Recenzia: Kristovu nevestu vyhodili z kláštora

Po filmoch ako Twentynine Palms a Flandry prichádza francúzsky režisér a scenárista Bruno Dumont so svojím piatym celovečerným filmom – Hadewijch (medzi Kristom a Alahom). Film nezaradili do festivalového programu v Cannes ani v Benátkach, no v Toronte získal cenu FIPRESCI. Človek teda len ťažko neočakáva niečo kontroverzné.

23.08.2010 16:54
Záber z filmu Hadewijch (medzi Kristom a Alahom) Foto:
debata

Hadewijch (Céline) sa pripravuje v kláštore na zloženie rehoľného sľubu. V snahe pocítiť naplno Božiu lásku, trýzni vlastné telo hladom a chladom. Jej správanie predstavená pokladá za nezdravé a Céline sa musí vrátiť sa späť do života v Paríži, kde môže vieru dokazovať užitočnejšie.

Tu niekde by sa mohol začať silný príbeh. Dumont rozpráva o nezmyselnom spôsobe hľadania lásky, o pocite stratenosti a fanatickej túžbe. Mladému dievčaťu stavia do cesty dvoch bratov – Jasina a Nasira, moslimov, ktorí jej ukážu vlastnú cestu viery a ochotu za ňu bojovať. Môže byť výsledkom ich spojenia spása?

Asi najväčšou slabinou filmu je až príliš riedky dej. Je zrejmé, že sa za jeho absenciou skrýva snaha poskytnúť priestor divákovi na zamyslenie a vytvorenie si vlastného názoru. Preto sa nedíva na veci očami jednotlivých hrdinov, díva sa na hrdinov. Keďže však konajú minimálne, je pochopiteľné, že sa je viac nad čím zamýšľať, ako čo sledovať.

Céline je dcérou ministra a na prvý pohľad jej niečo chýba. Má výborné predpoklady na to, aby uverila čomukoľvek. Nevie, čo je láska, nedokáže ju cítiť, pokiaľ jej neubližuje. Je naivná a manipulovateľná. Odmieta to, čo sa jej ponúka v podobe Jasina, a túži po niečom, čo neexistuje. Považuje sa za Kristovu nevestu, v skutočnosti je však posadnutá jeho telesnosťou.

Vylúčia ju z kláštora, aby sa priblížila k Bohu a nevzďaľovala sa svetu. Céline sa však pohybuje medzi domom, ktorý je ako zlatá klietka, s chladným rodičovským snobským prostredím, a kostolom, s takmer rovnakou výzdobou a rovnakým chladom. Niet divu, že nemá strach zapliesť sa s neznámymi arabskými chlapcami, chce predsa spoznávať život. Jej naivné túžby sú svojím spôsobom dojímavé. To, čo hľadá medzi Kristom a Alahom, nie je viera, je to ona sama.

Zaujímavá je postava Davida, ktorému je venovaný minimálny priestor, ale od začiatku sa dá tušiť, že do jej života zasiahne. Je to jeho jednoduchosťou a vyrovnanosťou, ale najmä pobytom vo väzení, ktoré je preňho podobnou klietkou ako domov pre Céline.

Film má zväčša neherecké obsadenie, aj preto niektoré scény pôsobia ako vystrihnuté zo všedného života. Typické zábery na prírodné prostredie a hudobné vsuvky tento dojem dotvárajú.

Dumont si vybral veľmi citlivú tému. Nie je to len stretnutie dvoch náboženstiev, ale aj rozdielnych kultúr, spoločenských vrstiev a s tým súvisiace predsudky, pocit neprávosti a potreba odplaty. Je prekvapujúce, že tieto otázky spracoval tak jemne, takpovediac naoko, aby tam boli, ale aby sa radšej netvárili, že nimi chcel niečo konkrétne povedať.

Zobrazuje súčasný svet, pričom akoby hovoril, že ten je konfliktom sám osebe. Céline, ktorú si zvolil za hlavnú hrdinku, je dobrou postavou, ale nie dosť silnou na to, aby diváka do témy celkom vtiahla. Problémy sú načrtnuté, ale nie dostatočne podrobne na to, aby upútali na viac ako 105 minút filmu. Je dôležité si ich uvedomiť, no veľký zážitok neočakávajte.

Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5

Hadewijch (medzi Kristom a Alahom), Francúzsko 2009
réžia: Bruno Dumont
hrajú: Julie Sklowski, Yassine Salime, David Dewaele a iní
slovenská kinopremiéra 19. augusta

debata chyba