Švankmajerova poetika je totiž bizarnou zmesou nočnej mory, komédie a alegórie, prestupujú sa v nej hrané a animované sekvencie, ktoré diváka skôr znepokojujú, ako bezproblémovo tešia. Jeho postavy sú často v područí slasti a fetišov, ktoré ich ovládajú a unášajú preč od vecnej každodennosti. Ako stúpenec surrealistického odkazu rád objavuje záhadný svet za realitou: sen – priestor nekontrolovanej obrazotvornosti, plátno na napĺňanie potlačovaných túžob.
Najnovší hrdina tiež uniká od všednosti naplnenej nudnou prácou a neurotickou manželkou. Obyčajný muž Evžen objavil vo sne tajomnú ženu v červenom, ktorej neuchopiteľnosť a striedanie identít sa stalo záhadou na lúštenie. Každý deň sa vykradne do prenajatého ateliéru, oblečie si pyžamo a posilnený tabletkou na spanie a vláčne znejúcim valčíkom sa zahryzne do rukoväte dámskej kabelky.
V následnom snení sa stretáva so záhadnou Evžéniou, zatiaľ čo okolím sa vinú hady s ľudskými hlavami a z okien sa vykláňajú tlieskajúce ruky plné purpurových nechtov. Aby snenie neprestalo, vyskúša aj večernú konzumáciu ťažkých jedál. Nakoniec je však nutná odborná pomoc.
Ocitá sa tak na pohovke psychoanalytičky, ktorá sa pokúša odborne zmapovať jeho stav. V tom jej „výbušne“ sekundujú zarámované portréty patrónov psychoanalýzy Sigmunda Freuda a Carla Gustava Junga na stene ordinácie. Evžen je ako pacient špeciálny prípad – nechce sa totiž vyliečiť, len naďalej snívať. Pomocou nevedomia znovu vstúpiť do detstva a ponoriť sa do jeho bezpečného prístrešia.
Prežiť svoj život bol realizovaný zložitou metódou klasickej papierikovej animácie fotografií hercov v kombinácii s hranými pasážami. Švankmajer nám v prológu – spovedi vyjavuje, že dôvodom tohto rozhodnutia bol nedostatok peňazí. Zvolená forma je preto len nedokonalou náhradou hraného filmu, akousi „filmovou meltou“. V istej miere by sa tak dal sformulovať aj výsledný dojem nesúrodosti a oklieštenosti, ktoré spojenie animovaných a hraných záberov vyvoláva. Herci nemajú možnosť prejaviť emóciu a sú akoby zakliati v množstve „fotomomentiek“ a neurčitej mimiky.
Náčrt bludných kruhov Evženovho nevedomia a jeho následného výkladu nakoniec neposkytne veľa radosti z odhaľovania. Opiera sa skôr o zjednodušené psychoanalytické schémy a iba ironický odstup od známych klišé posúva príbeh do zaujímavejšej roviny. Svojou razanciou však Švankmajerovo klinické poňatie komédie rozhodne obohatilo upadajúci „špalíček českého filmového humoru“.
