V druhej súťažnej sekcii Cinematik.doc zvíťazil dokument Hranica v réžii Jara Vojteka. Ten roky sledoval život vo východoslovenskej obci Slemence, ktorá bola krátko po vojne štátnou hranicou rozdelená na dve časti, čo výrazne ovplyvnilo tamojšiu spoločnosť.
Hranica vypovedá, ako sa establišment pohráva so životmi bežných ľudí a jeho predstavitelia nemajú ani tušenie, čo svojimi rozhodnutiami spôsobujú. A radikálne nariadenia „zhora“ boli príznačné aj pre festivalový film Obyčajní ľudia srbského režiséra Vladimira Perisica. Na jeho projekcii bolo rušno. Najmä preto, že diváci odchádzali z kina.
Turecký kritik Firat Yücel už pred predstavením upozorňoval, že hoci je témou snímky vojna, nikto nemôže očakávať rozprávanie v štýle Zachráňte vojaka Ryana. Obyčajní ľudia sú zbavení heroizmu, veľkých vojenských akcií a bojových scén. Perisic pracuje len s malou skupinou postáv, jeho príbeh sa odohráva počas jedného dňa a je rozprávaný v dlhých záberoch, s minimom dialógov, stroho a bez hudby. Zachytáva mladých vojakov, z ktorých sa stávajú popravcovia. Perisic sa pritom nezaoberá rozsiahlym popisom postáv a absolútne rezignuje na slovné vyjadrenia ich vnútorných stavov.
Celá akcia vyzerá zvláštne, keďže vojakov na miesto popráv dovezie autobus a oni tam už len čakajú, kedy im v dodávkach privezú obete. Ako na bitúnok. Je neznesiteľná horúčava a aby šlo všetko hladšie, príde na rad alkohol. Film je mĺkvy a všetky možné reakcie postáv na vyhrotené situácie sa skrývajú pod povrchom. Na pohľad je to nevzrušivá snímka a za polhodinu sa v nej udeje asi toľko ako za minútu v komerčnom vojnovom filme. Lenže práve Perisicov odklon od nažitých stereotypov rozprávania mainstreamových filmov je zaujímavý a udalostiam, o ktorých hovorí, dodáva na znepokojivosti.
Znepokojivý bol svojím spôsobom aj dánsky dokument Červená kaplnka. Na ňom sa však diváci smiali. Režisér Mads Brügger si vymyslel experiment, že v rámci kultúrnej výmeny vycestuje do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky a vezme si so sebou dvoch komikov (jeden z nich je spastik a obaja pochádzajú z Južnej Kórey). Dánska minidelegácia má uviesť trápne komediálne vystúpenie s pesničkami (vrátane Wonderwall od Oasis).
Brügger chce odhaliť mentalitu Kórejčanov a čoskoro robí prvé objavy. Potlesky na povel, prejavy bezhraničnej úcty a obdivu k vodcovi, kontroly ideologickej čistoty „votrelcov“, vyľudnené ulice Pchjongjangu. Brügger považuje všetok ten vonkajší optimizmus ľudí za pretvárku a sám sa pretvaruje, aby nebol podozrivý a mohol testovať. Hrá až natoľko, že sa ho spastik pýta, či nemá žiadne morálne zábrany. Červená kaplnka je napokon odvážne ironizujúci náhľad dovnútra kórejskej spoločnosti, ktorý Brügger zabalil do divácky príťažlivej formy.
No a o politických režimoch hovoril aj domáci dokument Dobré ráno, Slovensko, ktorého kľúčovou témou bol revolučný rok 1989 a pád komunistickej moci. Publikum mohlo na Cinematiku diskutovať s režisérom snímky Martinom Hanzlíčkom a jej spoluscenáristom Fedorom Gálom. A ak je téma zla dôležitá pre Hanekeho, ktorý sa ňou zaoberal aj v spomínanej Bielej stuhe, je to tiež jedna zo zásadných tém pre dvojicu Hanzlíček-Gál.
