Po stopách tých, čo sa mali stratiť v tichu

19.09.2014 12:00
V tichu, Judit Bárdos
Judit Bárdos v snímke V tichu stvárňuje viedenskú klaviristku Edith Kraus. Patrila k tým, čo holokaust prežili. Autor:

Ani bezmála sedemdesiat rokov od konca druhej svetovej vojny neprestáva byť holokaust jednou z najzobrazovanejších filmových tém. Niektorí filmári oživia skutočný príbeh, iní siahnu po efektnej fikcii. Hoci ušľachtilosť odkazu ich dielam právom pridáva na hodnote, kvantita sa s kvalitou v umení stretáva len zriedka, a tak aj medzi snímkami o vojnových hrôzach sú vynikajúce aj slabé počiny. Kde sa na tomto širokom spektre nachádza nový slovensko-český film V tichu? Vo viacerých ohľadoch zaťali jeho tvorcovia vysoko nad štandardné pomery tuzemskej kinematografie. Nezvyčajne lyrické spracovanie však nemusí každému divákovi dovoliť preniknúť až k dobre ukrytej podstate jeho prínosu.

Na námety výskumu

Dlho očakávaný koprodukčný film V tichu čerpá námet z unikátneho výskumu poprednej slovensko-nemeckej muzikologičky Agáty Schindler. Tá sa rozhodla podrobne zmapovať často celkom opomínané osobnosti európskej hudobnej scény, ktoré sa pre svoj židovský pôvod dostali v temnej ére nacizmu na čiernu listinu. Schindler pátra po stopách samotných hudobníkov, skladateľov či tanečníkov, ich tvorbu však skúma aj z hľadiska vlastnej odbornosti a praktickým výsledkom jej práce sú populárne koncerty, ktorými vracia „prekliatu“ hudbu na pódiá, kam patrí.

Tvorcovia snímky V tichu, pochopiteľne, do takej hĺbky nešli a ísť ani nemohli. Vzorku rôznorodých osobností zo Schindlerovej výskumu použili skôr len ako názorný príklad fyzického, duševného, ale najmä emočného prepadu, ktorý často zo dňa na deň postihol do tých čias úspešných a oslavovaných umelcov. Režisér Zdeněk Jiráský, ktorý získal kredit najmä vďaka sociálno-psychologickej dráme Poupata, vypichol do popredia osudy klaviristky Edith Kraus, baletky Alice Flachovej, riaditeľa drážďanskej činohry Arthura Chitza a skladateľa známych evergreenov Karola Elberta.  

Tragédie v monológoch

Film kladie dôraz na vnútorné prežívanie jednotlivca. Namiesto dialógov používa v naratívnej rovine výlučne monológy – výňatky z osobnej korešpondencie či súkromných (nevedno, nakoľko autentických) úvah svojich hrdinov. To síce dodáva filmu nezanedbateľnú originalitu, no zároveň to jeho postavy izoluje do akejsi snovej, nie veľmi prístupnej bubliny. Spojivo, ktoré sľubuje spoločná láska k hudbe, sa redukuje skôr na názorné okamihy, kde sledujeme postavy hrať na klavíri či trénovať v baletnej sále. Záchytné lano divákovi, napriek pôvodne dokumentárnemu zámeru tvorcov, neponúka ani faktografia – tá mnohé objasní až v podobe záverečných titulkov. Nie je teda ťažké chvíľami sa v dianí na plátne trochu strácať, čo môže diváka, žiaľ, od podstaty odradiť. O čosi realistickejší prístup k možnostiam širokého publika by filmu azda mohol uľahčiť distribučný osud.

Čo má však, naopak, potenciál diváka k filmu priklincovať, je vydarená a kreatívna vizuálna stránka, ktorá nachádza inovatívne, estetické a vždy funkčné postupy od začiatku až do konca filmu.  Potešia aj poctivé herecké výkony Judit Bárdos, Jána Galloviča, Jana Čtvrtníka a ďalších, ktorí aj prakticky bez slov dokážu vtisnúť postavám individualitu a hĺbku. I keď film nezaprie (na niečí vkus možno jemne presolenú) ambíciu dotlačiť k rozcíteniu, je napokon veľmi ťažké práve dojatiu sa vyhnúť. Sila príbehov bezpečne víťazí a snímka V tichu tak vlastne svoju základnú úlohu – sprostredkovať osobné tragédie – spĺňa.

Hodnotenie Pravdy: 3,5/5

V tichu / Slovensko, Česko 2014 / réžia a scenár: Zdeněk Jiráský / hudba: Martin Hasák / hrajú: Judit Bárdos, Jan Čtvrtník, Ján Galovič, Dana Košická, Kristína Svarinská, Laco Hrušovský a iní / slovenská premiéra: 18. september 

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#holokaust #nový film #Judit Bárdos #V Tichu #Agáta Schindler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku