Jeho typický hrdina bol slabý, váhavý, odovzdaný vonkajším okolnostiam. Herec preňho však nehľadal ospravedlnenie. Sympatie si získaval úprimnosťou, keď priznával, že týchto mužov modeluje zo seba samého. „Citlivý muž je vo svete vždy stratený,“ vravieval.
Felliniho hadia žena
Marcello Mastroianni hral v niektorých z najlepších filmov všetkých čias, ale nebál sa prijať ani úlohu v zabudnuteľnom dielku, najmä ak šlo o obľúbených hereckých kolegov či režiséra. Aj v tej najpredvídateľnejšej úlohe však vzbudzoval zvedavosť, ba priam nádej, že sa v nej odohráva oveľa viac, ako vidí oko. Iste aj preto patril k najobsadzovanejším hercom vôbec – stihol nakrútiť okolo stopäťdesiat celovečerných filmov. Filmári, skrátka, vedeli, že s Mastroiannim ich dielo získa štvrtý rozmer. Nebude to len dej napísaný v scenári, ale aj vnútorná dráma tohto nežného melancholika, ktorý akoby neprestajne sám v sebe čosi hľadal. Jeho potenciál videli mnohí, mnohí z neho aj ťažili. No nik nedokázal Mastroianniho kúzlo obnažiť tak, ako Federico Fellini.
Mal to byť overený Paul Newman s medzinárodnou reputáciou, kto v Sladkom živote stvárni ústrednú postavu rozčarovaného novinára. Federico Fellini však použil všetky svoje vyjednávacie schopnosti, aby mu štúdiá dovolili film postaviť na lokálnom, vtedy už 36-ročnom hercovi. V Mastroiannim našiel slávny režisér niečo, čo tvorcovia predchádzajúcich štyridsiatich štyroch filmov, v ktorých herec hral, mohli len tušiť. Niečo, čo Fellini už dávno hľadal. Filmoví vedci občas špekulujú, že v ňom azda objavil seba samého.
"Často sa ma pýtajú, či je Marcello moje alter ego. Marcello Mastroianni je mnoho vecí pre mnoho ľudí. Pre mňa však nie je alter egom. Je to herec, ktorý dokonale vyhovuje tomu, čo od neho chcem. Je ako hadia žena, ktorá môže urobiť čokoľvek,“ vysvetľoval Fellini vzťah k svojmu dvornému hercovi.
Mastroianni, naopak, otvorene priznával, že postavy vo Felliniho snímkach boli preňho mimoriadne osobné. „Sladký život a 8 a 1/2 som nerobil ako herec. Vzal som tieto roly, aby som sa v nich sám našiel a sú tým najlepším zrkadlom môjho pravého ja. Medzi rolami a mnou je akási syntéza. Ktovie, čo z toho je skutočnejšie…,“ otvoril sa v roku 1964 pre Playboy.
Práve Fellini sa postaral o to, aby si ľudia Mastroianniho nezapamätali len ako „milovníka“, ako ho v túžbe po páčivých titulkoch vykresľovali médiá. Fellini sa s touto karikatúrou pohrával ako mačka s myšou, použil Mastroianniho, aby sa na maskulínny stereotyp pozrel s iróniou a nadhľadom. Vedel, že v ňom pre svoju dômyselnú satiru nájde spoľahlivého partnera. S Mastroiannim sa nakoniec častovali vtipmi a doťahovaním i v súkromnom vzťahu – akoby spoznávali vzájomné hranice. Herec spoluprácu s Fellinim nazýval "nekonečnou hrou a absolútnym šťastím“. Filmy ako 8 a 1/2 (Mastroianniho vôbec najobľúbenejší film) či Mesto žien dokonca poslúžili aj pre antropologické štúdie vzťahu medzi humorom a novodobým imidžom stredomorskej mužnosti.
Šestica spoločných filmov bola zrejme pre oboch vrcholom ich kariér. Mastroianni po Felliniho boku konečne získal aj správny prístup k tej vlastnej. „Povedal som si, že budem robiť už len filmy, ktoré sa ma osobne dotýkajú, ktoré majú presah a zmysel v kontexte môjho života a životov ľudí okolo mňa. Odvtedy ide všetko ako po masle.“
Foto: Mosfilm
Viscontiho hĺbavý samotár
Mastroianni, ako ho svet pozná z obálok časopisov, priam stelesňoval predstavy o bezstarostnej smotánke, ktorá žije z dobrého vína a kvetnatých rečí o umení. Jeho život však mal aj akčnejšie etapy. Rodák z malého stredotalianskeho mestečka v čase druhej svetovej vojny pracoval v Ríme ako kreslič. Krátko pred jej koncom sa dostal do nemeckého zajateckého tábora, ale vďaka húževnatosti aj dávke šťastia sa mu podarilo uniknúť. Fašizmus preňho zostal symbolom absolútneho zla, a kladné city nikdy neprejavoval ani k politike ako takej.
Krátko po skončení vojny sa začal napĺňať Mastroianniho herecký osud. Zamestnal sa ako pokladník v istých rímskych filmových štúdiách, čoskoro sa dostal pred kameru ako komparzista a zatúžil okúsiť ešte viac.
Trvalo však bezmála dvadsať rokov, kým sa mu podarilo skutočne presadiť. Jeho talent a trpezlivosť ocenil Luchino Visconti, keď ho v roku 1957 obsadil do adaptácie Dostojevského novely Biele noci. Režisér Mastroianniho odhadol správne. Z dnešného pohľadu ho tak, ako sa preslávil, skutočne objavil, keď mu zveril úlohu hĺbavého samotára, ktorý lipne na láske k žene, ktorá ju nedokáže opätovať. Svojím spôsobom si Visconti herca sám vytrénoval – už dávnejšie ho formoval ako herca svojho amatérskeho divadelného súboru. O desať rokov po Bielych nociach (film je známy aj pod titulom Natalia) Visconti s Mastroiannim sfilmoval aj slávneho Cudzinca z pera Alberta Camusa.
Mastroianni bol šarmantný, ale nebol typickým krásavcom. Ani film ho nikdy neprezentoval ako jednoznačného sebavedomého „mača“. O povesť milovníka sa mu asi postarala predovšetkým zjednodušená interpretácia roly Marcella, bulvárneho novinára, ktorý v snímke Sladký život odovzdane poletuje medzi majetníckou priateľkou, excentrickou sexbombou a náhodnými známosťami na bujarých večierkoch, ktorým celkom prepadne, hoci nimi pohŕda. Zásluhu na škatuľke milovníka, do ktorej Mastroianni (aspoň navonok) tak hladko zapadol, malo však ešte jedno partnerstvo – tentoraz herecké.
Sophia Lorenová mu bola v mnohom podobná. Aj ona najskôr upútala vonkajšou pozlátkou, a potom šokovala trpko presvedčivým obsahom. V očiach publika boli Mastroianni a Lorenová pre seba ako stvorení a všetkých trinásť spoločných filmov, ktoré pod režisérskou taktovkou Vittoria De Sicu, Ettoreho Scolu, Roberta Altmana a ďalších nakrútili, bolo veľkými diváckymi hitmi. O úspech sa obvykle postarala humorná vzťahová hra dvoch prchkých južanov, ako v snímke Manželstvo po taliansky (1964) či Prêt-à-Porter (1994). Niektoré z ich filmov dovolili hercom predviesť aj viac – napríklad vo vojnovej manželskej dráme Slnečnica (1970) Vittoria De Sicu alebo v snímke Zvláštny deň (1977) Ettoreho Scolu, v ktorej stvárňujú dvoch vydedencov uprostred dusivého ovzdušia fašizmu. Za rolu homosexuála Gabriela bol Mastroianni dokonca nominovaný na Oscara.
Lorenová a Mastroianni boli blízkymi priateľmi po celý život. Preňho azda stelesňovala presne to, čo na ženách obdivoval a v čom podľa neho práve Talianky prevyšovali príliš dokonalé a emancipované Američanky – nebála sa byť ženskou, voňať domovom a občas sa aj dobre pohádať. Lorenová si na svojho hereckého partnera zaspomínala aj na tohtoročnom festivale v Cannes, ktorý sa na pripomienku hercovho jubilea odohrával pod vizuálnou záštitou Mastroianniho portrétu zo snímky 8 a 1/2 "Bol to úžasný muž so skvelým zmyslom pre humor. Vždy, keď sme už mali všetkého dosť, začal rozprávať vtipy,“ prezradila herečka. Na nakrúcania s Mastroiannim si vraj dodnes spomína do najmenších detailov.
Foto: SITA / AP / ERIC GAILLARD
Čím menej toho robíš…
Priateľstvo medzi Mastroiannim a Lorenovou možno tak dlho pretrvalo aj vďaka tomu, že bolo ozaj len priateľstvom. Mnoho z jeho hereckých partnerstiev však túto hranicu prekročilo, a tak hoci na plátne bol Mastroianni "latinským milovníkom“ len sčasti, v súkromí sa mu tento imidž stal naozaj osudovým. Ešte v roku 1950 povedal pred oltárom „áno“ hereckej kolegyni Flore Carabellovej. O dva roky sa im narodila dcéra Barbara, no už čoskoro žili oddelene. Ako presvedčený katolík Mastroianni odmietal ukončiť skrachované manželstvo rozvodom, čím po zvyšok života trápil všetky svoje ďalšie partnerky.
Tri roky naňho márne čakala Faye Dunaway, k záväzku ho nedonútila ani Catherine Deneuve, s ktorou mal svoju druhú dcéru Chiaru (dnes taktiež známa herečka, rodičov vraj spolu pozná viac z plátna ako z reality). Napokon Mastroiannimu posledné dve dekády života robila spoločnosť filmárka Anna Maria Tatò.
Tatò, obe dcéry aj ich matky sa v roku 1996 stretli pri hercovej smrteľnej posteli. Žiadna o ňom nikdy nehovorila s nenávisťou. Vzájomne ich však už rok po hercovej smrti rozhádal štvorhodinový dokument, ktorý do kín uviedla Mastroianniho posledná partnerka. Jej snímku Marcello Mastroianni: Spomínam si kritici – na rozdiel od zvyšných troch žien jeho života – hodnotia veľmi vysoko.
„Zbožňujem byť nažive. Chcem tu byť, aby som videl, ako sa veci vyvinú,“ odpovedal Marcello Mastroianni dva roky pred svojím skonom na otázku novinára Alaina Elkanna, čo ho najviac zarmucuje na nevyhnutnosti konca ľudského života. Na sebe mal elegantný plášť, na stole výtlačok talianskeho denníka a v ruke nekonečne dlhú cigaretu, jednu zo svojich nerestí. Už v tom čase ho možno trápila rakovina, ktorá ho vo veku 72 rokov, len päť dní pred Štedrým dňom v roku 1996, premohla. Slávnu rímsku Fontánu di Trevi, v ktorej kedysi nakrúcal nesmrteľnú „kúpaciu“ scénu zo Sladkého života, v ten deň zahalili do čierneho.
Sláva ani pozornosť médií Mastroianniho netrápili. Keď mu bol novinár sympatický, robil s ním rozhovor na pokračovanie hoci aj týždeň. Galantne a s úsmevom vždy dokázal odbiť aj nekonečné pokusy škandalizovať jeho rozpačité milostné pomery – práve vtedy akoby sa celkom ukryl do kože notorického milovníka, ktorého srdce je skrátka pre jedinú ženu priveľkým sústom. Len málokedy sa však rozhovoril o filmoch – priznával, že nikdy nebol náruživým divákom, bolo to samotné hranie, ktoré ho bavilo a pre ktoré sa zrodil. Vo všetkej svojej svetáckej úprimnosti neskĺzol ani k predstieraniu, že by mu jeho povolanie spôsobovalo strasti či ťažkosti. Nikdy to nepreháňal s hereckou prípravou, lebo, ako sa hovorí u nich v Taliansku, čím menej toho robíš, tým to bude lepšie.
"Niekedy čítam rozhovory s americkými hercami, ktorí hovoria o tom, ako pri hraní trpia. O čom to hovoria? Čím už len herec trpí? Ľudia vás milujú, žiadajú vás o autogramy, platia vám za to, aby ste podnikli úžasné cesty. Kde je v tom utrpenie? Prenechajme radšej utrpenie básnikom a hudobníkom,“ povedal v jednom zo svojich posledných rozhovorov. Namiesto trápenia si Mastroianni rád vychutnával život. "Míňam všetko, čo zarobím. Nerozvážne, no s potešením. Jedného dňa odbije polnoc a kúzlo sa pominie. Dovtedy si chcem užívať.“
