Benátsky lev je starý a unavený

Súťaž v hlavnej festivalovej prehliadke, súťaž v prehliadke Orrizonti, súťaž rekonštruovaných filmov a desiatky rôznych vedľajších neštatutárnych porôt, udeľujúcich svoje vlastné ceny, premenili benátsku Mostru na neveľmi prehľadnú spleť, v ktorej je ťažké určiť dôležitosť, váhu a silu ocenení. Deväťčlennú porotu hlavnej súťaže síce tentoraz neviedol žiadny extravagantný filmár, ale aj pod predsedníctvom francúzskeho hudobného skladateľa Alexandra Desplata nesklamala a – ako je v Benátkach zvykom – šla proti tipom i očakávaniam.

Verejnej mienke napriek

Na prvej priečke priebežného hlasovania devätnástich filmových novinárov z celého sveta pre festivalový denník Ciak sa umiestnil dokument Joshuu Oppenheimera The Look of Silence, druhý skončil tragikomický Birdman Alejandra G. Iñárritua a tretie miesto obsadil film Andreja Končalovského Bielyje noči počtaljona Alekseja Trjapicina. Medzinárodná porota hlavnej festivalovej súťaže však všeobecne favorizovanej Iñárrituovej komediálnej dráme s Michaelom Keatonom neudelila žiadnu cenu, ušli sa jej len rôzne vedľajšie ocenenia.

Skutočnosť, že svoju Osobitnú cenu porota pririekla tureckej snímke Sivas debutujúceho Kaana Müjdeciho, ktorá v novinárskom hlasovaní skončila na úplne poslednom, dvadsiatom mieste, bola dokonca dôvodom rozhorčeného piskotu.

Triumf v Benátkach slávila tragikomédia švédskeho autora Roya Anderssona En duva satt på en gren och funderade på tillvaron (A Pigeon Sat on a Branch Reflecting on Existence), súčasť jeho Trilógie života vo švédsko-nemecko-nórsko-francúzskej koprodukcii. Hrdinami sú podomoví obchodníci so žartovnými predmetmi Sam a Jonathan, novodobí Don Quijote a Sancho Panza. V navštívených domácnostiach zažívajú bizarné príhody, prekvapujúce momenty a nečakané stretnutia. Režisér sa pri ich nakrúcaní inšpiroval najmä výtvarnými dielami nemeckých umelcov Otta Dixa a Georga Scholza, Ilju Repina, ale aj van Gogha a Breugela. „Inšpiráciou mi boli aj viacerí členovia mojej rodiny, ktorí sú obchodníkmi,“ priznal Andersson, „ale rovnako sa v postavách Jonathana a Sama odrážajú komici zlatej éry grotesky Laurel a Hardy, hrdinovia Steinbeckovho O myšiach a ľuďoch i Beckettove postavy.“

Striebro pre Končalovského poštára

Strieborného leva za réžiu si zaslúžene odniesol Andrej Končalovskij za Biele noci poštára Alexeja Trjapicina. Príbeh z odľahlej dedinky na ostrove veľkého jazera Kenozero kdesi na severe neďaleko Archangeľska zobrazuje Rusko a jeho obyvateľov s mrazivou vernosťou a presvedčivosťou. Na rozhraní hranej drámy a dokumentu necháva v obrazoch z každodenného života plného rezignácie a beznádeje účinkovať v autentickom prostredí autentické postavy – nehercov, ktorí kamere dovolili zachytiť ich skutočný život.

Končalovského zaujal fakt, že podľa štatistiky sa za päť rokov počet dedín v Rusku znížil z 51-tisíc na 34-tisíc, pričom väčšina z nich nemá viac ako desať obyvateľov. „Poštár je často jediným spojením s okolitým svetom, jediným dôkazom, že nejaký okolitý svet vôbec existuje,“ vyjadril sa Končalovskij. „Vybrali sme z päťdesiatky dedín a napokon nás najviac zaujal abstinujúci alkoholik Alexej Trjapicin, ale aj jeho osada na ostrove, hŕstka vidiečanov, pre ktorú predstavuje skutočný most. Neprináša im len poštu a noviny, ale aj penzie, chlieb, žiarovky, lieky… vlastne predstavuje celý ich život.“

Genocída, o ktorej sa nerozpráva

Veľkú cenu pririekla porota celovečernému dokumentu Joshuu Oppenheimera The Look of Silence. Roku 1965 viedla Spojenými štátmi podporovaná indonézska vláda nového prezidenta Suharta kampaň proti komunistom, ľavicovým stranám, ale aj odborovým zväzom indonézskych pracujúcich. Zatvárala ich do koncentračných táborov, vyháňala do exilu a masovo zabíjala.

Americký dokumentarista, ktorý už viackrát v Indonézii nakrúcal, na filme pracoval od roku 2003. Postupne našiel a ponúkol rodine zavraždeného robotníka z plantáže zábery z jeho popravy, ale aj zo spokojného a blahobytného života jeho vrahov. Look of Silence zachytáva nielen ich bezprostredné reakcie na zločin z roku 1965, ale aj názory na ďalší vývoj a súčasnosť krajiny, v ktorej iniciátori, páchatelia a vykonávatelia masových vrážd, označovaných ako genocída, dodnes neboli potrestaní, ba práve naopak – patria k vplyvným vyšším vrstvám indonézskej spoločnosti.

Stáva sa z leva lenivý kocúr?

Benátsky filmový festival sa pod vedením riaditeľa Alberta Barberu nesnaží odrážať skutočný stav celej svetovej kinematografie, ale len istej jej časti. Príklonom k umeleckému filmu a zároveň striktným vyžadovaním svetových premiér sa však oberá o svetoznáme, verejnosťou milované hviezdy, a teda i o pozornosť médií. Pre producentov, ktorým záleží na komerčnom úspechu ich filmov, je už dnes oveľa dôležitejší festival, ktorý sa od 4. septembra koná v kanadskom Toronte. Tohtoročný filmový festival v Benátkach bol oproti tomu vlaňajšiemu citeľne skromnejší aj zo stránky organizačnej. A, bohužiaľ, s poklesom atraktívnosti i úrovne servisu očividne klesol aj záujem publika, čo sa zrkadlilo v poloprázdnych sálach. Sedemdesiatje­denročný lev pôsobí ako starý a unavený. Ak urýchlene nedostane veľkú dávku mladej a dravej krvi, síce pravdepodobne nezahynie, ale zmení sa na lenivého vypĺznutého kocúra.