Čo ako režisér oceňujete na režisérovi Larsovi von Trier?
S Larsom von Trier som sa zoznámil cez film Európa. Oslovil ma svojím žánrovým a formálnym prístupom k tomu, čo zobrazuje. Zaradil som si ho vtedy k režisérom, ktorých sa oplatí sledovať. A sklamaný som bol len v prípade, keď sa s ďalším filmom neposúval. Ako to bolo pri snímke Manderlay. Tá mala podobné formálne uchopenie ako Dogville.
Po Európe bola von Trierova tvorba rozmanitá, čo z nej vás dokázalo zaujať?
Bol som silným obhajcom všetkého, čo nakrútil po film Dogville z roku 2003. Dogville je posledná snímka, v ktorej som si našiel styčné body. Ak je na von Trierovi niečo fascinujúce, tak je to manipulácia. O tom je jeho tvorba. O manipulácii s divákom a s príbehom. Pri Dogville je tá manipulácia pre diváka azda najzjavnejšia. Postavy sú uzavreté v jednom priestore a stávajú sa akýmisi laboratórnymi myšami, ako to bolo aj vo filme Idioti. Z posledného režisérovho filmu Antikrist však cítim manierizmus. Akoby forma nehrala v prospech obsahu, ale bola dominantná.
Majú filmy Larsa von Trier nejakú príbuznú tému?
Témy jeho filmov nie sú identické, ale majú spoločné body. Napríklad ženské postavy a ich osudy. Ženský motív sa dostáva do popredia od snímky Prelomiť vlny. Von Trier je fanúšik Dreyerovej tvorby, špeciálne jeho filmu Utrpenie panny Orleánskej. No a v Trierových snímkach nachádzame ženy, ktoré sa musia obetovať, prekonávajú veľké životné záťaže… To je jeho vnútorná téma. Ale hrdinky filmov Prelomiť vlny, Tanečnica v tme či Antikrist nemožno porovnávať. Príbeh je vo všetkých prípadoch iný.
Ako to je pri Antikristovi?
Pri ňom som sa dokonca viac zaujímal o samotného tvorcu ako o dej. O to, aké depresie ho trápili, keď musel nakrútiť takýto film. Pre väčšinu bežných divákov je totiž až neodvnímateľný. Antikrist je veľmi zvláštny autoportrét. A von Trier nie je jednoduchá osobnosť. Vďaka bohu. Inak by tie filmy neboli veľmi zaujímavé. Mňa púta tým, ako stále premýšľa o formálnych zmenách, ako je so sebou vnútorne nespokojný a hľadá.
Kritici von Triera tvrdia, že svoje hrdinky s obľubou trápi a niekedy až prekračuje hranice…
Keď si vezmeme hrdinky v Saurových, Bergmanových či Felliniho filmoch, takisto neprežívali úplne šťastné životy. Aj von Trier má ženské postavy, ktoré prechádzajú útrapami. Doba sa však posunula od realizmu k naturalizmu a on má rád extrém. Nerobí tie milé pekné festivalové filmy. Festivaly si Larsa von Trier žiadajú a platia za to, že im prinesie film, ktorý všetkých vyprovokuje a po odchode z kina sa o ňom budú ľudia baviť. A je jedno, či sa človeku páčil, alebo nie. Ten film je zaujímavý tým, ako je spravený a ako prekračuje istú hranicu. Veď aj pri Antikristovi o tom vznikali búrlivé debaty.
