Ako by ste vy napísali román pre mužov?
Nenapísal by som ho lepšie ako Michal Viewegh. Vedel som, že keď napísal Román pre ženy, ktorý je plný pohľadov do ženského života, určite by bolo zaujímavé nazrieť aj do mužského života. A o tom aj román je. Pohľad do mužského sveta so všetkou tvrdosťou a pompéznosťou.
Páči sa vám?
Som Michalovi vďačný, že ho napísal takto a že chlapský život je v ňom zobrazený z niekoľkých uhlov pohľadov. Pretože sú to veľmi cenné uhly pohľadu. Ponúkajú nám sebareflexiu a možnosť uvedomiť si, akí my chlapi vlastne sme.
Akí vy muži ste?
Keď som si čítal knihu, začal som sa veľmi hanbiť. Povedal som si: "Preboha, takí sme my chlapi? To hádam nemohol myslieť vážne!“ Ale potom som si musel priznať, že to tak je. A skutočne som prišiel k záveru, že to treba aj verejne priznať. Chlapi sa dokážu správať spôsobom plným prezieravosti, márnomyseľnosti, sklonom k namyslenosti a vulgárnosti.
Správajú sa tak len muži?
Nemyslím si, že len muži, ale myslím si, že predovšetkým oni.
Sú podľa vás ženy z Venuše a muži z Marsu?
Určite. Pretože ženský svet muži nikdy nepochopia a len ťažko pochopia ženy zas ten mužský. Je predsa krásne, že existuje mužský a ženský svet! Tým sme jeden pre druhého príťažlivejší, vzácnejší, a tým viac môžeme jeden druhého objavovať.
Ale existujú moderné názory, ktoré popierajú rodové stereotypy a tvrdia, že muži a ženy by medzi sebou nemali robiť rozdiely. Čo vy na to?
Emancipovanosť je už sama o sebe pochybná. Prečo by sa mal človek definovať ako emancipovaný, keď sa môže správať ako rovnocenný partner a nemusí to o sebe vykrikovať?
V čom teda vidíte rozdiely medzi mužmi a ženami?
Sú skôr v nazeraní na život, než v tom, či má ten či onen príslušník onoho sveta nejaké postavenie alebo nemá. To je umelo vymyslený problém. A reči o tom, že vo vláde musí byť dostatočné množstvo žien a menšie množstvo mužov alebo že ženy majú vycibrenejší cit pre politiku a muži oveľa hrubšie spôsoby, sú scestné. Buď človek – a zámerne hovorím človek, nie žena či muž – je kvalitný, alebo nie je. Nemalo by sa to merať pomerom zastúpenia žien či mužov v nejakom odbore.
Ako sa vám žije v mužskom svete?
S definitívnym rozdelením mužského a ženského sveta súhlasím a vnímam ho tak, pretože taký je. A som za to vďačný.
Vo filme Román pre mužov sú štyri hlavné postavy. Vy predstavujete silného muža, váš brat je skôr dobrák, sestra emancipovaná žena a prostitútka naivná deva. Je to obraz toho, akí sú muži a ženy?
Vo filme sa ukáže, že dievča, ktoré je dopredu definované ako zatratený prvok ženskej emocionálnosti, je presným opakom. A moja filmová sestra, ktorá vyzerá ako veľmi emancipovaná a silná žena, investigatívna novinárka, sa zrúti pri prvej príležitosti. Nuž a brat, ktorý je na prvý pohľad dobrák a nie je dominantný, je vlastne pekná sviňa, lebo na manželku kašle a stále na internete pozoruje dievčinu, ktorá sa tam vyzlieka. Je to ospravedlniteľné len jeho smrteľnou chorobou. Každá postava vo filme je zložitá. Nie je dopredu definované, či je to dobrá postava a či zlá. Zložitosť ľudských pováh a svetov je veľmi krásna.
Ukazuje film aj to, že nie vždy sme takí, ako pôsobíme?
Samozrejme to tak je. Všetci stále hráme nejakú hru. Všetci nejako pôsobíme. Všetci chceme, aby sa na nás druhí nejako pozerali. A možno si vnútri hovoríme niečo iné, ako navonok prejavujeme.
Je to tak správne?
Každý má predsa právo na vlastný názor, myslenie. To nik nikomu nemôže vziať.
Vo filme hráte tvrdého cynického muža, ktorý si v živote ide za svojím, hoci aj nie najčistejšími spôsobmi. Súhlasíte s vaším filmovým Cyrilom?
Veľa ráz som hral postavu, s ktorou som nesúhlasil. Táto je jasne vyprofilovaná. Ten chlap je absolútne cynický, skorumpovaný právnik, ktorý nemá nijaký ľudský rozmer. Ale vo filme sa jasne ukáže, že to nie je také jednoznačné. Pretože človek, ktorý vychová dvoch súrodencov po smrti rodičov a pripraví ich dokonale na život, sa musel výrazne sebaobetovať. Myslím, že aj v Cyrilovej povahe možno hľadať klady. To, že sám dosiahol vysokú pozíciu, zorientoval sa v problematike, v ktorej sa pohybuje, je inteligentný a vzdelaný, hovorí pre toho človeka.
Predsa len, je vám ako človeku vlastný či sympatický cynizmus?
Ak je človek cynický, mal by byť cynický vtipne. Potom je mi to sympatické. Ak je cynický programovo v rámci svojho životného pohľadu, potom to veľmi záživné nie je. Ale cynizmus dokáže byť aj veľmi vtipný a taký sa vo filme aj objavuje.
Mnoho hercov hovorí, že sa musia stotožniť s hranou postavou. Ale dá sa to, ak máte byť predstaviteľom niekoho, kto vám nie je bytostne blízky?
Stotožnenie s postavou nie je úplne možné. To by človek skutočne musel mať len tie povahové vlastnosti, aké má jeho postava a musel by konať a správať sa vo vlastnom živote ako jeho postava. Konstantin Stanislavski razil metódu prežívania a stotožnenia sa. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že herci sa chodili báť do lesa, aby si navodili dokonalý pocit strachu. Ale vo filme to nejde. Nakrúca sa totiž po krátkych sekvenciách.
Ako potom možno vytvoriť postavu, ktorá je uveriteľná a skutočná?
Je to otázka skúseností, praxe a uvedomovania si súvislostí a nadväzností jednotlivých sekvencií, ktoré herec nakrúca. Nemôže sa odkloniť od pocitu, s ktorým začal svoju postavu tvoriť.
Hrali ste vysokopostaveného človeka, ktorý je bohatý, razí si svoju cestu. Mali ste reálny študijný materiál? Napríklad americkí herci chodia pre svoje postavy študovať hoci aj do psychiatrických liečební či do prostredí, z ktorých pochádzajú ich postavy.
Často sa hovorí, čo všetko americkí herci študujú a kam všade chodia pre prípravu roly. Ale treba si uvedomiť, že my žijeme v iných podmienkach. A že ja si na rozdiel od amerického herca nemôžem dovoliť ísť na rok študovať do ústavu pre psychicky narušených ľudí, lebo na to nemám čas ani peniaze. Ak dostanete 25 miliónov dolárov za film, tak sa lepšie študuje! Ale ak okrem filmovačky musíte za mesiac odohrať dvadsať predstavení v Národnom divadle a absolvovať ešte ďalšie veci, ktoré k profesii herca v Česku i na Slovensku patria, tak to nie je možné. Ale aj tak sa možno pripraviť na rolu dobre.
Viewegh tvrdí, že do postavy Cyrila vložil aj reálne črty politicky skorumpovaných ľudí. Sledovali ste kvôli filmu napríklad politikov a ich črty?
Bol by som nerád, aby sa na film nazeralo z uhlu politickej situácie. Naša doba so sebou prináša rôzne atribúty a ľudia ju rôzne vnímajú – podľa stupňa vzdelania, záujmov… Určite aj každý človek bude film vnímať inak. Niekto z politického hľadiska, niekto z komediálneho, iný zase z tragického. To je otázka slobody vnímania každého diváka. Nemyslím si však, že náš film je o politike. Je o živote chlapov. A o vzájomnom približovaní a vzďaľovaní sa ľudí.
Myslíte si, že politika a umenie idú dokopy?
Ak sú politici kultúrni a radi chodia na divadelné predstavenie či na filmy a investujú peniaze do kultúry, tak určite áno. Ale niektorí umelci sa vyžívajú v tom, že robia predvolebné kampane a prináša im to hmotné zisky. Nie je mi to blízke, dištancujem sa od toho. Myslím si, že to dohromady nepatrí. Ale nemôžem to nikomu zazlievať. Ak má niekto takto vystavaný názor a chce sa podieľať na politike aj v tej miere, že do nej vstúpi a ako umelec sa stane jedným z poslancov či ministrov, je to jeho slobodná voľba. Ja som sa tak nikdy nerozhodol, takže pre mňa je symbióza politiky a umenia nepatričná.
Tvrdíte, že herec sa musí narodiť s hereckou dušou. V čom je taká duša špeciálna?
Človek v sebe musí mať chuť predvádzať sa, chuť pred ľuďmi exhibovať, chuť rozprávať im príbehy, ktoré by ich zaujímali, a chuť pozorovať ich reakcie. To sa na človeka postupne nabaľuje a buď sa to v ňom zosilňuje, alebo sa to oslabí a definitívne odíde. Ale ak to v človeku je od narodenia a on to v sebe rozvíja, je tu možnosť, že sa stane hercom. Štúdium herectva pridá technické základy, ale podstatné je, aký príbeh v sebe nesie sám človek.
Miroslav Donutil
Narodil sa v roku 1951 v Třebíči. Patrí medzi najpopulárnejších českých hercov. Herectvo vraj išiel študovať len preto, aby nemusel študovať matematiku. Pôvodne uvažoval o kariére novinára, divadlo mal však v génoch, jeho rodičia boli ochotníci. Už od štúdií v 70. rokoch hral v známom brnianskom divadle Husa na provázku, od začiatku 90. rokoch je členom činohry pražského Národného divadla. Takmer okamžite po príchode doň sa stal hereckou hviezdou. U divákov si získal obľubu najmä ako predstaviteľ komických rolí, i keď na úspech vo filme si musel počkať až do 90. rokov. Nezabudnuteľne sa zapísal do myslí divákov ako Troník v Černých baronech, advokát Ulrich v Dědictví aneb Kurvahošigutentag či komunistický otec rodiny – major Šebek v Pelíškoch. Vynikajúco si však počína aj vo vážnych či tragikomických úlohách, čo dokázal napríklad v postave farára v snímke Želary, ktorá bola nominovaná na Oscara. Naposledy si zahral malú postavu v Románe pre ženy a inšpiroval spisovateľa Michala Viewegha k napísaniu Románu pre mužov. V jeho filmovej adaptácii si zahrá hlavnú postavu. Film príde do slovenských kín 23. septembra.
