to asi skončí.

Vy ste sa dostali až tesne pred finále – to ste tiež tipovali?

Nie, bola som prekvapená, že som sa dostala až tak vysoko a bola som rada, že som si mohla zaspievať s takou kvalitnou kapelou, aká nás tam sprevádzala. To bol pre mňa najväčší úspech a zážitok. Spievať pred dvoma republikami naživo, to je tiež veľká česť, a sledovať prácu s kamerami, prácu režisérov, to všetko bola škola. Viem si však predstaviť, že pre mladých ľudí, čo nemajú skúsenosť so svetom šoubiznisu, to môže byť aj nebezpečné. Zrazu sa s nimi robia rozhovory, obliekajú ich do kostýmov, zaberajú ich kamery… Urobia z nich zo dňa na deň úplne iného človeka, a to je – podľa mňa – veľmi nebezpečné. Ten človek si na chvíľu môže totiž veľmi uveriť, čo je kontraproduktívne. Je to pozlátka, ale mňa to už neohrozilo.

V Hlase ste spolupracovali s Josefom Vojtekom zo skupiny Kabát. Vy ste si vybrali jeho či on vás?

Aj, aj. Tam to funguje tak, že my spievame, porotcovia sedia chrbtom, a ak sa im páči spev, otočia sa a chcú speváka do svojho tímu. Mne sa otočil Pepa a Rytmus a ja som si vybrala Pepu.

Skamarátili ste sa?

Doteraz máme kamarátsky kontakt. Keď idem do Prahy, vždy si napíšeme, či nemá čas, alebo si gratulujeme k narodeninám.

Akú má vlastne metódu – čo učí tých, ktorí sa rozhodnú pre jeho tím? Vyzerá skôr zaujatý sám sebou – aj sa vám naozaj venoval a niečo prezradil zo svojho výrobného tajomstva?

Vyberali sme spolu pesničky, hovorili sme o dramaturgii, spolupracovali sme tak, ako sa to robí aj v divadle. Radil mi napríklad, že by bolo fajn, keby som si dala rockovejšiu vec, lebo minule som spievala pomalú baladu. Snažil sa nás usmerňovať. Všetci koučovia boli výborní, ale on, myslím, sa nám venoval najviac. Stretali sme sa všetci, držali sme sa pokope, aj keď sme boli konkurencia, a cítili sme spolu. On je úplné zlatíčko, najbezprostrednejší človek, akého poznám. Najpríjemnejší.

Vo vašej tvorbe však prevažuje herectvo, nie?

Strieda sa to. Od malička som skôr spievala a tancovala, herectvu som sa vôbec nevenovala. Ani som to nemala v pláne. Až keď otvorili na VŠMU odbor muzikál, povedala som si, že to idem vyskúšať, lebo sa mi tento žáner zapáčil cez Maľované na skle. Myslela som si, že aspoň využijem, čo som sa doteraz naučila. Zobrali ma na prvý raz. Začala som sa teda uberať týmto smerom, a hoci som študovala muzikálové herectvo, boli sme v spojenom ročníku s činohernými hercami, ktorých viedli Martin Huba a Zuzana Kronerová. Mala som šťastie, že ma učili naozaj veľkí herci. Čiže z herectva mi neubudlo, ako sa stáva, keď človek študuje tri zložky naraz – spev, tanec a herectvo.

Vďaka tomu, že ste sa venovali aj herectvu, začali vás obsadzovať aj do činohry. Je to už pravidlo?

Čistú činohru hrávam síce menej – vždy je tam nejaká hudobná vložka alebo tanečný prvok  – ale mám aj tak veľa príležitostí. Režiséri vedia, že tancujem a spievam, tak to využívajú. Čistú činohru hrávam iba doma v Žiline, lebo tam máme v repertoári iba jeden muzikál.

Ale teraz pribudne ďalší so zaujímavým námetom – je to príbeh speváčky Hany Hegerovej, ktorá v rokoch 1953 – 1958 hrala v žilinskom divadle. Odtiaľ išla do bratislavskej Tatra revue a potom do Rokoka a Semaforu v Prahe. Budete hrať samotnú Hanu?

Hru, ktorá je poctou Hane Hegerovej, píše Peter Pavlac a premiéra bude v októbri. Nie je to životopis, iba inšpirácia obdobím, keď pôsobila v Žiline. Bude to príbeh z divadelného sveta, ako keby z nejakého hereckého tímu, ktorý spolu nažíva a pripravuje hru o Hane Hegerovej. Čiže – divadlo v divadle. Ja budem hlavná postava, herečka, ktorá by mala hrať Hanu Hegerovú.

Čo o nej viete? Ktorá jej pieseň je vaša najobľúbenejšia?

Potměšilý host – tá zaznie aj v závere predstavenia. Inak Hanu Hegerovú stále študujem. Veľmi ma zaujíma jej prejav. Počúvam všetky CD, aj staré, aj novšie, aj to posledné, čo vydala už ako naozaj vážená stará dáma. Je to obdivuhodné! Keby som ja v takom veku dokázala ešte tak spievať a pôsobiť, bola by som veľmi šťastná! Má krehkosť v hlase aj v prejave, v tom, ako pôsobí, a pritom je to veľmi silná žena, čo mi imponuje.

Aj vy ste? Cítite sa silná?

Ako v čom. V práci som zatiaľ suverénna, robím ju s radosťou, idem do práce s tým, že ma baví, a to dáva človeku silu. A pokiaľ ide o osobné veci – však vždy sa čosi stane! – tie ma vedia zraňovať viac ako to, že by som mala neúspech v práci. To sa dá vždy nejako napraviť, ale medziľudské vzťahy sú zložitejšie.

Hovoríte o suverenite v práci, ale kedysi ste vraj mávali strašnú trému, ktorá vám zvierala hrdlo. Ako ste ju potlačili?

To bolo ešte vtedy, keď som bola v puberte. V období dospievania boli dva-tri také roky, že som mala problém vystupovať, no potom tréma prešla.

Ako sa prejavuje vaša suverenita? Znamená to, že vás nič nevyvedie z miery? Pred premiérou pokojne spíte, nemáte zlé predtuchy, neveríte poverám? Veríte sama sebe?

Raz som si povedala, že nemá význam oddávať sa tréme. Vtedy som začula, ako niekto hovorí: Načo ideš na javisko, keď máš trému? Čo sa zbytočne trápiš? Ľudia nie sú zvedaví na to, ako sa bojíš, ale na to, čo vieš. A to ma preladilo. Povedala som si, že to je presné! Čo to tu stváram za somariny s trémou, keď niečo viem a chcem to ukázať! Veď mňa to baví, chcem to ukázať, chcem ľuďom urobiť radosť, zaspievať, zahrať na klavíri, niečo odrecitovať – a preto sa nemusím znervózňovať. Trémou sa nič nevyrieši. Samozrejme, pred premiérou pociťujem zodpovednosť, znepokojujem sa, ako to dopadne, či diváci pochopia, ako sme to mysleli, ako to prijmú, či si z toho niečo zoberú, či sa zabavia, čiže – tá zodpovednosť tam je, ale nie je to tréma, nie taká, že by som sa klepala, že by mi bolo fyzicky zle, ako to niektorí ľudia majú. Takáto tréma berie energiu.

Čoho sa vlastne trémista bojí?

Že si urobí hanbu.

A vám sa nikdy nič také nestalo?

Samozrejme, že áno. Ježišmária, čo všetko sa postáva! Vypadne text, potknete sa, niečo spadne, niečo nevyjde tak, ako malo, a všetko je narušené…

Čo sa vám konkrétne stalo?

Stalo sa to práve v SND – počas tanca v hre Aj kone sa strieľajú som si natiahla kolenný bočný väz a dotancovala som – odviezli ma do nemocnice. Stávajú sa teda rôzne veci, ale keď sú herci sústredení, keď spolu prežívajú, nedajú sa tým zmiasť a všetko zvládnu. Všetci sú na jednej vlne, vyriešia to tak, že divák si ani nemusí všimnúť, že sa niečo stalo.

,,Na prechádzky nemám čas, radšej idem čím skôr... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Barbora Švidraňová, herečka ,,Na prechádzky nemám čas, radšej idem čím skôr domov, do Žiliny, kde mám rodičov, brata, psa a zázemie kamarátov," vraví mladá herečka, pre ktorú je Bratislava takmer výlučne pracovným prostredím.

Vy ste vraj upútali odborníčku už spevom na pieskovisku.

Keď sme boli s maminou kočíkovať môjho mladšieho brata, počula ma na ihrisku – mala som asi štyri roky – pani Sudovská, učiteľka spevu. Prišla za mojou mamou a spýtala sa, či nechce dať dieťa na spev, že môj hlas má potenciál, a tak som k nej začala chodiť na súkromné hodiny spevu aj na klavír. Ona ma odporúčala aj na základnú umeleckú školu, kde sa učí klasický spev, potom aj rôzne iné štýly, ale ja som rada, že mám ten klasický základ – techniku mi už nikto nevezme. Je dobré mať základ dýchania, potom si s hlasom môže človek robiť, čo chce. Ale keď ho človek nemá, ako tí, čo – ja ich  nazývam "pouliční speváci“ – majú talent, majú potenciál, ale nemajú techniku, za tri roky si zoderú hlasivky. To je nebezpečné. Som teda rada, že mám klasický základ, klasickú školu.

V puberte vás klasika omrzela?

To nie, ale začala som spievať aj iné štýly. Spievala som so zborom, potom aj džezovejšie veci s bigbandom. Bolo to rôzne, mala som príležitosti. Začala som sa zaujímať o džez. V škole som zasa spievala muzikálové veci, ktoré už boli modernejšie. Keď som to všetko pospájala, vyšlo mi, že chcem robiť modernú hudbu a nie klasickú.

Váš brat Šimon je profesionálny gitarista, máte čas na vašu spoločnú kapelu?

On študoval v Žiline na konzervatóriu, v Brne na JAMU a ťahal ma do džezu. Máme kapelu a snažíme sa robiť vlastné veci, ísť s nimi na trh. Nie je to stredný prúd, takže neviem, či by sa tá hudba mohla uchytiť v rádiách, ale nie je to ani celkom džez. Takže je to niečo medzi, je to eklektickejšie, miešame viac štýlov – cez funky, soul, džez, rnb.

Žilinské divadlo je vaše domovské, bývate však už aj v Bratislave. Ako často cestujte z mesta do mesta?

Niekedy sa stáva, že aj každý deň, keď sa mi nahromadí práca, tu alebo tam pobudnem dlhšie. Som rada, že nás z divadla púšťajú na inú činnosť. Neviem si predstaviť, že by som bola niekoľko rokov uzavretá v jednom divadle. Som rada, že môžem využívať príležitosti a spoznávať stále niečo nové. Žilinské divadlo je výborné, cítim sa tam dobre, je to liaheň šikovných mladých hercov, ktorí majú potenciál zmeniť súčasné slovenské divadlo. Sme dosť progresívni, pokiaľ ide o výber titulov, réžie aj hrania.

Nie ste unavená z pendlovania?

Šoférovanie ma baví, neunavuje ma to. Zatiaľ nemám nikoho ani nič, čo by ma nútilo, aby som sa usadila či uviazala na jedno miesto. Keď si raz nájdem životného partnera, tak sa niekde usadím, ale život herca je tak či tak kočovný. Divadiel na Slovensku je málo, hercov je veľa, a tak potrebujeme chodiť za prácou. Inak sa to nedá. Nemôže sa všetko sústrediť iba v Bratislave, lebo ľudia z Košíc na predstavenie do Bratislavy neprídu. Alebo z Humenného. Všade musí byť nejaké kultúrne centrum. Žilina je aj dopravný uzol, je tam zaujímavý život a darí sa tam aj divadlu.

Spomenuli ste životného partnera – nebudú sa vás muži báť s tým zaškatuľkovaním do kategórie mŕch na základe negatívnej postavy zo seriálu Búrlivé víno?

Myslím si, že ľudia nie sú takí hlúpi, že by ma takto brali…

Prekáža vám, že v článkoch sa o vás často píše v súvislosti s mrchou?

Mala som chvíľku také obdobie… Nie že by mi to prekážalo, ale hovorila som si – škoda, že nemám možnosť v televízii zahrať aj niečo iné ako mrchu, lebo si myslím, že to dokážem! Negatívne roly sa dajú hrať veľmi dobre, mám ich rada, ale zase taký lepší charakter, zaujímavejší charakter je tiež dobrý na to, aby človek ako herec rástol. Aby mal širšie portfólio, lebo škatuľkovanie je veľmi nebezpečné: môže sa mi stať, že celý život budem hrať len jeden charakter, a to ani ja neporastiem nikam, ani diváci z toho nič nebudú mať.

Možno vás aj v Búrlivom víne ešte nejako polepšia…

Pochybujem, práveže budem ešte väčšia mrcha ako doteraz! To závisí od scenáristov.

Hrali ste už vôbec naivku?

Áno, v Dome v stráni, v mojom prvom predstavení v SND, som hrala Doricu Zorkovicovú. To bola postava krehkého dievčaťa, ktoré sa vrátilo z kláštora, nevedelo, čo to je nenávisť, nevedelo, čo to je závisť, bolo nežné a krehké.

Je to zatiaľ vaša najobľúbenejšia postava?

Áno, práve preto, lebo je to prvá postava v SND. To bol pre mňa výkop! Mohla som si zahrať s pani Vášáryovou, Valentovou, s Jurajom Slezáčkom, Marošom Geišbergom, so všetkými týmito ľuďmi, ktorých som videla iba v televízii a odrazu som s nimi stála na javisku.

Barbora Švidraňová naspievala napríklad aj takúto skladbu.

Zaujímavú postavu hráte aj v DPOH v Bratislave. V hre Plné vrecká peňazí máte aj dredy. Čo to je za typ?

Tak to je zasa niečo celkom iné! Som pankáčka, ktorá má na háku celý život, je drzá, tvrdohlavá, má silno načiernené oči, minisukňu, roztrhané pančuchy, veľa náramkov, goticko-metalových, sieťované tričko… Teší ma hrať takúto až pubertálnu postavu. Pred každým predstavením sa pozriem do zrkadla a som rada, keď tam vidím celkom iného človeka. Vždy sa až začudujem, čoho je schopná maska, kostým, ako to pomáha uveriteľnosti postavy. Aj ja mám vtedy sama zo seba pocit, že som niekto iný. Prevteliť sa nedá, ale dá sa to napomôcť.

Čo všetko vás čaká v jeseni?

V októbri by mala byť premiéra hry o Hane Hegerovej (zatiaľ má pracovný názov Hana), čaká ma natáčanie ďalšej série Búrlivého vína a chcela by som nahrávať s kapelou singel v štúdiu. Mám viaceré rozbehnuté predstavenia.

Účinkovali ste aj na Bratislavskom hrade v Shakespearovej hre Dvaja páni z Verony. Páči sa vám Bratislavský hrad? Chodíte tam aj na prechádzky?

Na prechádzky nemám čas, radšej idem čím skôr domov, do Žiliny, kde mám rodičov, brata, psa a zázemie kamarátov. V Bratislave to beriem pracovne, ale na Hrade je to pekné. Hrad je pekný zblízka, ale z diaľky mi pripadá ako škatuľa. Je veľmi jednoduchý, ale s tým sa nedá nič robiť. Z bratislavského bytu vidím na Hrad, takže ho mám na očiach každý deň, keď som v Bratislave.

A nepáči sa vám?

Keď je vysvietený, tak sa mi páči. Radšej však idem do Eurovey, kde sa môžem aj najesť a všetko si vybaviť. Mám málo času.

Odkiaľ je vaša rodina? Ste aj koreňmi zo Žiliny?

Polovica rodiny z otcovej strany sú Horehronci a pochádzajú z Polomky, babka, otcova mama, pochádza zo Zliechova, ale oni sa často sťahovali. Mamina strana je z Mojša pri Žiline.

Povedali ste, že na javisku ste slobodná. Sloboda pre vás znamená cítiť sa najviac sama sebou alebo niekým iným?

Mám to rôzne v speve a v herectve. Spev je pre mňa slobodný v tom zmysle, že prezentujem samu seba, svoju tvorbu, svoju kapelu, to, čo ma baví. Spev je slobodný už v tom, že ide von z tela, derie sa v podobe tlakovej vlny, ktorá má vibrácie, a už to je aj pre mňa uvoľnenie. Spev je pre mňa aj ako spoveď, lebo spievam o veciach, ktoré som sama napísala, a je to z môjho života, z toho, čo som sama zažila, čo cítim. Je to oslobodzujúce. A herectvo je zasa slobodné v tom, že sa prezliekam za iných ľudí. Keď hrám negatívnu postavu, môžem kričať, byť zlá, ale viem, že to je len hra a že tým len hovorím, aby sa ľudia nad tým, čo vidia, zamysleli alebo sa zabavili. Je to slobodné v tom, že som to ja, a pritom to nie som ja. A môžem povedať čokoľvek, lebo je to javisko a je to hra.

A kamera?

Kamera je niečo iné, lebo tam človek musí hrať minimalisticky, kamera všetko vidí, všetko zachytí, každý vlas, každý očný sťah – človek sa musí krotiť a musí hrať prirodzene. V divadle je možné nadsadenie, aby človek prekričal celú sálu. Je to ťažšie ako pred kamerou, lebo keď musíte zvýšiť hlas, automaticky idete do gest, a to môže pôsobiť neprirodzene.

Búrlivé víno vám prinieslo popularitu?

Áno, ľudia sú milí, chcú sa so mnou napríklad fotiť. Hovoria mi komplimenty – pochvália napríklad aj tú moju Karin – ale už ma poznajú aj z iných úloh, a to ma teší. Keď som hrala mrchu v Paneláku, bolo to drsnejšie: vyčítali mi, že som zlá, teraz to už neberú tak osobne. Už ma berú nie ako mrchu, ale ako herečku. 

Barbora Švidraňová

Narodila sa 12. mája 1988 v Žiline. Je herečka a hudobníčka, pôsobí v kapele Basie Frank Band. Je členkou súboru Mestského divadla v Žiline, hosťuje na rôznych scénach, aj v SND, a v televíznych seriáloch. Populárna je jej postava Karin zo seriálu Búrlivé víno. Vyštudovala muzikálové herectvo na VŠMU v Bratislave. Na ľudovej škole umenia vyštudovala spev a hru na klavíri. V Žiline bude hrať Hanu Hegerovú. V Mestskom divadle DPOH hrá v inscenácii Plné vrecká peňazí. Na Letných shakespearovských hrách v Bratislave, Prahe a Ostrave účinkuje v predstavení Dvaja páni z Verony.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #herečka #búrlivé víno #mrcha #Barbora Švidraňová
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy