Aké politické okolnosti pomohli vytvoreniu druhého televízneho programu?
Druhá polovica šesťdesiatych rokov sa niesla v znamení politického uvoľnenia, určite tu však zohral rolu aj zákon o federácii. Vytvorenie dvojky však vyvolali aj praktické potreby, napríklad keď sa konala olympiáda alebo majstrovstvá sveta v hokeji. Ak sa podobné podujatia vysielali na jednotke, narušila sa tým štruktúra programov. A divák, ktorý čakal povedzme na pondelkové inscenácie z Bratislavy, nemusel byť zvedavý na hokejový zápas Československo – Švédsko. Takisto sa prejavovali rozdiely medzi českými a slovenskými regiónmi. Téma, ktorá sa týkala východného Slovenska, nemusela byť rovnako zaujímavá pre obyvateľa Šumavy. Preto sa ukazovalo, že treba vytvoriť dva národné televízne okruhy.
Čo bolo poslaním dvojky v jej začiatkoch?
Dvojka vznikla ako národný okruh s tým, že mala ambíciu byť aj vzdelávacím programom. Snažím sa zámerne vyhýbať slovu kanál, hoci som zažil aj obdobia, keď sa s druhým programom naozaj zaobchádzalo ako s kanálom. Mám na mysli vyjadrenia typu „tento program je síce nanič, ale niekedy večer na dvojke sa to odvysielať dá“. Osobne ma to veľmi mrzelo, pretože dvojka môže ponúknuť oveľa viac.
Ako by ste teda definovali poslanie druhého programu STV?
Dvojka by nemala byť konkurenčný kanál jednotke, ale ani doplnkový program. Mala by to byť alternatíva. Na dvojke môže STV ponúknuť televíznemu divákovi to, čo mu nedá nijaká komerčná stanica. Napríklad náročné filmy. Vážnu hudbu alebo nádherné džezové koncerty. V komerčnej televízii sa džez neuplatní, pretože ho každý nepočúva, ale dvojka môže byť práve v tomto nezastupiteľná. A STV má celé hodiny záznamov z džezových dní. Akurát by pre takéto relácie mala vzniknúť štandardná programová štruktúra.
Myslíte si teda, že potenciál dvojky by sa dal využiť ešte lepšie a dôkladnejšie?
Existujú určite mnohé nápady a námety. Televízia je aj kultúrna inštitúcia. A verejnoprávna televízia – na rozdiel od súkromných – môže diváka aj vychovávať. Dvojka je na to ideálna plocha. Nie je to azda žiadny socialistický prežitok, ale viem si predstaviť na obrazovkách znovu taký projekt, akým bolo kedysi televízne vysielanie pre školy. Samozrejme si nemyslím, že by malo mať taký istý tvar. Je napríklad nesporné, že žiaci by sa mali učiť o nežnej revolúcii. Televízia má z tohto obdobia množstvo materiálu, ktorý by sa mohol utriediť. Dala by sa vyrobiť pekná dvojhodinová relácia o 17. novembri 1989, ktorá by priblížila mladej generácii tieto okamihy. Ťažko tiež dnes deti prinútime, aby čítali povinnú literatúru. Televízna adaptácia literárneho diela by im mohla aspoň predstaviť dielo klasikov – hoci je jasné, že knižka sa nedá nikdy nahradiť.
