Keď sa komédia dostane do kín v lete, asi sa nevyhne prívlastku „letná“. Do takejto škatuľky sa zmestí naozaj všeličo. Nevníma ju „seriózny“ filmár ako niečo hanlivé?
Určite nie. Hoci pod letnou komédiou si teda človek asi zvyčajne predstaví niečo iné, než je Zakázané uvoľnenie. Ale myslím si, že pre film bolo veľmi dobré, že ho uviedli práve v lete. V Česku, a napokon aj na Slovensku, mal premiéru v letnom kine a to sa ku komédii výborne hodí. Keď totiž pozeráte film v multiplexe, prichádzate tak o rozmer kolektívneho zážitku. Zvuk je tam vymyslený tak, aby ľudia mohli šušťať, jesť či telefonovať – preventívne je skrátka všade okolo vás, aby tlmil vzájomné prejavy divákov. Zatiaľ čo v letnom kine ide zvyčajne zvuk len spredu a umožňuje tak divákom vzájomný kontakt. Drámu si môžete vychutnať aj doma, horor najlepšie v noci, keď ste sám. Ale komédia, na tú je ideálne byť obklopený smejúcimi sa ľuďmi – pokiaľ teda nie ste práve v opozícii, keď sa všetci okolo vás smejú a vy ste naštvaný, že prečo sa smejú na takej hlúposti…
Môže teda paradoxne kinosála filmu uškodiť?
Spomínam si na našu prvú premiéru v multiplexe. Bolo to Pupendo, čiže práve komédia, a ja som bol zdrvený z toho, že sa na nej nikto nesmeje. Ale potom som sa okolo seba rozhliadol a zistil som, že sa v skutočnosti ľudia smejú, akurát ich nie je veľmi počuť. Akustika multiplexu to skrátka nedovoľuje. Ale nič proti tomu – kvalitný a efektný zvuk je v každom prípade skvelá vec. Ak sa ale moje komédie darí uvádzať kdesi inde, mám z toho naozaj radosť.
Podľa toho, čo hovoríte o výhodách zdieľaného zážitku, komédii zrejme vo všeobecnosti prospieva viac divadelné javisko, než plátno…
V divadle úžasne funguje jeho hlavná podstata, teda že sú v ňom živí herci. To otvára nové možnosti. Dobrým príkladom bola inscenácia Rostandovho Cyrana od Romana Poláka, ktorú som v bratislavskej Astorke s Milanom Lasicom v hlavnej úlohe videl mnohokrát, kým ju po úspešných desiatich sezónach nestiahli. A nehovorím to preto, aby som podliezal slovenským divadelníkom. Polák tam ale, a to som si uvedomil až pri druhom sledovaní hry, zrežíroval takzvané „odbúranie“ – teda šikovne zinscenované zámerné chyby, ktoré majú pôsobiť náhodne. Napríklad, keď Kristián, ktorého hrá Miro Noga, stratí parochňu pod sukňou Roxany a podobné fóry. Romana som sa síce nepýtal, ale zrejme to vychádzalo zo skúšok. Efekt však spočíva v tom, že je divákom dopriata škodoradosť – v hľadisku odrazu funguje sprisahanectvo medzi viacerými náhodnými svedkami omylu. Cyrana som videl opakovane, herci sa celkom rovnako „odbúravali“ a opäť to na mňa fungovalo majstrovsky. Neskôr už najmä preto, že som to dokázal oceniť. Niečo také vo filme naozaj urobiť nejde.
Prečo potom vlastne adaptovať divadelnú komédiu pre film?
Nie je to prázdna fráza, že publikum môže predstavenie pozdvihnúť, ak sa naň dokáže hneď na začiatku napojiť. Vidieť to v prvom rade na hereckých výkonoch, ktoré správna atmosféra úžasne stimuluje. Aj Zakázané uvoľnenie som videl niekoľkokrát a rozhodol som sa, že ho nakrútim tak, aby to zodpovedalo tomu ideálnemu stavu. Snažili sme sa filmovému publiku ponúknuť rovnaký zážitok, ako keď príde dobré publikum do divadla. Ale vopred nikdy neviete, ako to vypáli. Musíte pracovať s dôverou, že to, čo sa páči vám, strhne aj divákov. Zo skúsenosti potom už viete, že nikdy neulahodíte všetkým.
V Zakázanom uvoľnení stvárňuje česká herečka Slovenku a slovenská Češku. Pokiaľ nejde priamo o komediálny zámer, nemohlo to filmu založenému na konverzáciách skôr ublížiť?
Toto konkrétne som neurobil ja, ale pôvodní tvorcovia divadelnej predlohy. A pravda je, že to prehodili až dodatočne. Scenárista Petr Kolečko pôvodne písal roly dievčatám na mieru, čiže Slovenku slovenskej herečke Zuzke Stavnej a Češku Hanke Vagnerovej. Zmenil to režisér Dan Špinar, a ja si myslím, že urobil dobre. Pomohol tak práve konverzáciám, na ktorých komédia stojí. Niekedy ide viac o presné herecké uchopenie roly, než o jej dokonalú autentickosť. Napokon, pokiaľ viem, tak u vás v Astorke, kde začnú Zakázané uvoľnenie vo vlastnom naštudovaní uvádzať na jeseň, bude tú našu Slovenku hrať herečka maďarského pôvodu. Samozrejme sa tam ale zámerne hrá aj s určitým klišé. Dokážem si tiež predstaviť trojicu herečiek, ktoré by si svoje roly na javisku každý večer prehadzovali. Ale to by bolo nepochybne veľmi náročné. Ak má pôvodná konverzačná komédia ten správny rytmus a repliky sú vyslovované s vnútornou presnosťou, tak je to krása. Len čo je to o milimeter posunuté, už to nefunguje.
Vyvíja sa humor s vekom? Smejete sa ešte na tom istom ako pred desiatimi rokmi?
Humor sa nepochybne vyvíja, ale nemení sa úplne od základov. Moje staršie sestry stále počúvali platne s Járom Cimrmanom a aj na gymnáziu sme mali za profesora jeho veľkého obdivovateľa, takže už v pätnástich rokoch som poznal prakticky všetky cimrmanovské predstavenia. Ten humor je postavený na irónii a paradoxe. Je to parodický, angažovaný, niečím určite plebejský, ale intelektuálne priam aristokratický humor. V ich postavách je kus ľudovosti, ale súčasne divákovi nenadbiehajú. Vlastne si priam vyžadujú diváka, ktorý má zmysel pre poéziu a láka ho pohľad kamsi za hranice. Rýchlo som sa cez Cimrmana dostal aj k Voskovcovi a Werichovi. Generačnou záležitosťou sa potom pre mňa stala takzvaná Pražská pětka (amatérske divadlá, s ktorými režisér Tomáš Vorel v roku 1988 nakrútil rovnomenný poviedkový film – pozn. red.). No a potom po revolúcii sa odrazu ako zjavenie objavili britskí Monty Python – hoci objavili nie je ten správny výraz, lebo v skutočnosti mala táto formácia za sebou už vtedy dobrých dvadsať rokov na scéne. S Petrom Jarchovským sme mali z domu blízko aj ku klasickým českým komédiám, napríklad od Oldřicha Lipského. Tieto záležitosti asi neprestanem mať nikdy rád.
Dá sa na dobrom vtipe zasmiať aj dvakrát? Nie je to práve pri nakrúcaní komédie to najťažšie, dokázať objektívne zhodnotiť potenciál jednotlivých vtipov aj po dňoch skúšania?
Môže sa naozaj stať, že to, čo sa vám páčilo, a čomu ste sa smiali na začiatku, vám po tom neustálom omieľaní zovšednie. Potom fór napríklad nasilu skrátite, a tým ho celkom zničíte. Alebo práve naopak, udržujete pri živote nefungujúci vtip, pretože sa vám časom už nezdá až taký zlý. A z tohto dôvodu je dôležite z času na čas odstúpiť a premietnuť film, na ktorom robíte, ľuďom, čo ho ešte nevideli. Ani pritom nejde o to, aby vám ho odsúhlasili, ale skúsite sa naň pozerať ich čerstvými očami. Pri komédii však určite ide o vašu intuíciu viac než pri ktoromkoľvek inom žánri.
Čo vám hovorila intuícia pri nakrúcaní Pelíškov?
Pri komédii zohráva dôležitú úlohu i to, do akej miery je postavená na silnom príbehu. Ak to príbeh dokáže celé udržať pokope, tak si môžete dovoliť, aby to v niektorých scénach aj zaškrípalo. To je prípad filmu Musíme si pomáhať – ten má vďaka Jarchovskému taký silný scenár, že to bez problémov ustál. Pri Pelíškoch to bolo však presne naopak. To je typ komédie, v ktorej musí bezchybne fungovať každá scéna. V tomto ohľade to bolo určite ťažšie.
Je aj nakrúcanie komédie vždy komické?
Hovorí sa, že keď sa človek smeje na pľaci, tak to nie je dobré znamenie – vraj sa potom nebudú smiať diváci v kine. Ale nie je to celkom pravda, lebo my sme sa napríklad pri nakrúcaní Pelíškov strašne nasmiali. Ak sa ale nedarí nakrútiť nejaký gag, je niekedy lepšie prestať sa smiať a urobiť tú scénu smrteľne vážne. Často to vedie k dobrému výsledku a určite sa potom nestane, že to preženiete.
Nemáte po dokončení komédie chuť utiecť k niečomu celkom inému?
Nerozmýšľam veľmi nad filmami z pohľadu žánrov. Najdôležitejšie je, aby to bol príbeh, ktorého sa nedokážete len tak zbaviť. Musí si vás udržať najmenej ten rok či dva, čo na filme budete pracovať. Táto práca si vyžaduje taký typ vytrvalosti, že pochybnosti, ktoré o tom všetci ostatní majú, dokážete prekonať, nájdete potrebné protiargumenty. Keď pracujem s Petrom Jarchovským, výber záleží v prvom rade na tom, aby sme sa zhodli. Filmy, ktoré som nakrútil na motívy románov Michala Viewegha, zase vznikli tak, že sme sa spolu tak dlho kamarátili, až z toho jednoducho muselo niečo vzísť. Takéto adaptácie, ale vlastne aj prerábky divadelných hier Zakázané uvoľnenie a predtým Odpad mesto smrť, vznikli až ako vedľajší produkt svojej predlohy a boli vopred dané.
Do akej miery sa dáte viesť žánrom?
Vždy mi najviac vyhovovalo, keď sme príbeh dokázali spracovať ako tragikomédiu – napríklad vo filmoch Pelíšky, Musíme si pomáhať a Horem pádem. Všetky by sa dali poňať aj vyslovene tragicky, no my sme ich vyrozprávali s humorom. Držali sme sa pritom práve toho, čo je nám najbližšie a čo je aj určitou značkou v českej či československej kinematografii. Za svoje najväčšie medzinárodné úspechy vďačí práve tragikomickej poetike Menzela, Formana a ďalších. Najznámejšou českou knihou je Švejk, čo je opäť tragikomédia. Samozrejme, že je to do značnej miery aj sprofanované a napodobňované, ako keď bola najúspešnejším filmom rozprávka a odrazu všetci nakrúcali rozprávky. Okrem smiechu cez slzy ma však bavia aj iné medzižánre, ako trebárs v prípade Krásky v nesnázích, keď sme zmiešali červenú knižnicu so sociálnou komédiou. Ale to boli skôr len také pokusy…
Nakoľko filmár na pľac prináša aj žáner svojho vlastného života? Dá sa vôbec nakrúcať komédia, keď sa práve žije dráma?
Billy Wilder, jeden z najlepších a najvšestrannejších režisérov vôbec, hovorieval: Keď je vám zle, nakrúcajte komédie, keď je vám dobre, robte tragédie. Ale to je skôr psychohygienická rada. V praxi režisér do filmu určite premieta veľký kus toho, čím sám žije, a tiež svoj temperament a, povedzme, duševný metabolizmus. Ale nemusí to byť prísne zväzujúce. Sú filmári, ktorí nakrúcali veľmi ťaživé, smutné filmy a mali pritom obrovský zmysel pre humor. Hoci nikdy nerobili komédie, je to v ich tvorbe aj tak vidieť. Napríklad Alfred Hitchcock a jeho film Na sever severozápadnou dráhou. Je to tak trochu prapôvodný James Bond a je to strašná zábava, hoci v podstate ide o triler. Občas to ale vyjde aj naopak, to sú potom tie príbehy o hercoch, ktorí z javiska rozosmievajú publikum krátko po tom, ako im napríklad zomrel niekto blízky. Aj to sa stáva, sme skrátka profesionáli.
Úloha režiséra sa potom tak trochu preplieta s úlohou psychológa, nie?
Režírovanie je veľmi intímna práca, ale má aj mnoho verejných prejavov. Štáb je plný ľudí a tí musia vedieť, čo majú robiť. Správne vyladenie hercov, bohužiaľ, nespočíva len v tom, že ste partia kamarátov. Každý z nich potrebuje pomôcť trochu inak – niekto musí byť v pokoji a pohode, iný zase vyžaduje tlaky. Ťažké to je najmä vtedy, ak ich nedokážete hneď na začiatku správne odhadnúť. Alebo ak sú ich osobitosti také extrémne, že z toho vznikajú konflikty. Ale to už možno hraničí s tým, že sa azda na niekoho sťažujem. To určite nie, povinnosťou režiséra je všetko to ustáť. Herci si to zaslúžia, napokon oni v jeho filme investujú svoju tvár, a to nie je málo. Ale o niektorých filmároch bolo všeobecne známe, že mali výborné výsledky, keď hercov dostávali pod tlak.
Ako zistíte, na koho treba zatlačiť?
Najmä pri skúsených hercoch je to dobrá cesta, ako ich zbaviť nejakého klišé, na ktoré si už zvykli. Ľudia si vo všeobecnosti vždy vyberajú cestu najmenšieho odporu. Len tí najlepšie „vybavení“ idú proti vlastnému prúdu. Napríklad Věra Chytilová alebo Jiří Krejčík dokázali z hercov dostať viac než všetci ostatní práve preto, že ich zneisťovali v ich zabehnutých stereotypoch. Obsadzovali hercov do takých „protiúloh“, že by to azda nikomu inému ani nezišlo na um. Hercom to, samozrejme, väčšinou bolo nesmierne nepríjemné, mnohokrát na to ešte aj po dlhých rokoch spomínali až s rozpakmi. Urobiť napríklad z Leoša Suchařípu záletníka alebo obsadiť etablovaného divadelníka Bolka Polívku do hlavnej filmovej roly, to chcelo rozhodne guráž. Ale faktom je, že to fungovalo!
Spomínali ste Monty Python. Nechystali ste sa do Londýna na ich rozlúčkové turné?
Obávam sa, že to bolo vypredané ešte skôr, než som sa o tom vôbec dozvedel. Ak by mi niekto dal lístky, iste by som šiel. Ale musím priznať, že vlastne ani neviem veľmi dobre po anglicky…
Britskí recenzenti pri tejto príležitosti otvorili debatu, či je možné a správne, aby komici žali úspechy s tým, že vyjdú po rokoch na javisko a zopakujú „best of“ svojich životných gagov.
Tak to by ma teda samého zaujímalo. Odpoveďou je ale asi, že niekto môže a niekto nie. Možno sa dajú nájsť nejaké paralely v hudbe. Sú hudobníci, ktorí po mnohých rokoch vyliezli na pódium a ten efekt bol strhujúci – možno aj lepší, než kedykoľvek predtým. Napríklad Leonard Cohen. Nekoncertoval dvadsať rokov, na turné ho vyhnala až núdza, keď ho okradla jeho manažérka. Bol som na dvoch koncertoch z tohto neprirodzene vzniknutého turné a zaradil by som ich k tomu najlepšiemu, čo som kedy na javisku videl. A potom sú aj ľudia, ktorých charizma a kúzlo vyprchali. U komikov je to potom zvlášť nápadné. Aj medzi českými komikmi sú takí, ktorí naraz jednoducho prestali byť vtipní. Ich humor sa stratil a aj oni sami to určite cítia.
Čo potom? Skloniť hlavu a odísť?
V prípade tých najväčších legiend vždy budú nejakí ľudia, čo si radi ich niekdajšiu slávu pripomenú bez nároku na nejakú originalitu. Potom sú to už ale vlastne predstavenia pre pamätníkov. Pre mnoho ľudí takto určite môžu fungovať aj Monty Python. Aj keby to urobili najhoršie, ľudia budú v takej eufórii z toho, že ich znova vidia, že to bude pre nich dostatočný zážitok. Ale noví, mladí ľudia, tí už starým vtipom neporozumejú.
Jan Hřebejk (1967), režisér
- Narodil sa v Prahe, kde začiatkom 90. rokov vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU.
- Od počiatkov spolupracuje so scenáristom Petrom Jarchovským – spoločne nakrútili úspešné filmy Šakalí léta (1993), Pelíšky (1999), Pupendo (2003), Kawasakiho růže (2009) či snímku z čias holokaustu Musíme si pomáhat (2000), ktorá bola nominovaná na Oscara pre najlepší cudzojazyčný film.
- Na konte má tri České levy a viacero ďalších ocenení.
- Pôsobí aj ako režisér na pražských scénach Divadla pod Palmovkou a Divadla Na Jezerce.
- Jeho zatiaľ posledným filmom je ironická komédia Zakázané uvoľnenie.
- V súčasnosti už pracuje na televíznej detektívke a podieľať sa bude aj na seriálovom projekte pre televíziu HBO.