Ako si budete pamätať Vladimíra Dlouhého?
Budem si ho pamätať ako veselého, kolegiálneho a milého človeka. Neboli sme však v nejakom bližšom kontakte, že by sme sa navštevovali alebo podobne. Bol to skvelý herec, veľmi pracovitý, veľmi húževnatý. Vedel, čo chce v živote dosiahnuť a myslím si, že sa mu to podarilo. Jeho smrť ma hlboko zasiahla a som z nej smutná. A tiež som smutná z toho, že veľa hercov zo seriálu už nežije. Hoci viem, že tridsať rokov je dlhý čas.
Mnohí vás vďaka tomu, že ste s Dlouhým hrali zamilovanú dvojicu, spájali aj v osobnom živote.
Nemala som s ním nijaké „techtle-mechtle“. Každý sa ma na to pýta, ale nie je na tom nič pravdy. Keď sme sa zoznámili, bola som už zadaná. Môj vtedajší priateľ bol dokonca niekoľkokrát na nakrúcaní. S Mirkom Dlouhým sme mali čisto priateľský pracovný vzťah. Boli sme kamaráti, ktorí sa zoznámili vďaka filmovaniu. V mojich očiach zostane takým, aký bol, keď som ho spoznala. Veľmi som sa zhrozila, keď som bola v máji doma a videla som v tlači jeho posledné fotografie. Bolo to pre mňa hrozné.
Bulvár písal, že za to mohol aj alkohol.
Vedela som, že to nie je len tým. Niekto môže povedať, že je alkoholik, alebo že to je z alkoholu, ale keď má niekto rakovinu, možno že už pije len preto, že vie, že jeho dni sú spočítané. Každý vedel, že je to otázka času, možno niekoľkých mesiacov. Rakovina pankreasu je prakticky neliečiteľná choroba. Je to obrovská škoda aj pre divadelný svet. Pre divadlo bol do poslednej chvíle veľmi zapálený. Bol veľmi statočný. Pri takejto chorobe musel mať aj ohromné bolesti a napriek tomu bol schopný postaviť sa na javisko a hrať. To dokáže málokto. Bol už veľmi chudučký a musel mať veľmi málo energie. A to málo, ktoré mal, vkladal do práce. Dokonca popri tom nakrúcal, a ako som počula, aj náročné scény. Dúfam, že sa ku mne jeho posledný film Kajínek dostane.
Sledovali ste Dlouhého hereckú kariéru?
Kým som žila v Prahe, videla som niekoľko jeho predstavení v divadlách na Vinohradoch a Na zábradlí. Jeho filmovú kariéru som však ďalej nesledovala. Poznám ju len z toho, čo som videla cez internet.
Bolo vám začiatkom 90. rokov, keď sa nakrúcalo pokračovanie Arabely, ľúto, že ste sa v ňom už nestretli?
To, že som Arabelu v konečnom dôsledku nemohla hrať, mi bolo ľúto. Mrzelo ma to najmä preto, že som sa tešila na všetkých kolegov, že sa znovu stretneme a filmovacie dni prežijem ešte intenzívnejšie, ako keď som mala devätnásť alebo dvadsať rokov. Žiaľ k tomu neprišlo. Dnes už nie sú medzi nami Brodský, Sovák, Menšík a teraz už ani Mirek Dlouhý. Povedala som si, že týmto sa pre mňa éra Arabely končí a už sa k nej nebudem vracať. Tak ako Pyšná princezná či iné klasické rozprávky zostane zachovaná pre ďalšie generácie. Môj život sa už uberá iným smerom. Nie som herecky činná, venujem sa ručne maľovaným perníčkom, ktoré dovážam zo Slovenska a z Česka. To, čo robím, robím s láskou – s láskou k ručným prácam, s láskou k mojej domovine, ktorú sa snažím aj tu v Nemecku prezentovať.
