Zábavné by bolo nakrútiť o Votavovi päťhodinový dokument - operu

05.05.2010 10:33
Aleš Votava
Scénograf Aleš Votava (1961 - 2001). Autor: ,

Juraj Johanides je režisérom nového celovečerného dokumentu Aleš Votava (Múry sú vysoké a hrubé). Rozpráva v ňom o výnimočnom slovenskom scénografovi a v stredz večer po 20. hodine má film televíznu premiéru na Dvojke.

Johanides v rozhovore uviedol, že ho koncipoval pre tých, ktorí Aleša Votavu nepoznajú.

Vo filme sa Votavu po prevzatí Ceny Alfréda Radoka pýtate, či je spokojný. Vy ako režisér, ktorý musel zo 60-hodinového materiálu vytvoriť kondenzát, ste spokojný?
Keď som si pozeral všetok nakrútený materiál, bolo to, akoby som fáral do bane a narážal na nové a nové sloje čohosi zaujímavého. Ďalšia vec je, že Aleš bol môj kamarát a dokumentárny film o kamarátovi sa robí ťažko, pretože všetko je pre vás osobné. V určitom štádiu som si hovoril, že by bolo zábavné urobiť o Votavovi 5-hodinový dokument – operu. Bol totiž veľkým vyznávačom opery. A na festivale Richarda Wagnera v Bayreuthe sa bežne dajú vidieť práve takéto dlhé kusy a fanatici, ktorí si ich odsedia. No podobný film sa urobiť nedal. Možno som tam mohol dať aj iné materiály, ale raz musíte skončiť a, úprimne, občas som už toho mal plné zuby.

V čom je špecifické nakrúcanie dokumentu o kamarátovi?
Môj film nemá byť pre úzky okruh Votavových kamarátov. Boli sme však vo výhode, že sme sa s tými kamarátmi navzájom poznali. Vedeli, že ich nepodrazím a že sa mi môžu otvoriť, správať sa spontánne a hovoriť úprimne. Film som chcel koncipovať pre ľudí, ktorí Votavu nepoznajú. Vystačiť si s rozprávaním o jednom človeku, ktorý je geniálny, sa však nedalo. Aby to bolo zaujímavé, mal by mať aj drobný kaz. Aleš ho nemal, preto som sa snažil do filmu dostať dobový kontext. Takže je to aj výpoveď o našej generácii. Je tam viacero tém. Vzťah rodičov a detí, problematika výchovy, coming out. Je to tiež film o ľudských chybách. O priateľstve. A o láske.

V dokumente Juraja Johanidesa o Alešovi...
V dokumente Juraja Johanidesa o Alešovi Votavovi hovoria známi výnimočného slovenského scénografa, ale podľa režiséra je film určený tým, čo Votavu nepoznajú. Autor: Marek Velček

Film komentuje aj údajné prepojenie Votavu s ŠtB…
To je dôležitý moment – keď Aleš vycestoval v roku 1986 do Paríža, hneď naňho naskočila ŠtB. On o tom nevedel, a potom sa to s ním vlieklo. Naštvalo ma, keď o ňom v kuloároch hovorili, že je tajný. Vedel som, že by toho nebol schopný. Išiel som teda do Ústavu pamäti národa, videl som jeho spis a bol som šťastný, že ho môžem ukázať. Teším sa, ako si to pozrú ľudia, ktorí Votavu ohovárali.

Aleš Votava mal pôvodom českých rodičov, ale vyrastal na Slovensku. Ako to prežíval?
Pasoval sa za Slováka. Existuje vysvetlenie, že chcel byť Slovákom preto, lebo sa mu v detstve lepšie hovorilo sekunda ako vteřina. Poviem to síce pateticky, ale film je zároveň správou o slovenskom národe. Takto si predstavujem budovanie slovenského povedomia.

Ktoré motívy sa zo 60-hodinového materiálu nedostali do filmu?
Ľudí zaujíma súkromie, život. A preniesť do filmu prácu scénografa je zase veľmi ťažké. Protagonisti o jeho scénach veľa rozprávajú, je to zaujímavé, a potom odrazu ukážete videozáznam inscenácie, ktorý je nekvalitný. To je vlastne ďalšia téma filmu – ako si vážime kultúrne dedičstvo. Pri odborných záležitostiach mi pomohlo, že som mohol vychádzať z monografie, ktorú pripravila Dagmar Poláčková, kde zhromaždila veľa materiálu. Napríklad fantastické Votavove výstavy pre deti. To sa do filmu nedostalo a je mi to ľúto. Podobne ako časť o Ville Medici. Aleš sa tam stretol s Polanským, Antonionim, Nevillom Brodym a ďalšími. Museli sme vystrihnúť výborné výpovede niektorých ľudí… Televízna verzia je ešte kratšia, ale snažil som sa, aby významovo nestrácala. Pretrpel si to so mnou strihač Maťo Beneš, ktorému sa musím poďakovať.

Ako ste viedli rozhovory s ľuďmi, ktorí vo filme účinkujú?
Veľmi dobre som ich poznal a oni poznali mňa, o to to bolo jednoduchšie. A keďže som poznal Aleša – jedna otázka prihrávala druhú. Zaujímavé bolo, že aj odborníci chceli rozprávať o Alešovej druhej stránke, pretože každý s ním mal nejaký emotívny prežitok. V ľuďoch sa odrážal natoľko, že často vlastne hovorili o sebe. A vo filme sú aj zásadné otázky. Človek sa často hanbí diskutovať o tom, čo je v živote správne, čo v ňom má a čo nemá hodnotu. Smrdí to moralizátorstvom a pátosom. Ale pri tomto filme som si povedal, že je namieste zastaviť sa a povedať si – má hodnotu to, čo robím, je to správne, posunie ma to niekam? Tieto otázky vlastne vyplývali z odpovedí účinkujúcich ľudí a všetci vo filme vytiahli to najlepšie zo seba.

Aleš Votava bol síce váš kamarát, ale ako ho vidíte po pracovnej stránke?
Divadelní režiséri to majú na Slovensku ťažké. Musia robiť veľmi veľa, aby sa uživili. Často si dopredu vyberú hry a nemajú čas sa im venovať. Dajú hru scénografovi, aby na to niečo vymyslel. A stáva sa, že scénograf vlastne určí celú štruktúru inscenácie. Je autorom výkladu. U Aleša Votavu bola prítomnosť dramaturgického výkladu veľmi silná. Bol to skvelý partner, o ktorého sa mohol režisér oprieť.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku