Vaša spolužiačka Mariana Čengel-Solčanská spomínala, že na VŠMU dostávali študenti réžie množstvo zadaní a pod tlakom niekedy vznikali pozoruhodné veci. Vnímate to rovnako?
Veľmi intenzívne to bolo predovšetkým počas prvých dvoch-troch rokov. S odstupom času to vnímam ako dobré. Občas vznikli celkom odvážne alebo hravé veci. A to, že sa na filmovej škole hrá, je jeden zo základných pilierov.
Pripraví škola režiséra aj na prácu s nedostatkom prostriedkov?
Rozpočet je vždy malý alebo tesný, to je pravidlo. A VŠMU nás vo veci rozpočtov a technického zabezpečenia nerozmaznávala. Človek je potom životaschopnejší, veď nie je náhoda, že niektorí dokumentaristi a animátori robia okrem réžie aj producentov. Treba však ešte povedať, že školské filmy, podobne ako náš, vznikajú aj vďaka tomu, že herci a štáb pracujú prakticky zadarmo, za čo som im veľmi vďačný.
Strávili ste aj rok v škole v Budapešti, dá sa porovnať tamojší systém s VŠMU?
Porovnať sa dá aj kolobežka s džípom. Keď som bol v Budapešti, v školskom roku 2005/2006, vyrobili v Maďarsku nejakých 30–35 kinofilmov. Slovenská produkcia bola v roku 2006 nulová. 30 : 0, od toho sa všetko odvíja.
Súvisí táto situácia s producentským zázemím?
Partizánskych producentov je na Slovensku veľa, ale to nie je producentské zázemie. Ľudia chcú jednoducho robiť svoje filmy a nebaví ich donekonečna čakať. Tak si ich aj produkujú.
Nie je to bizarné?
Je. Ale ani deti nečakajú pred domom, kým im postavia ihrisko. Začnú sa hrať s loptou na ulici. Takže je to vlastne prirodzené.
Prirodzené na Slovensku alebo všeobecne?
Skôr u nás, inde to môže byť tak pol na pol. Napríklad v Maďarsku si niektorí spolužiaci založili vlastné produkčné firmy, ale niektorých si už na škole odchytili väčší a relevantnejší producenti.
Tohtoročné udeľovanie cien Slnko v sieti ukázalo, že slovenské dokumenty sú kvalitnejšie ako hrané filmy. Prečo je to tak?
Medzi dokumentaristami sa v škole vytvorila istá generácia a títo ľudia sa menej postrácali v reklamných agentúrach a televíziách. Autorský dokument je však produkčne, teda vzhľadom na peniaze, organizáciu, veľkosť štábu, jednoduchší ako hraný film. A hraná tvorba? Dookola sa omieľa, že tu nie je dobré producentské zázemie, že sa tu prerušila kontinuita, že hraný film je drahý, ťažko sa vyrába…
Aké by mohlo byť východisko?
Že bude v hranom filme pôsobiť čo najviac ľudí, ktorí si budú nakrúcať to, čo chcú. Napríklad v rumunskej kinematografii sú osobnosti, ktoré nakrúcajú tak, ako sa im páči, a evidentne to funguje. Na Slovensku to funguje u dokumentaristov, ktorí robia to, čo ich zaujíma a baví. To isté by však malo platiť aj pre hraný film. Hoci je drahší a náročnejší. Druhou vecou je, že film na kolene sa dá spraviť raz, nedá sa tak robiť donekonečna.
Vo filme Ďakujem, dobre sa k sebe členovia rodiny správajú hrubo, ide však o štyridsiatnikov a šesťdesiatnikov. Prečo ste z toho vynechali vašu generáciu?
Film nie je inžinierska práca v chemickom laboratóriu, kde sa odmeriava podiel generácií a vyratúva pomer pozitívnych a negatívnych prvkov. Kamarát z detstva sa čudoval, že som ho do filmu Ďakujem, dobre neobsadil. Povedal som mu, že má 28 rokov, takže 12-ročného už nemôže hrať a 40-ročného ešte nie. Táto generácia sa jednoducho nehodila do zloženia rodiny.
Medzi hádkami sa vo filme objaví aj pozitívny impulz, keď sa starý muž premiestni zo svojej postele do postele manželky, ktorá mu zomrela. V tej scéne zachytávate vnútorný stav postavy bez slov. Vždy hľadáte predovšetkým obrazové riešenia situácií?
Áno. A mám rád minimalistické postupy. Film je, samozrejme, kombináciou obrazu, zvukovej stopy a hovoreného slova, ale je škoda, keď sa v tom nekonečnom množstve možností tlačí iba na dialóg. Keď filmárovi nenapadne lepšie riešenie ako slová.
V snímke zároveň cítiť prienik dokumentaristických prvkov. Ako ste s nimi pracovali?
Môj učiteľ režisér Stanislav Párnický pomenoval základný rozdiel tak, že v hranom filme je mizanscéna prispôsobená tomu, čo vymyslí tvorca a pri dokumente tvorca príde niekam, kde existuje mizanscéna a prispôsobí sa jej. Vo filme Ďakujem, dobre som sa snažil robiť prevažne týmto druhým spôsobom. Aby to bolo čo najautentickejšie.
Vidno to trebárs na scéne v domove dôchodcov…
Išli sme tam so štábom na obhliadku a vrchná sestra nám povedala, aby sme prišli v sobotu, že tam bude nejaká pani oslavovať narodeniny. Tak sme dorazili, včlenili sme do tamojšieho kolektívu nášho herca a nakrúcali. V scenári to pritom nebolo.
Idete do Cannes s čistou hlavou alebo máte pripravené stratégie, ako svoj film čo najviac presadiť?
Do Cannes idem s úplne čistou hlavou. Nikdy som tam nebol, takže neviem, čo by som mal očakávať. Teším sa, že tam budeme s viacerými členmi štábu, čiže s kamarátmi. Na festivale funguje trh krátkych filmov Short Film Corner, takže si náš projekt môžu všimnúť aj ďalší. Hoci nemám ilúzie o tom, že krátke a stredometrážne filmy začnú vo veľkom prenikať do kinodistribúcie. Skôr môžu pokračovať na festivaly, v lepšom prípade zaujať nejakú televíziu.
A čo prezentácia študentských a absolventských filmov na Slovensku?
O to by sa mala starať najmä verejnoprávna televízia. Nedávno čosi uviedla, ale inak je nepochopiteľné, že toho nevysiela viac. Mala by to byť samozrejmosť.
