Barabáš: Fascinuje ma, ako Džingischán zmenil svet

Pavol Barabáš má vo štvrtok premiéru svojho nového filmu. Volá sa Mongolsko - v tieni Džingischána. Filmár a cestovateľ Barabáš si myslel, že to bude ľahší film. Kamarát mu totiž rozprával, ako človek prechádza po Mongolsku a vždy príde na miesto, kde vlastne nič nie je. Aj to nič je však fascinujúce a pre filmára výrečné. Je to svet bez ciest a mobilov, v pohybe sú iba jurty nomádov. Mongolsko je krajina, v ktorej nezanecháva stopy človek, ale ona zanecháva stopy v človeku.

16.09.2010 16:53
Pavol Barabáš Foto:
Pavol Barabáš
debata

Koľko premiér ste už zažili? Vzrušujú vás ešte?
Je to moja asi dvadsiata premiéra. Pred prvým uvedením mám v sebe vždy akési chvenie. Zdá sa mi odvážne zaujať v kinách obyčajným dokumentom v záplave 3D filmov. Aj teraz je to film určite s najnižším rozpočtom, aký hrajú na celuloide. Diváka to však nezaujíma. On chce za vstupné dostať zážitok. S malou dušičkou si teda sadnem medzi divákov a sledujem ich zmyslami dianie na plátne. Zároveň vnímam ich správanie – ako reagujú na jednotlivé obrazy, či sa niekde nezavrtia. Stalo sa mi, že na jednu premiéru prišli mamičky s malými deťmi a film bol viac filozofický. Hovorím si, preboha, isto sa budú deti nudiť, rozprávať, vyrušovať. Prekvapilo ma, že pozerali úplne ticho až do konca. Jedna mamička mi dokonca povedala, že keď chce mať od detí na chvíľu pokoj, pustí im niektorý z mojich filmov.

Ako postupujete, keď idete niekam filmovať? Vyberiete sa naostro alebo si miesto dopredu obhliadnete?
Mám rád, keď dokumenty nie sú štylizované. Zväčša mám osvedčený postup: prejsť krajinou z bodu A do bodu B, a pritom ju objavovať kamerou spolu s divákmi.

Pred cestou do Mongolska ste čítali knihu o Džingischánovi, sú o ňom aj hrané filmy – čo vás upútalo na tejto postave?
Džingischán je v očiach Mongolov symbolom sily, jednoty, práva a poriadku. Dal obyvateľom písmo, založil tradíciu náboženskej znášanlivosti, zjednotil rozľahlé kmene a dal Mongolom pevný smer. Západní historici ho však démonizovali. Na jeho prínosy sa rýchlo zabudlo, ale jeho údajné zločiny a brutalita sa – aj vďaka jeho vlastnej propagande – zveličovali. Z mongolských hôrd a do značnej miery aj z ázijských národov vôbec sa stala sploštená karikatúra, symbol všetkého, čo sa nachádza za hranicou civilizácie. Pritom každý aspekt európskeho života – technika, bojové umenie, obliekanie, jedlo, umenie, literatúra a hudba – sa zmenil v dôsledku mongolského vplyvu, čo asi neradi priznávame. Okrem nových spôsobov boja, nových strojov a nových potravín prešli Európania k mongolským odevom a začali namiesto tuník a štól nosiť nohavice a kazajky, začali na svojich hudobných nástrojoch hrať stepným lukom. Prijali z Východu technológiu tlače, koberce, nové potraviny, strelné zbrane, kompas i počítadlo. A to vďaka nomádovi, ktorý sa jedného dňa rozhodol zmeniť svoj osud a zmenil svet.

Globalizácia teda na svete bola vždy, len postupovala pomalšie a vždy bola na čele iná ríša?
Kým sa nenarodil Džingischán, nikto v Číne nepočul o Európe a v Európe zas nikto o Číne. Nikto iný v tom čase nepodnikol cestu z Číny do Európy ani naopak. V roku 1227, keď zomrel Džingischán, spájali obe tieto časti sveta diplomatické i obchodné kontakty. Džingischán sa snažil svet nielen zjednotiť, ale nastoliť v ňom svetový poriadok založený na voľnom obchode, jednotnom medzinárodnom práve, univerzálnej abecede, ktorou by sa písali všetky jazyky, a spoločnom kalendári. Džingischánov vnuk Chubilaj-chán zaviedol papierovú menu, ktorá sa mala používať po celej Eurázii. Pokúšal sa tiež vytvoriť základné školy pre univerzálne základné vzdelanie, ktoré malo poskytnúť všetkým ľuďom gramotnosť. Dnes už cesty nie sú v takom stave ako kedysi – keď každých dvadsať kilometrov bola prekladacia stanica, dalo sa ubytovať, najesť, vymeniť koňa. Život vtedy v nehostinných stepiach akoby viac pulzoval.

Nebolo pre vás Mongolsko troška aj sklamaním? Vyhasnuté, kedysi vedúce výbojné civilizácie môžu pôsobiť bezútešne.
Myšlienka cesty do Mongolska prišla po troch mesiacoch strávených v strižni. Dokončoval som film Carstensz a potreboval som si od počítačovej techniky oddýchnuť. Stretol som sa vtedy s kamarátom, ktorý Mongolsko poznal. On mi hovorí: „Ideš celý deň a prídeš na miesto, kde nie je nič. A potom cestuješ ďalej a prídeš na miesto, kde tiež nie je nič.“ Zamyslel som sa – to bude úžasná krajina na oddych! Ani kameru si nemusím brať, keď tam nič nie je. A tak som sa tam vybral s tromi kamarátmi a s mojím synom. Vzali sme aj raft, rybárske i horolezecké náčinie. Splavovali sme rieky, vychádzali na najvyššie ľadovcové štíty krajiny, na koni sme prechádzali nádherné údolia a spoznávali tamojších ľudí, ktorí žijú znova ako za čias chána. Mali sme šťastie na príjemné náhody, aj vďaka ktorým sa nám podaril nakrútiť film, lebo som si tú kameru predsa len pribalil…

Aj v hlavnom meste?
Sú dve Mongolská. Jedno Mongolsko je Ulanbátar – Červený bohatier – hlavné mesto, ktoré dostalo meno roku 1924 na znak socialistického triumfu. Je vystavané v ruskom štýle. Po odchode sovietskych vojsk v roku 1990 sa začalo dynamicky rozvíjať. Druhé Mongolsko je za hranicami Ulanbátaru. Je to posledná neporušená krajina v Ázii, kde jediným vládcom je široké modré nebo a pod ním nedotknutá zem. Je veľké ako tri Francúzska. Na tej obrovskej ploche kočuje asi milión nomádov so svojimi stádami. Žijú tak, ako žili ich predkovia pred stáročiami.

Neboja sa o svoje územie?
Neviem, či by niekto pohodlnejší dokázal v týchto nehostinných podmienkach, bez akýchkoľvek ciest a bez infraštruktúry, žiť. Je to náhorná plošina, v zime mrazy dosahujú 30 až 50 stupňov, v lete zas vládnu horúčavy. Zohnať vodu i niečo na kúrenie je tu veľký problém. Idete po stepi a po dni nájdete jednu-dve jurty. Jeden človek na štvorcový kilometer. Keď to zažívate, v hlave sa vynárajú otázky, ako mohol Džingischán dať dokopy stotisíc vojakov, vytvoriť tisícky kilometrov široký front, ovládať ho a riadiť. Ako vôbec dokázal ten obyčajný chlapec, otrok, vyhnanec, pomyslieť na to, že ak chce v krutej hre života prežiť, musí si podmaniť ľudí, ktorí ho ohrozujú. Keď si nakoniec podmanil jeden nepriateľský národ, za ním ho čakali ďalšie. Musel si podmaniť aj tie. A tak začala vznikať obrovská ríša, z ktorej urobil najbezpečnejšie územie v Ázii.

Obdivujete hrôzovládcu Džingischána?
Celý stredovek bol nepredstaviteľne krutý, ľudský život neznamenal nič. Aj pri križiackych výpravách zahynulo v mene viery milióny nevinných ľudí. S požehnaním pápeža sa vraždili ženy a deti, pretože mali iné vierovyznanie. Ale na Džingischánovi je zvláštne jedno: ako mohol nomád, ktorý do svojej dospelosti zápasil o prežitie, priniesť také pokrokové zákony, ktoré ľudstvo väčšinou dodržiava dodnes? V čom spočíva tá sila, že jeden človek dokáže zmeniť celú históriu, celý chod sveta?

Dávate vo filme odpovede alebo kladiete otázky?
V tom filme sa vynára veľa záhad, ktoré nám otvára minulosť. Zároveň si divák uvedomí, že globalizácia sveta už kedysi prebiehala a stačila jedna nakazená blcha a celá najväčšia ríša padla. Vďaka novovybudovaným obchodným cestám mor, ktorý blchy prenášali, vyhubil azda tretinu Eurázie. Dnes, keď sa snaží celý náš svet byť elektronicky poprepájaný, si už ani nedokážeme domyslieť, čo by spôsobil nejaký neidentifikova­teľný vírus.

Je vám pri vnímaní sveta oporou viera alebo príroda?
Keď človek jestvuje v tesnom kontakte s prírodou, keď chce prežiť aj v situáciách, ktoré sú na prvý pohľad na prežitie ťažké, musí prírode jednoducho veriť. Ak sa pohybujete v polárnych krajoch alebo v najvyšších horách sveta, či niekde na divokej rieke, či v džungli, vždy musíte v sebe pestovať intuíciu a musíte veriť v silu spojenca, ktorého máte v samotnej prírode.

Treba prírodu poznať aj hlbšie?
Keď sa pýtate, či hlbšie, spomeniem môj film z objavovania najväčších kremencových jaskýň sveta Tepuy. Je to príbeh o ľuďoch, ktorí otvorili Pandorinu skrinku na neprístupnej stolovej hore Chimanta tým, že vnikli do vnútra hory a objavili život milióny rokov ukrytý pred svetlom sveta. Museli ovládať prírodné vedy, ktoré sme sa kedysi učili v škole. Možno si to ani neuvedomujeme, ale hlavne médiá robia z prírody nepriateľa. A ľudia začínajú mať strach a všetko poisťujú. Aj vychádzku do hôr. Na strachu sa dá totiž najviac zarobiť. Staviame naozaj vysoký múr medzi prírodu a dnešnú mládež. Veď kto z nich dnes pozná hviezdy menom? Kto vie nájsť sever podľa Polárky na oblohe, čo bolo kedysi bežné?

Osobnosť Džingischána je taká fascinujúca, že ako filmár ste sa museli asi aj vymaniť spod toho vplyvu. Alebo ste sa mu oddali?
Samozrejme, dokumentarista si musí dávať pozor, aby nebol jednostranný a zachoval odstup. Snažil som sa dať dovedna pohľad, ktorý máme my a ktorý majú na Džingischána Mongoli. Pozorovaním nomádskeho spôsobu života som chcel pochopiť pohnútky Džingischána k prepojeniu sveta obchodnými cestami.

Ten film je troška iný ako vaše predchádzajúce – sú v ňom aj veľké hrané scény. Nástup armády do boja alebo Džingischán ako chlapček, ktorý vyskakuje na koňa.
Život predo mnou skladá sled obrazov a je na mne, ako ich zachytím. Vyhovuje mi úloha nenápadného pozorovateľa. Veľké masové scény vznikli aj šťastnou zhodou náhod. Podarilo sa mi nakrútiť to, čo by za iných okolností stálo neskutočne veľa peňazí.

Stačila vám charizma?
A pár fľašiek vodky… Osud pripraví človeku nevídané príležitosti.

Aj k filmu vás dostalo šťastie?
K filmu som sa dostal cez techniku, študoval som na vysokej škole zvukovú a obrazovú techniku. Po vojenčine som začal robiť v Športfilme. Robili sme filmy o tých najlepších športovcoch sveta. Našimi rýchlobežnými kamerami sme však aj odkryli veľa podvodov. Túžil som preto robiť filmy o svojich kamarátoch z hôr, ktorí v horolezectve či skialpinizme dokázali zaznamenať medzinárodné úspechy aj popri svojej robote.

A potom prišli prvé filmy s vôňou exotiky…
Sám som ako študent robil nosiča na Zbojnícku chatu a horský svet mi bol naozaj blízky. Túžil som poznať najvyššie pohoria planéty. Pod nimi som si aj uvedomil, že náš pohľad na každé pohorie je daný kultúrami, ktoré žijú pod nimi. Pod ich vrcholkami sa rodia rieky, ktoré prinášajú život ich údoliu. Úcta k nim prechádzala aj na mňa a hory pre mňa prestali byť iba kopy kamenia a ľadu. O tom bol aj môj prvý film Karakoram Highway – cesta cez štyri najvyššie pohoria sveta.

Manželka Ivica už pred svadbou vedela, že bude často tŕpnuť, kde ste a čo vám hrozí?
Nikdy doma nehovorím o nebezpečenstvách. Ani nehovorím dopredu o cieli cesty, keďže nikdy človek nemôže vedieť, kam ho až príroda pustí. Ak sa niečo udeje, tak sa to dozvie až z filmu.

A čo na to povie?
Je veľký kritik, vážim si jej názor.

Ako prebieha vaše balenie?
Najprv musím zabezpečiť, aby počas mojej neprítomnosti všetko dobre fungovalo. Potom sa začne nočné balenie. Na expedícii žijete možno mesiac bez akéhokoľvek styku s civilizáciou, všetko si nesiete na chrbte, nič si nebudete môcť dokúpiť. Riadime sa vetou, čo nemáme, to nebudeme potrebovať! Čo sa týka batožiny, Mongolsko bolo asi mojou najjednoduchšou expedíciou. Mali sme starý vojenský UAZ.

Beriete aj lieky alebo kávu?
Základné lieky áno, napríklad do Antarktídy sme si brali antimalariká. Je to daň za roky prežité v trópoch. Kávu nepijem…

Čo si beriete pre potešenie?
Poteší ma čím ľahšia batožina. Každá cesta je úplne iná. Na každú sa balíte úplne inak.

Boli ste už v takej situácii, že ste sa naozaj báli?
Mám zvláštny pocit pred každou expedíciou. Či nejdem do niečoho, na čo nemám. Najhoršie je, keď presne neviete, čo vás v extrémnych podmienkach čaká. Sú to obavy z nepoznaného, aby ste neurobili chybu. Ale keď tá situácia príde, začínate konať. Mobilizujete svoje sily a intuíciu tak, že dokážete príbeh aj nafilmovať. Až doma vám povedia: „Prepánaboha, veď to muselo byť nebezpečné!“

Máte ešte veľa plánov?
Túto jar som si splnil jeden zo svojich dlhoročných snov. Na najdaždivejšom mieste našej planéty, na ostrove Reunion, sme prešli najúžasnejší a zároveň najťažší kaňon sveta Trou de fer, čo sú vlastne vodopády padajúce kilometer do prepadnutej sopky. Na jej dne sa strácajú v nebezpečnom koridore. Mám veľa kamarátov, ktorí robia zaujímavé projekty – jeden je polárnik a volá ma do Antarktídy, iní objavujú jaskyne v hlbinách iných kontinentov, ďalší sú odborníci na kanibalov na Novej Guinei alebo Pygmejov v Afrike, iní sú dobrí na splavy divokých riek. Na každej expedícii musíte vedieť s nimi držať krok, keď chcete aj nakrúcať. Zo skúseností viem, že opakovať záber, kde je prioritou šetriť vlastnú energiu, sa jednoducho nedá. Nikto neurobí krok navyše, nieto ešte kvôli nakrúcaniu, aby sa vracal späť. Aj vtedy, keď ostatní povedzme odpočívajú, musíte nakrútiť samotné oddychovanie, krajinu a byť stále v strehu a predpokladať, ako sa ktorá situácia začne vyvíjať.

Keď prídete z expedície domov, čo dobré vám navaria?
Mám rád dobrú domácu šošovicovú polievku. Keď som točil film Amazonia Vertical s Peťom Ondrejovičom, vzali sme si ako najľahší a najhutnejší zdroj energie šošovicu. Každý deň sme ju jedli. Keď som prišiel domov, čakala ma znova šošovicová polievka! Musel som sa smiať.

Rozmaznávajú vás doma po návrate?
Ono sa to ťažko priznáva, ale niektoré expedície sú pre organizmus veľký stres. Veľká zmena teplôt, časových pasiem, nekonečné presadania a spania po letiskách, lebo z nezvyčajných častí sveta býva často aj nezvyčajná cesta. A to nehovorím o športovom výkone, ktorý takú cestu často sprevádza. Však si mesiac oddychoval, hovoria mi, tak sa nám teraz venuj. Energia, ktorú dostane človek po návrate od svojich najbližších, je však naozaj veľká a dá človeka rýchlo do poriadku.

Nakrútili ste veľa filmov o rôznych pôvodných kultúrach sveta. Čo bolo zvláštne na Mongolsku?
Napríklad, že národ môžete ovládnuť len vtedy, keď mu vezmete vlastnú identitu. Napríklad Stalin Džingischána veľmi obdivoval. Zároveň si uvedomil, že ak chce nad Mongolmi uspieť, musí zničiť nielen akúkoľvek zmienku o Džingischánovi, ale aj celú mongolskú kultúru. Sedemsto kláštorov po celej krajine bolo zničených a 27-tisíc budhistických mníchov exportoval na Sibír a nikto o nich už viac nepočul. Aj tradičnú mongolskú stravu, hudbu a tanec nahrádzali sovietskymi. Kočovných nomádov prinútil odovzdať stáda do družstiev, čo malo za dôsledok hladomor. Zaujímavé je sledovať, ako sa teraz budhizmus pomaly vracia, hoci tri generácie vyrastali bez akéhokoľvek náboženstva.

Ako na to obdobie spomínajú?
Je to pre nich rozporuplné. Ruský vplyv mal podľa nich dokonca aj pozitíva – napríklad masovo rozšírený syfilis ruské lekárske prehliadky zlikvidovali. Ale Mongoli sa radšej rýchlo vrátili ku kultu svojho Džingischána. Dnes sa na nich pozerá z mincí, poštových známok, z mestských sôch i z fľaše vodky. Je po ňom pomenovaná nemocnica, hotel, pivovar. Niekoho podobného hľadá aj dnešné Mongolsko – niekoho, kto by ľudí dokázal povzniesť nad dnešnú neistotou.

Bývali ste v jurte?
Jurta je vari najdokonalejšie bývanie. Keď prídete, automaticky vás pohostia: tým vyjadrujú, že jeden človek potrebuje druhého, aby mohol prežiť v nehostinnej krajine. To isté pohostenie čakajú, keď sa oni vydajú do sveta.

Čím hostia?
Životom Mongolov je ich stádo a jeho produkty. V lete je to hlavne mlieko, jogurt, kefír, kumys, syr. V zime zabíjajú časť dobytka na mäso. Vegetarián tú nemá žiadnu šancu na prežitie. Zeleninu a ovocie nejedia, spoliehajú sa na energiu byľky, ktorá prejde telom dobytka. Vďaka kobyliemu mlieku dokázali mongolskí jazdci prejsť bez zastávky neuveriteľne dlhé vzdialenosti. Napili sa kumysu a cválali ďalej. Iné armády potrebovali na stravu pre vojsko celú poľnú kuchyňu. Kým sa len rozložila! Po dobytku je aj trus vzácny. V krajine, kde nerastú stromy a zimy sú kruté, je trus jediná možnosť nielen na varenie, ale aj na kúrenie. Záchod je vonku, namiesto papiera používajú kamene a pes zožerie výkaly. Takže keď miesto opustia, nezanechajú po sebe nič! Je to najekologickejšie spoločenstvo, aké si viem predstaviť. Džingischán nikdy nevedel pochopiť poľnohospodárov. Krútil nad nimi hlavami: Prečo ničíte zem? Práve on sa snažil všade, kam prišiel, vytvárať znova pre stáda pastviny.

Nie je to predpotopný a nudný spôsob života?
Keď jazdíte na koni po tejto krajine, zažívate pocit absolútnej voľnosti. Pochopíte nomádov, jazdcov na koňoch, bojovníkov: hlava v konskej hrive a nad hlavou široké modré nebo, ktoré sa tiahne po celom horizonte.

Koľko musí mať mongolská rodina dobytka?
Aby rodina v jurte prežila, musí mať asi 250 kusov dobytka. Okolo toho je veľa práce, ale ich deti sú zdravšie ako naše. Je to nielen vďaka pohybu na čerstvom vzduchu a zdravej strave, ale aj vďaka pevnému rodinnému zázemiu. Tento spôsob života vyznával aj Džingischán. Aj vtedy, keď bol vládcom nad veľkou časťou sveta, žil stále v jurte v súlade so zákonmi prírody. Jeho synovia tieto jeho zákony porušili, čo napokon tiež prispelo k zániku Mongolskej ríše.

Majú vôbec Mongoli v jurte nejaké súkromie? Čo tam robia celé dni?
Dnes už nie je prekvapujúce, že niektoré jurty majú obrovskú parabolickú anténu, cez ktorú môžu chytať rôzne programy. Mobily však nemajú, lebo to je obrovský priestor. Sieť ho nemôže obsiahnuť. Rodina musí žije veľmi súdržne, lebo obmedzený priestor núti členov komunikovať, o všetko sa deliť a všetko robiť spoločne, čo upevňuje ich vzťahy. Egoizmus tu nemá miesto. Súkromie neexistuje. Pri pohľade na mladé dievčatá som si pomyslel, akú majú asi možnosť výberu chlapcov v ľudoprázdnej stepi? Ako sa stretávajú? Nie sú tam totiž žiadne podmienky na intimitu. Keby ste sa vybrali s chlapcom na prechádzku, bolo by vás vidno zo všetkých strán. Nemáte sa kam schovať. A v okrúhlej jurte nie sú ani rohy a zákutia… Noc však všetko skryje. A ráno sa zasa objaví to modré jasné široké nebo. Hlavu si zaboríte do cválajúcej konskej hrivy a nadchýnate sa úžasným pocitom slobody.

Pavol Barabáš
Narodil sa 13. septembra 1959 v Trenčíne, vyrastal v Prievidzi. Od roku 1976 bol nosičom vo Vysokých Tatrách. V roku 1985 absolvoval štúdium na SVŠT v Bratislave. Dokumentarista a cestovateľ založil v roku 1994 videoštúdio K2. Za svoje dokumentárne filmy získal dvesto ocenení na zahraničných aj domácich filmových festivaloch, je laureátom Ceny Ruda Slobodu. Výber z dokumentov: Pod Kančendžongou je ich domov, 118 dní v zajatí ľadu, Mustang, Tajomné Mamberamo, Omo – cesta do praveku, Tatry – mystérium, Amazonia Vertical, Pururambo, Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase, Bhutan, Tajomstvo podzemia. Jeho novinka Mongolsko – v tieni Džingischána získala Grand Prix na Medzinárodnom horolezeckom filmovom festivale v Tepliciach nad Metují. Pavol Barabáš je ženatý, má dvoch synov a žije v Bratislave.

debata chyba