Jiří Langmajer: Boli to dva mesiace pekla

Pri nakrúcaní filmu Všiváci bol Jiří Langmajer v mínuse. Nie finančnom, ale duševnom. K tomu, aby sa vyhrabal aspoň na nulu, mu pomohli film a divadlo. Upratovanie v hlave aj v srdci ho stálo rodinu. A zatiaľ čo kotrmelce v živote ustál, tie skutočné, pri ktorých si poškodil chrbticu, ho dostali pod nôž chirurga.

22.08.2014 09:00
Langmajer Foto:
"Plakal som nad sebou, nad tým, ako som sa podieľal na rozpade manželstva, nad tým, že som stratil niekoho, koho som chcel veľmi späť," hovorí herec.
debata

Aké ste mali pocity pri premiére vášho najnovšieho filmu Všiváci? Zobúdzajú zábery z filmov spomienky, všetko to, čo bolo za nakrúcaním?

Všivákov som nakrúcal v čase, keď sme hrali jedno predstavenia Richarda III. za druhým. V tom čase som prechádzal veľkou osobnou, vzťahovou krízou. Mal som o osem kíl menej ako teraz, a tak som aj vyzeral. Moja rola neurochirurga závislého od alkoholu bola vďaka tomu zúboženému stavu autentická. Cez deň som nakrúcal náročnú úlohu vo filme a večer, pred predstavením, vo mne všetko kričalo: Uteč! Zalez niekam do kúta! Nebuď! Vyplač sa… No nemohol som povedať: Dnes neprídem. Celý tím, dvadsaťpäť hercov, nezaujímalo, že som v príšernom mínuse. Keby som však tu prácu nemal, neustojím to.

Bola v istom zmysle aj psychoterapiou?

Presne tak. Premiéra filmu sa pre finančné problémy posunula až o dva roky a pri jej sledovaní sa mi vracali všetky tie strašné chvíle. Ako som každý večer, pred koncom predstavenia Richard III., visel na železnej sieti. Ako som čakal, kým kolega dokončí posledný monológ, kým zahrá hudba a zaznie chlapčenský spev. Takmer vždy som sa pri tom rozplakal. Plakal som nad sebou, nad tým, ako som sa podieľal na rozpade manželstva, nad tým, že som stratil niekoho, koho som chcel veľmi späť. Nevedel som, čo bude so mnou, čo bude s mojimi dcérami. Zároveň to boli slzy úľavy, že ďalší deň sa končí. Boli to dva mesiace vnútorného pekla. Aj dnes večer, keď budem o päť minút pol dvanástej opäť visieť na tej sieti, sa mi ten pocit vráti. Na chvíľu. Mám veľké šťastie, že to všetko už nie je.

Teraz je vám už dobre?

Čo sa týka vzťahov, som na tom najlepšie vo svojom živote. Momentálne, a dúfam, že nastálo, žijem s herečkou a moderátorkou Adélou Gondíkovou.

Stretávate sa s dcérami?

Samozrejme, napriek tomu, že som opustil rodinu. To ste si určite našli v článkoch o mne. Nemá zmysel, aby som zo seba robil lepšieho. S obidvoma dievčatami si rozumiem a dokážeme si povedať veci, aké si máloktorý otec s dospievajúcimi dcérami povie. Napriek tomu, že staršia Terezka bola na mňa pred tromi rokmi nahnevaná, lebo som od nich odišiel.

Majú umelecké ambície alebo sa vydali iným smerom?

Staršia Tereza, ktorá je na ekonómii, určite nie. Je to študijný typ, taký „pecivál“. Mladšia Júlia študuje na gymnáziu, je červenovláska so všetkým, čo k tomu patrí. Je energickejšia, aktívnejšia, aj čo sa chlapcov týka. Vždy na konci školského roka si všetci vydýchneme. Predovšetkým však moja žena Kamila, ktorá sa jej venuje najviac. Hoci nerobia umenie, v obidvoch dievčatách sa vidím. Celý život si lepšie rozumiem so ženami, aj s herečkami. Dcéry by som nemenil za nič.

Čím to je, že si viac rozumiete so ženami?

Asi tým, že sám som ženou. Nechodím hrať futbal, nie som stádovitý športovec, radšej plávam a opaľujem sa na slniečku. Vždy som bol veľký romantik. Mám bližšie k ženskému rozmýšľaniu, prežívaniu života, ako k mužskému, machistickému.

To je dobré pre vaše herectvo, viete sa vcítiť do rôznych profesií. Čo všetko ste sa pre úlohu naučili?

Pri úlohe Amadea som sa naučil hrať na klavíri, dokonca aj dirigovať. To som driloval po večeroch pred televízorom, aby som nevyzeral ako idiot pred niekým, kto tomu rozumie. Často som hral lekárov a kriminalistov. Na jeseň budem opäť nakrúcať seriál o kriminalistike. Ešte predtým by som sa chcel dostať k vyšetrovaniu nejakej vraždy, aby som sa nadýchal atmosféry, toho, akým spôsobom kriminalisti medzi sebou komunikujú, ako vtipkujú. Pri nakrúcaní Všivákov mi radil profesor Vladimír Beneš, európska kapacita v neurochirurgii hlavy. Napríklad aj to, aby som chirurgické náradie nedržal ako prasa kosť.

Práve neurochirurgovia vám pred časom zachránili kariéru a možno aj život. Kde ste si poranili chrbticu, ktorú vám museli operovať?

Pri nakrúcaní filmu s príznačným názvom „Na vlastní nebezpečí“ v divokých vodách Bosny a Hercegoviny som skočil z osemnásťmetrového vodopádu a rozdrvil som si najdôležitejší stavec v tele. Aby to nebolo také jednoduché, tak to, čo mi prvou operáciou dali dokopy, sa mi po dvoch rokoch rozsypalo. Ak by som okamžite nepodstúpil druhú operáciu, hrozil by mi vozík. Znovu ma rozrezali, vysekali titánové svorky a dali mi nové. Bol som v servise a učil som sa opäť chodiť.

Pomáhal vám niekto pri prvých krokoch?

Pomáhala mi zanovitosť. Nezačal som nad sebou plakať, ale bojoval som. Tri mesiace som si nemohol sadnúť. Lekári mi dovolili len stáť alebo ležať. Vo chvíli, keď už to len trošku išlo a nepotreboval som cudziu pomoc, dal som sa odviezť na chalupu, kde som bol odkázaný len sám na seba, kde ma nikto neobskakoval. Každé ráno som sa musel obliecť, a keby ste to videli, aj sa zasmejete. Najskôr som sa dal na štyri ako pes, potom som sa prevrátil na chrbát, obliekol som si jednu nohavicu, potom druhú, znovu som sa prevalil na štyri… Okrem toho som si musel na seba navliecť špeciálny postroj. Až potom som zobral paličky a postupne zdolával svoje Himaláje. Najskôr sto, neskôr dvesto metrov, potom som prešiel až do dediny. V krčme som si kľakol na špeciálnu stoličku, najedol som sa a opäť som sa vydal na chalupu.

Dnes nielen chodíte, aj bicyklujete. Nebojíte sa po takých náročných operáciách vysadnúť na bicykel?

Bicyklujem, ale dávam si oveľa väčší pozor. Mám celoodpružený bicykel, ktorý zmierňuje otrasy chrbtice. Na pretekoch nemám ambíciu byť prvý v cieli. Ani by som nemohol. Tí mladí chlapci sú tam o hodinu a pol skôr ako ja. Súťažím sám so sebou, pretože zranenie chrbtice ma robí opatrnejším. Do kopca ľudí predbieham, ale z kopca idem pomaly a myslím len na jedno: Nesmiem spadnúť.

Bicyklujete s otcom. Chcete mu niečo vynahradiť?

Otec sa celý život venoval len športu. Nerobil nič iné. Nemal čas na mňa ani na mojich súrodencov, rozprávali sme sa minimálne. Dnes má 68 a nejako zvláštne spokornel. Konečne sme si k sebe našli cestu. O týždeň odchádzame s bicyklami na Korziku a máme pred sebou aj ďalšiu výzvu – vianočné kúpanie vo Vltave.

Ste otužilci?

Každé ráno, aj v zime, skočím do nevykurovaného bazéna. Keď to môj otec raz videl, po mesiaci mi napísal mail: Milý synu. Pevne dúfam, že to, čo dokážeš ty, dokážem aj ja. V Plzni, kde býva, chodil celú zimu plávať do rybníka. Dnes už je v klube otužilcov a ľadová voda mu nerobí problém.

Počasie vás teda neodradí. Ani na Letných shakespearovských slávnostiach, ktoré sa hrajú pod holým nebom?

Pre búrku sme niektoré predstavenia ani nedohrali. Hamleta som napríklad odohral 88 a polkrát. Na brnianskom Špilberku sme, opäť počas Hamleta, zažili takú veternú búrku, že po celom hrade lietali gumené koberce, ktoré sme mali na javisku, aby sa nám nešmýkalo. Nedávno v Richardovi III. nám zase na javisko zablúdil pes, ktorého som počas monológu odviedol preč. Zatiaľ čo na Bratislavskom hrade veľmi fúka, pre Pražský je typický drobný hmyz. Mucha mi pristála na tvári, keď som chcel zaujať divákov náročným monológom a tváril som sa ako vrah, mravec ma šteklil na predlaktí a skúšal bobríka mojej trpezlivosti. V Prahe, kde hráme Shakespeara nad Vltavou, súperíme zase o ucho diváka s hlučnými parníkmi a diskotékovými hitmi Michala Davida.

Rušia vás aj sami diváci?

Minulý rok, opäť v Brne, začalo pršať. Je to jediné prekryté javisko, a keď sa spustil dážď a my sme v exponovanej scéne lietali po javisku ako šialení, diváci v druhom a treťom rade sa hlučne začali presúvať pod javisko. Prípadne si nad sebou nekompromisne rozprestrú dáždnik a dvadsať ľudí okolo nich nič nevidí. V Prahe dostávajú diváci pršiplášte. Pri prvom náznaku, pri prvých kvapkách sa päťsto ľudí začne do nich obliekať a nepočujete vlastné slovo. Nemôžeme prestať hrať a povedať: Milí diváci, pokojne sa oblečte, a keď skončíte, budeme hrať ďalej.

Hrali ste Kráľa Leara, Hamleta, Caligulu, Amadea. To sú veľké roly, pri ktorých svoje srdce na javisku nútite, aby bilo iným rytmom, než na aký je zvyknuté. Čo vám pomáha, aby ste sa z toho nezbláznili?

Sú umelci, ktorí to nevydržia. Vincent van Gogh si odrezal ucho, spevák INXS Michael Hutchence sa obesil. Mne pomáha skúsenosť, ktorá prichádza s vekom. Nad niektorými vecami začínam mať nadhľad. Už v škole nás učili, že by sme nemali byť úplne ponorení do roly, ale vedieť z nej aj vystúpiť a pozrieť sa na seba inými očami, odcudziť sa. Je to veľmi ťažké, najmä pri veľkých úlohách, ktoré sa väčšinou končia smrťou. Caligulu zabijú senátori, Amadeus zomrie na podchladenie, Oidipus si vypichne oči. Keď som tieto postavy hral, nedalo sa so mnou vydržať. Ani doma, ani v divadle. Veľmi som všetko prežíval, hádal som sa, ako má výsledok vyzerať. Bol som protivný. Dnes už nie som taký výbušný, ale pri skúškach bývam stále neznesiteľný. Na javisku sa herec odhaľuje takmer do naha a to je náročné. Stále pochybuje o sebe a o tom, či to vyjde.

Ste posadnutý divadlom?

Ak by som bol na päťdesiat percent posadnutý divadlom tak ako Martin Huba, režisér Richarda III., bol by som veľmi šťastný. Aj keď tá posadnutosť herca veľmi vyčerpáva. Fyzicky, ale predovšetkým psychicky. Rola Richarda III. má nielen veľa textu. Je náročné pochopiť hrôzu, v ktorej tento panovník žil, pochopiť ho, nechať do seba vstúpiť toľko zla. Má v sebe mnoho šialeností a ja sa občas cítim ako „magor“.

Čo ste sa naučili od Martina Hubu?

Keď ma profesorka herectva chcela podpichnúť, hovorila mi: Ty si herec do pol ôsmej a od pol ôsmej nemáš čo ukázať. V tom je majstrovstvo Martina Hubu. Je posadnutý až vo chvíli, keď začíname pracovať. Učím sa to aj od neho. Nebehať vystresovaný po Bratislave už o desiatej dopoludnia a nikoho nezdraviť… Keď prídem večer do divadla, nepozerám na všetkých ako Richard, ale ako Jirka. Usmejem sa, pozdravím a opýtam sa, aký mali deň.

A keď sa stanete tým neľudským panovníkom Richardom, čo s ním máte spoločné?

V predstavení mám dva ťažké dialógy s jednou mladšou a druhou staršou kolegyňou. Ak mám hľadať niečo spoločné s Richardom III., je to práve tá posadnutosť, s akou pristupuje k ženám. Keď som bol mladší, bol som taký istý. Tiež nás spája ťah na bránu, keď niečo chcem, idem za tým. Ak sa napríklad u nás doma, kde bývam s Aduškou, rozhodnem dať do poriadku záhradu, nedám pokoj, kým sa to neurobí.

Hriešnik, záletník, zvodca, sukničkár, „proutník“… To všetko sa spája s vaším menom v titulkoch časopisov. Už je to minulosť?

V titulkoch bulvárnych časopisov… Myslím, že posadnutosť ženami mi v tom dobrom zmysle slova ostane. Prečo by som mal byť posadnutý mužmi? Pravda je taká, že ženy sa mi páčia a obdivujem ich. To však neznamená, že sa budem správať ako rozsievač semena. To je nafúknutá bublina.

Jiří Langmajer

Český herec sa narodil 3. júna 1966 v Plzni. Vyštudoval hudobno-dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Prahe. Už počas štúdia ho režisér Karel Smyczek obsadil do seriálu Třetí patro a do filmu Proč? Účinkoval v Divadle pod Palmovkou, v Národnom divadle, v Divadle na Vinohradech aj v Divadle J. K. Tyla, kde stvárnil celý rad náročných postáv – Amadea, Peer Gynta, Caligulu, Oidipa, Keana či Mefista. V rámci Letných shakespearovských slávností stvárnil Edgara v Kráľovi Learovi, Hamleta a Richarda III. Hrál v mnohých televíznych inscenáciách a seriáloch – PF 77, In nomine patris, Kouzelný přítel, Bylo nás pět, Zdivočelá země, O ztracené lásce, Nemocnice na kraji města po dvaceti letech, Ordinace v růžové zahradě. K jeho poslednej filmovej úlohe patrí neurochirurg Miki Rohan v snímke Romana Kašparovského Všiváci. Účinkoval aj v známych českých muzikáloch. Jeho mladší brat Lukáš je tiež herec. Je ženatý, s manželkou Kamilou má dve dcéry Terezu (24) a Júliu (16). Momentálne žije s herečkou a moderátorkou Adélou Gondíkovou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #herec #rozhovor #Jiří Langmajer #Všiváci