Samého ma to prekvapuje. Pravdepodobne to, čo tu zanechal po sebe, je také intenzívne a živé, že jeho smrť som dodnes neprijal.
Spolu sme urobili niekoľko inscenácií – Višňový sad alebo Desať malých černoškov – ale ostalo ešte veľa nedokončených projektov, ktoré som odvtedy neuzavrel, akoby som naňho stále čakal…
Aleš bol výnimočne talentovaný, kolegiálny, usilovný a prekvapujúco remeselne zručný, čo je zvláštna kombinácia. Mal neomylné estetické cítenie. A úplne mu chýbal čo i len náznak povýšenectva. Aj preto ho malo tak veľa ľudí rado. Dokonca aj kolegovia, pre ktorých bol proti vlastnej vôli permanentnou konkurenciou.
Bol to natoľko vzácny človek, že nechať ho tu medzi nami – na jednom mieste – bolo asi pre tamtých hore priveľkým luxusom. Niekam ho jednoducho odvolali. Bol to lietajúci anjel. Zanechal po sebe omnoho viac, ako sme vtedy dokázali vôbec pochopiť, a odišiel plniť vyššie ciele. S nami to uzavrel. No vôbec mu to nezazlievam, lebo gesto, aké tu naznačil – svoj zjavný aj tajuplne komplikovaný odkaz – my ostatní môžme ešte celé roky iba dobiehať a lúštiť.
Hoci si Aleš svoju výnimočnosť uvedomoval, prežíval pocit viny, či sa dostatočne rozdáva. Či darom, ktorým disponoval, dostatočne obdarúval aj ostatných. Aj preto tak veľa a na mnohom pracoval.
Mal rád ľudí a bol neobyčajne veľkorysý, hoci dokázal hovoriť veľmi pravdivo – ironicky, s anglickým humorom, ale bez akejkoľvek uštipačnosti. Fascinoval ma hĺbkou svojej vzdelanosti. Človek mal pri ňom pocit istoty, že mu nedovolí urobiť nič nevkusné.
Možno aj preto hovorím, že necítim smútok. Keby som si ho pripustil, by bol veľmi veľký, lebo Aleš tu v skutočnosti chýba nepredstaviteľne.
