Prikrývame sa len takou perinou, akú máme

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry. V tejto časti prinášame pohľad do zákulisia filmového festivalu, ďalšie časti nájdete v Pravde v kultúrnej rubrike každý utorok.

10.09.2014 16:00
34-serial klenovsky Foto:
"Ako môže prekvitať filmový festival v krajine, kde si so sebou musia ľudia do nemocnice nosiť vlastný príbor či toaletný papier?" zamýšľa sa výkonný riaditeľ Cinematiku Tomáš Klenovský.
debata

Kultúra na Slovensku nemá ľahký život. Peňazí je málo a získanie spoľahlivých partnerov sa zdá každý rok ťažšie. Aký je teda recept na prežitie filmového festivalu? „Povedali sme si, že festival nebudeme zadlžovať. Prikrývame sa len takou perinou, akú máme, a hoci festival nemal vždy všetko, čo chcel, nedostávame sa ani do situácií, keď by nám hrozil úplný krach,“ vraví Tomáš Klenovský, výkonný riaditeľ Medzinárodného filmového festivalu Cinematik, ktorý už zajtra v Piešťanoch otvorí brány svojho 9.¤ročníka.

Ideálne miesto aj čas

Mladý organizačný tím sa zásady držal už od počiatku, hoci mu aj prvý pokus nevyšiel. „Mali sme ľudský potenciál, kontakty na distribútorov aj dobrú organizáciu, no nepodarilo sa nám zohnať dostatok peňazí,“ spomína Klenovský. Nedali sa však odradiť a už o rok Cinematik skutočne usporiadali. Prečo práve v Piešťanoch? Nebolo by organizačne jednoduchšie ostať v metropole?

„Piešťany nám ako ideálne miesto padli do oka dávno predtým, než sme sa do organizácie Cinematiku pustili. Vlastne sme sa čudovali, že tam už dávno nejaký festival nie je,“ vraví Tomáš Klenovský. Pri výbere zavážila estetika kúpeľnej promenády a parkov, ale aj dobré technické zázemie Domu umenia a Kina Fontána, ktoré bolo v čase vzniku festivalu čerstvo zrekonštruované. „Našli sme tam aj mnoho priateľov a tiež samotné mesto je k festivalu ústretové,“ dopĺňa riaditeľ.

Náhodný nebol ani výber septembrového termínu, v ktorom sa Cinematik každoročne koná. „Chceli sme, aby návštevníci Cinematikom symbolicky zavŕšili leto,“ vysvetľuje Klenovský. Zima by bránila vonkajším podujatiam, skoršie mesiace by zase komplikovali dostupnosť nových filmov – najväčšie zahraničné podujatia si totiž svoju exkluzivitu dobre strážia. Dostať na Cinematik napríklad snímku z májového festivalu v Cannes pred jeho tamojšou premiérou je nemožné a veľmi ťažké je to aj v najbližších mesiacoch po nej.

Príprava Cinematiku však rozhodne na Cannes či Benátky nečaká. Organizátori neraz začínajú na ďalšom ročníku pracovať ešte skôr, než sa skončí ten predchádzajúci. Platí to obzvlášť teraz, keď sa Cinematik začína pripravovať na budúcoročné jubileum. „Na desiaty ročník si odkladáme viacero dobrých nápadov. Zatiaľ viem sľúbiť len to, že bude torta s desiatimi sviečkami a šampanské,“ neprezrádza viac Klenovský.

Výročie je pre organizačný tím o to významnejšie, že za Cinematikom prakticky od začiatku stojí v nezmenenej zostave. Jadro tvorí 14 – 15 nadšencov s viacerými kumulovanými funkciami, na samotnom festivale sa spolu s externistami, asistentkami a tlmočníkmi tím rozrastá zhruba na päťdesiatku. Vedenie Cinematiku má tri hlavy – čestnou riaditeľkou je Božidara Turzonovová, umeleckým riaditeľom Vladimír Štric a Tomášovi Klenovskému „prischla“ úloha výkonného riaditeľa. Čo teda vykonáva? „Starám sa o organizačný chod festivalu, vytváram vzťahy s partnermi, komunikujem s mestom či fondmi. Zároveň sa však starám aj o produkciu.“

Peňazí je menej, ceny stúpajú

Hoci organizátorov pri Cinematiku drží najmä úprimné nadšenie, či a ako sa festival uskutoční, závisí stále od peňazí. Ich hlavným zdrojom je Audiovizuálny fond a pomáha aj mesto Piešťany, ktoré festivalu priestory poskytuje bezplatne. „Našou snahou je, aby pomer súkromných partnerov bol oproti verejným čo najvyšší. Na Slovensku je ale, žiaľ, podpora kultúry stále veľmi slabá. Máme veľa barterových partnerov, pomôžu aj médiá. Medzi potenciálnymi partnermi ale stále prevláda názor, že by malo ísť o investíciu s merateľnou návratnosťou,“ vysvetľuje Klenovský.

V zahraničí je podľa neho podpora kultúry, naopak, spájaná s prestížou a pozitívnym imidžom firmy, a to sa premieta aj do rozpočtov podujatí. Od ich možností sa zase odvíjajú ceny filmov. „Z roka na rok je pre nás ťažšie zohnať peniaze a zároveň ceny filmov v zahraničí stúpajú,“ priznáva. Kým predvlani by prestížnejší film stál napríklad tisícku, dnes si zaň producenti zapýtajú aj 1500. Zjednávať sa väčšinou dá, ale aj to má limity.

Tohtoročný rozpočet Cinematiku je zhruba 75-tisíc eur. V programe má 113 filmov. Logicky teda za každý z nich organizátori ani zďaleka nemôžu dať 1¤500 eur. „Líši sa to od filmu k filmu, sú rôzne hodnotové rebríčky. Za niektorý sme ochotní dať 700 eur, za iný, povedzme, 150 až 350.“  

Pri výbere sa nezabúda ani na to, aby projekcia mala nejakú exkluzivitu. „Do značnej miery sa s ostatnými slovenskými festivalmi delíme o to isté publikum. V princípe sa teda snažíme nepúšťať identické filmy. Pokiaľ je však film mimoriadny, tak sa mu, samozrejme, nevyhýbame. Podobne sa snažíme eliminovať filmy, ktoré môžu ľudia vidieť aj v bežných kinách, ale ani im sa nebránime úplne,“ vraví Tomáš Klenovský.

Neoddeliteľnou súčasťou festivalu sú aj hostia. Ich prítomnosť a to, že si svoje filmy osobne uvedú, je jednou z hlavných pridaných hodnôt festivalu. Stretnutia so zaujímavými osobnosťami sú tiež lákadlom pre filmových profesionálov, na ktorých Cinematik tiež nezabúda. Počuť od Petra Kerekesa, že po festivalovej projekcii filmu Ako sa varia dejiny prebehla živšia debata než po jeho bratislavskej premiére, alebo zistiť, že aj vďaka uvedeniu na Cinematiku našiel film Kuky se vrací režiséra Jana Svěráka svojho slovenského distribútora, je pre organizátorov silnou motiváciou. V neposlednom rade si však festival kladie za cieľ aj kultivovať vkus svojich návštevníkov. „Naším poslaním je napríklad aj vysvetliť divákom, že dokument nie je len to, čo kedysi chodievalo po Filmárikovi a Filmuške, alebo že aj umelecký film môže byť zábavný,“ myslí si Klenovský.

Bez kultúry to nejde

Na prvý Cinematik sa prišlo pozrieť asi 4-tisíc divákov, v posledných rokoch návštevnosť dosahuje zhruba štvornásobok. „Treba však brať na zreteľ, že ide o počet vstupov na jednotlivé projekcie. Konkrétnych návštevníkov je teda menej,“ vysvetľuje riaditeľ. S návštevnosťou 9.¤ročníka je už teraz veľmi spokojný – v predpredaji si zakúpilo vstupenky takmer o tretinu viac divákov ako vlani. „No s prognózami sme opatrní, keďže sme tento rok divákov motivovali aj väčším rozdielom cien v predpredaji a na mieste.“

Cinematik sa však nehrá na rekordy v návštevnosti. Zmysel vidí skôr v kvalite festivalového zážitku pre všetkých zúčastnených. „Pustili sme sa do organizácie festivalu preto, lebo sme mali pocit, že to vieme a chceme robiť inak. Byť bližšie sami k sebe aj k divákom, byť menej formálni. Myslím, že sa nám to aj podarilo.“

Pre Tomáša Klenovského je Cinematik najväčším životným koníčkom. Priznáva však, že bez ďalšej zárobkovej činnosti by sa mu venovať nemohol. Rovnako ani festival nemôže byť celkom sebestačný, hoci by si to jeho organizátori veľmi priali. „Okrem ceny za samotný film musíme prirátať aj jeho prepravu a titulkovanie, hostí a tak ďalej. Oproti klasickým kinám potom film pri podobných výdavkoch premietneme len raz či dvakrát. Asi by som mohol vyrátať, koľko by pri určitom počte divákov mala stáť jedna vstupenka tak, aby diváci premietanie zaplatili. Obávam sa však, že by pri takej cene na Cinematik nikto neprišiel,“ vraví. Hoci je financovanie každý rok ťažšie, Klenovský sa tomu veľmi nečuduje. Chyba je podľa neho systémová.  

„Vlastne sa skôr čudujem, že tu nejaké festivaly ešte vôbec sú. Veď ako môže prekvitať filmový festival v krajine, kde si so sebou musia ľudia do nemocnice nosiť vlastný príbor či toaletný papier?“ zamýšľa sa. Vzdať to však nie je riešenie. Bez kultúry to totiž nejde. „Ako potom chceme vychovávať ľudí k rozhľadu a kritickému mysleniu? Ibaže by sme nechceli…“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #filmový festival #Cinematik #Ako sa robí #seriál denníka Pravda