Pracujem, aby som sa zbavil nepríjemných myšlienok

"Keby som mal Arabelin prsteň. želal by som si zdravé kolená, aby sa toľko nekradlo a aby boli ľudia k sebe slušní," hovorí Václav Vorlíček, osemdesiatročný režisér filmových hitov Tři oříšky pro Popelku, Dívka na koštěti, Což takhle dát si špenát či televízneho seriálu Arabela. K jeho oceneniam pribudlo začiatkom tohto leta ďalšie. Zlatá kamera z Art Film Festu v Trenčianskych Tepliciach.

10.07.2010 16:00
Václav Vorlíček Foto: ,
Český režisér Václav Vorlíček.
debata

Vaším nateraz posledným filmom je pokračovanie úspešnej komédie Dívka na koštěti, na ktorej odrástlo už niekoľko generácií. Nakrúcanie filmu Saxana – veľtrh strašidiel sa začalo dosť netradične. Na objednávku istého podnikateľa.

Látka poskytovala jednoduchú možnosť pokračovania. Tak prečo nie? S Milošom Macourkom sme si povedali, že keďže už máme skúsenosť s komiksovými postavami, bude sa film volať Black Man kontra Saxana. Postavu z amerického komiksu sme skonfrontovali s postavou z rozprávkového sveta. To bola Saxana, už nie ako dievča ale ako dospelá žena. Mal som však vtedy inú prácu, tak som povedal Milošovi – napíš to. On to urobil a podnikateľ bol spokojný. Lenže potom ho zatvorili.

A scenár skončil v šuplíku. Ako sa odtiaľ dostal?

Objavil sa človek, ktorý mal skúsenosti s počítačovou animáciou a mal aj vlastnú firmu. Od manželky zatvoreného podnikateľa vykúpil práva a napísal svoju verziu scenára. Nectil však scenáristické zákony a ako scenárista bol dosť naivný. Tak som odcestoval na tri týždne do kúpeľov a napísal technický scenár vychádzajúc z Macourka. Bol to definitívny tvar, ktorý som potom nakrútil.

Vždy ste vymýšľali jednoduché triky, v novej Saxane pracujete s počítačovou animáciou. Ako chutí na staré kolená nová technológia?

V scenári máme starého múdreho trpaslíka, ktorý má asi šesťsto rokov, alebo štvormetrového jaštera. A na to herca jednoducho nenájdete. Rozhodli sme sa preto ísť cestou počítačovej animácie. Začal som sa zoznamovať s ľuďmi, ktorí to ovládajú a tak sa začali vŕšiť problémy.

Máte na mysli finančné problémy?

Áno. Keby som mal herca, dostane svoj obvyklý denný honorár a je to. Zatiaľ čo umelého človiečika musia skladať viacerí špecialisti. Jeden vytvára postavu, druhý ju rozhýbe, tretí má na starosti mimiku. Poviem mu, že postavička má niekoľkokrát zažmurkať. A nakreslím, ako si to predstavujem. On ma pošle na dlhšiu prechádzku. Keď sa vrátim, buď ešte korigujeme, aby sa to čo najviac približovalo k ľudskému partnerovi, alebo pár sekúnd na plátne schválime.

Takže s animovanými postavami sa natrápite viac ako s hercami?

Keď poviem hercovi, čo má zahrať, urobí to okamžite. Počítačová animácia trvá veľmi dlho. Keď sme zistili, koľko budeme potrebovať umelo vytvorených postáv, prišli sme na to, že nevystačíme s peniazmi. Scény s hercami som nakrútil v októbri 2007 a koniec. Potom sa pridala nemecká strana, Česká televízia, dostali sme aj grant a našli človeka, ktorý sa rozhodol zafinancovať zvyšok. Robí to tretinu, možno až polovičku pôvodných nákladov. Film z časových dôvodov nedokončíme skôr ako koncom roka alebo začiatkom budúceho.

Aký vysoký je rozpočet?

Neviem. Ja sa o rozpočet radšej nestarám, pretože zháňanie peňazí nie je moja parketa. Dokážem ich zohnať nanajvýš v menšej miere pre seba. Ale na to, aby som zafinancoval film, by mi to naozaj nestačilo.

Na Barrandove ste začali pracovať už po maturite. Ako ste sa do sveta filmu dostali?

Úplnou náhodou. Po maturite som išiel na prijímacie skúšky na FAMU. Vyhodili ma a predo mnou bol rok, po ktorom som mal nastúpiť na základnú vojenskú službu. Mohol som si zarábať peniaze krompáčom, do toho sa mi však veľmi nechcelo. A na Barrandove som mal priateľské známosti.

Kde ste ich získali?

Ako skauti sme sa zúčastnili na nakrúcaní filmu. Náš vedúci piateho vodného oddielu Praha Jaroslav Novák napísal niekoľko dobrodružných knižiek pre chlapcov. Jednu tému poslal na skúšku do filmového štúdia, kde ju prijali. A rozhodlo sa, že sa bude nakrúcať v našom tábore v lete 1947.

Ako skauti ste sa asi dobre zabávali, nie?

Bolo to, samozrejme, zaujímavé, ba až dobrodružné. Táborili sme na ostrove na Sečskej priehrade. Prišli filmári a architekt navrhol, ako by malo vyzerať táborisko, aby sa to hodilo na nakrúcanie, nie pre nás. Žili sme svoj táborový život a pritom sa nakrúcalo. Na nástupe sa vždy rozdelili úlohy, určili sa časy súťaží na pramičkách či kanoe a potom si filmári vybrali tých, čo im mali robiť na jednotlivé epizódy komparz.

Ocitli ste sa v ich výbere aj vy?

Na svoju veľkú radosť áno. Účinkoval som v jednej epizóde. A dokonca som mal aj dialóg. Tak veľmi sa mi to zapáčilo, že som sa definitívne rozhodol pre štúdium filmovej réžie na pražskej FAMU.

Lenže z prijímacích skúšok vás, vyhodili.

Keďže pri nakrúcaní v letnom tábore skautov som sa zoznámil s celým filmovým štábom, vybral som sa na Barrandov. Električkou som došiel na konečnú, vyškriabal sa na kopec a zašiel na osobné oddelenie. Povedal som, že by som bol rád, keby ma prijali do pracovného pomeru, ale len na rok – do nástupu na základnú vojenskú službu. Oni na to, že majú stop stav, čiže neprijímajú. V tej chvíli zazvonil telefón, chlapík z osobného oddelenia ho zdvihol, počúval a potom opakoval – áno, áno, rozumiem, ja ti ho hneď pošlem. A mne povedal: prejdete cez dvor, na prvom poschodí na ľavej strane je kancelária pána Dvořáka, on už všetko zariadi.

Kto potreboval neskúseného mladíka?

Slávny režisér Max Frič. Pripravoval nakrúcanie filmu Bylo to v máji. Bola to jednoduchá agitka, vôbec som nepochopil, načo potreboval toľko ľudí. Pozoroval som jeho prácu, ako ovláda situáciu, ako pracuje s hercami. V tom filme hral aj Jaroslav Marvan, s ktorým som sa skamarátil. Osvojil som si prostredie aj technológie, takže keď som prišiel druhýkrát na prijímacie skúšky na FAMU, bolo to už niečo celkom iné. Na odborné otázky som reagoval dosť suverénne a otázky teoretické som nejako zvládol.

Na štátniciach v roku 1956 ste mali dosť veľký problém. Aj pre svoj absolventský film Direktiva.

Bola to komédia o mladom skladateľovi, ktorý nesmie ísť s filmovou delegáciou na festival do Poľska. Ktosi hore totiž naznačí, že by bolo lepšie, keby necestoval. V čase, keď som film nakrúcal, nebolo zvykom cestovať ani len do Poľska či Maďarska a nás mladých to jednoducho štvalo. Lenže kým prišli štátnice, obsadila ruská armáda Maďarsko. Profesorov to zaskočilo a vydesilo, takže som bol rád, keď mi napokon zapísali trojku.

Direktiva sa premietala aj na nedávnom Art Film Feste. S akými pocitmi ste sa pozerali na svoj absolventský film?

S pocitom hanby. S odstupom času vidím, že som nedokázal úplne zvládnuť všetkých hercov. Napríklad Zdeněk Dítě, ktorý hrá hlavnú postavu človeka, ktorý zakazuje a povoľuje len podľa toho, čo kde začul, máličko prehráva. V dvadsiatich piatich rokoch som ešte nemal veľa skúseností. Aj som sa pred známym hercom, inak milým a priateľským človekom, predsa len trošku hanbil. Nedokázal som mu povedať – počúvaj, Zdenko, teraz poriadne uber a bude to ono.

Ako ste sa po absolvovaní FAMU dostali späť na Barrandov?

Keďže ma na Barrandove zamestnali už po maturite, na vysokoškolské štúdiá ma „len“ uvoľnili. Po absolvovaní mi pracovný pomer znova obnovili, čo bolo výborné. Medzitým totiž vznikla Československá televízia, ktorá potrebovala režisérov. Skončili v nej aj moji traja kolegovia v ročníka.

Kedy ste zistili, že žáner komédie je vám najbližší?

Po stretnutí s Milošom Macourkom. Zoznámili sme sa vo vlaku, ktorý nemal reštauračný vozeň. Ja som bol veľmi hladný, on mal chlieb. A podelil sa so mnou. Do základu našej spolupráce som však priniesol niečo, čo sa neskôr zúročilo – a nie raz. Totiž nápad oživiť komiksové figúrky. Miloš sa toho chytil, lenže práve bol veľmi vyťažený. Povedal, že keď bude mať čas, stretneme sa a rozpracujeme to. Trvalo vyše jeden a pol roka, než zazvonil telefón. Miloš mi oznámil, že sa práve vrátil zo Španielska, kde sa s Oldřichom Lipským nedohodli, takže je voľný.

A začali ste pracovať na komédii Kdo chce zabít Jessie.

Najskôr sme sa stretávali v kaviarni, vymýšľali nápady a Miloš si ich zapisoval. Keď mal už plný notes, odišli sme k nemu na chalupu a za tri týždne bol scenár hotový. A hneď šiel do výroby. Trošku sme sa obávali, či tomu bude divák rozumieť, pretože začiatkom šesťdesiatych rokov v Československu žiadne komiksy nevychádzali. Dostal sa sem len belgický seriál Tintinove dobrodružstvá. A z ranej mladosti si mnohí pamätali Foglarove Rýchle šípy. Aj názov Kto chce zabiť Jessie sme naschvál vyslovovali spôsobom čítaj ako vidíš, teda nie po anglicky. Vtedy tu nebola angličtina práve najfrekventova­nejším jazykom.

Keď ste film dokončili, dramaturgia začala mať strach. Nehrozilo, že sa nebude premietať?

Trápili sa, ako budú na našu komédiu reagovať ľudia. Rozhodli sme sa premietnuť prvú kópiu mimo Prahy. V Kralupoch vtedy práve dostavali kultúrny dom s kinom a prevádzkovateľ prejavil záujem. Dokonca sám namaľoval zopár plagátov. Na zadných kreslách sedela celá dramaturgia, prišla si overiť, ako bude film fungovať. Diváci, ktorí sa rehotali ako blázni, ich usvedčili z omylu. Takže potom sa dramaturgovia navzájom poklepávali po pleciach, aká sa im podarila výborná komédia.

Najradšej zo svojich filmov máte komédiu Pane, vy jste vdova. Dôvod?

Boli sme s Macourkovcami na dovolenke v Juhoslávii. A v novinách sme objavili článok o profesorovi Barnardovi, ako sa mu práve podarila prvá transplantácia srdca. Povedali sme si, čo keby sme nášmu hrdinovi transplantovali mozog. Začali sme vymýšľať, čím väčšie bláznovstvo, tým viac sa nám páčilo. Nad scenárom sme strávili jeden a pol roka. Vznikla prvá, druhá verzia… Nepáčili sa nám, tak sme ich pokojne zhodili zo stola a začali písať nanovo. Napokon, nič iné sa nedalo robiť. Po roku 1968 bol film zničený a rozmetaný, nič sa nenakrúcalo. Keď sme potom prišli so scenárom na dramaturgiu, okamžite šiel do výroby. Nový dosadený dramaturg nenašiel v scenári žiadny problém. Pritom krajina bola plná cudzích armád a my sme hneď na začiatku filmu armádu zrušili!

Nachádzali ste inšpiráciu pre svoje filmy v novinách?

Nápad sa môže zrodiť, aj keď si prečítate neobratne napísaný inzerát. Aj v komicky formulovanej ponuke môžete nájsť inšpiráciu. Alebo keď počúvate rozhovor ľudí v metre, ktorí sa zrazu začnú smiať. Domyslím si, na čom sa asi smejú a môžem prísť za Macourkom, že na tú príhodu by sa dal navliecť celovečerný film. Treba len domýšľať. Napríklad sme pracovali na televíznom seriáli Létající Čestmír. Pri našich debatách sa hrali Macourkovi vnuci a bavili sa. Jeden z nich povedal – ovoniava kvetiny. To bolo všetko. Z tejto nenápadnej poznámky sa zrazu stal abstraktný faktor, ktorý sme potrebovali. Hrdina ovonia kvetinu a hneď je múdry, ovláda päť rečí a podobne. Skombinovali sme ho s realitou a súčasne nám to slúžilo ako podklad pre humorné situácie.

Zo svojej tvorby si vysoko ceníte ešte Tři oříšky pro Popelku. Vašu filmovú rozprávku už roky premietajú počas vianočných sviatkov televízie v celej Európe. Aký máte pri tom pocit?

Že by som nejako zvlášť spyšnel, to nie. Ale cítim radosť a zadosťučinenie. Som rád, že sa ľuďom páči a že má celoeurópsky kurz rozprávka, ktorá bola v pôvodnom znení Boženy Němcovej doslova horor. Ona napísala krutý príbeh, v ktorom sa kradne, vraždí, v jednej scéne dokonca Popoluška podá svojej sestre sekeru a tá ňou usekne čarodejnici hlavu. František Pavlíček, ktorého po roku 1968 brutálne vyhodili z divadla a odrezali od všetkých zdrojov na živobytie, túto látku v tichu a pokoji skvele spracoval. Základ vzal, samozrejme, z Boženy Němcovej, ale šiel úplne inou cestou. Vytvoril rozprávku, ktorá má nehu, poéziu aj ľahký humor. Humoru som výrazne pomohol realizáciou, pretože vyslovene komediálne situácie v scenári neboli. Zámerne som však do dvoch rolí – to bol paholok Vincek, ktorý držal stranu Popoluške, a učiteľ, ktorý trýznil princa – obsadil výsostných komikov. Tak dostal film ľahkosť.

Najnepríjemnejšie spomienky máte na nakrúcanie filmu Jezerní královna. Prečo?

Bolo to doslova nešťastie. Mníchovský producent Karel Dirka chcel, aby som namiesto veselého filmu – ako bol napríklad Kouzelní měšec, ktorý som robil tiež pre neho – nakrútil niečo dramatické a smutné. Pýtal som sa ho: prosím ťa, prečo?! Diváci, ktorí idú na rozprávku, chcú poéziu, napínavý dej, peknú hudbu a v neposlednom rade trošku humoru. Bola to však objednávka. S Milošom Macourkom sme dlho váhali, akú tému zvoliť. Dostal som nápad, že Čajkovského Labutie jazero nemá rozprávkovú predlohu. Vzniklo v hlave Čajkovského brata, ktorý mu napísal libreto. Vzali sme z neho jazernú dámu a napísali príbeh, ktorý však s Čajkovského baletom nemá nič spoločné.

Mrzelo vás zadanie producenta?

Trochu. On však navyše chcel, aby som zamestnal nemeckého kameramana – keď sa nakrúca v Čechách s českým režisérom a prevažne českými hercami. Povedal, že nemecké odbory by zasiahli, ale to vôbec nebola pravda. Celé si to vymyslel. Ten kameraman bol v podstate televízny. Nebol zvyknutý osvetľovať dekorácie, interiéry a bol príšerne nepohotový. Svietenie mu trvalo nekonečne dlho, takže som dosť trpel. Na pľaci boli večné rozpory medzi kameramanom a mnou. A keď herci a celý štáb videli, že sa hádame, prestala ich práca baviť.

Často ste svoje filmy nakrúcali v koprodukcii s Nemeckom. Aká to bola skúsenosť?

Viete, filmári sú národ, ktorý má rovnaké návyky. A je jedno, či sú to Angličania, Francúzi alebo Nemci. Technológia je všade rovnaká, len témy sú iné. Mojou prvou skúsenosťou bolo nakrúcanie Popolušky, ktorá bola česko-nemeckou koprodukciou. A to sme prekonali hladko. Jediný problém bol v konečnej verzii. Pri nakrúcaní som to však urobil tak, že českí herci hovorili po česky a nemeckí po nemecky. Aby sa nemuseli lopotne učiť iný jazyk. Museli však presne poznať narážky, na ktoré slovo nastupuje ten či onen. Už podľa výrazu poznali, že kolega končí a majú pokračovať. Zvykli si a potom to už išlo samo od seba.

V roku 1992 ste odišli do dôchodku. S filmom ste sa však nerozlúčili.

Mohol som odísť už v roku 1990. Dostal som však velikánsku zákazku, ktorá bola robotou na tri roky a nestaral som sa o vybavovanie penzie. A prakticky som sa nezastavil ani po tom, čo nás vyhodili z Barrandova. Istý čas som vydržal s pokračovaním Arabely. Keď som však seriál dokončil, nemal som do čoho pichnúť.

Nakrúcali ste televízne filmy.

Áno, ale živil som sa aj dabingom. Po revolúcii televízie nakúpili neskutočné množstvo programov. Boli to päťstokusové balíky, staré filmy a hrozný brak. A všetko bolo treba nadabovať. Ja som pri každom filme robil postsynchróny, takže skúsenosť z dabovaním som mal. Takže keď mi zavolalo jedno dabingové štúdio, robil som dabing.

Dabovali ste venezuelské telenovely?

Nie, mal som šťastie. Daboval som napríklad Hitchcockov film Psycho. Alebo dlhokánsku sériu Tintinových dobrodružstiev, ktoré som mal ako chlapec veľmi rád. Navyše som mal blízky vzťah k francúzštine, takže často som opravoval prekladateľa, ktorý tu a tam niečo nepochopil a preložil zle. Dostal som ponuku, aby som na tému Saxana začal písať seriál. Myslím si však, že tretí raz vyžmýkať niečo, čo sa už raz podarilo, nie je nutné. Minulý rok bol nešťastný, zomrela mi manželka, čo ma dosť vykoľajilo. Určitý čas som vôbec nemal záujem o prácu. Ale potom som si uvedomil, že len práca ma z toho dostane. Stále dostávam ponuky a pracujem ďalej, aby som sa zbavil nepríjemných myšlienok.

debata chyba