„Bol to veľký človek a môj veľký priateľ. Je to pre mňa hrozná rana. Svet videl ako krásu, chcel, aby bol ľudský a bolo v ňom množstvo fantázie,“ povedal Českej televízii herec a režisér Jan Kačer. „Je to veľmi osobitý človek, veľmi svojrázny úkaz, povedal by som priamo úkaz, je nutné dodať, že je to človek veľmi čestný, poctivý, verný, ktorý je však zároveň výtržníkom,“ povedal o Landovskom pred niekoľkými rokmi v dokumente Českej televízie jeho priateľ Václav Havel. „S ním to bolo trochu, ako keď idete s výbušninou, pri ktorej človek nevie, kedy to buchne a nemožno to ani predvídať,“ dodal k tomu v rovnakom dokumente režisér Jiří Krejčík.
Kultúrny fenomén
Landovský sa ako absolvent strojníckej priemyslovky niekoľkokrát uchádzal o štúdium herectva na DAMU, kam ho však nevzali. „Žiadne herecké vzdelanie nepotrebujem – ja nikdy nehrám! Chcem si tuto v Kytíne (obec, do ktorej sa Landovský utiahol z Prahy – pozn. red.) založiť školu neherectva, kde by som ľudí odnaúčal hrať,“ povedal pred piatimi rokmi magazínu Reflex herec, ktorého divadelný teoretik Jaroslav Vostrý označil za kultúrny fenomén. Sám sa tak nevidel. „Iba ak v tom, že odjakživa konám bez okolkov, že to, čo hovorím, nemám načítané,“ povedal herec, ktorý mal povesť búrliváka, bol známy aj svojou prchkou povahou a tým, že si nedával servítku pred ústa.
A tiež sa na nič nehral. „Pocta? Čo blbneš, aká pocta, veď ja patrím na tieto festivaly. To je naše povolanie, keby som bol stolár, tak som na stolárskom festivale,“ reagoval pred niekoľkými rokmi na otázku Pravdy, či považuje za poctu, že práve jeho pozvali na Art Film Fest do Trenčianskych Teplíc, aby tu odhalil sochu Charlieho Chaplina. „Jeho zrejme najsilnejšou vlastnosťou je ohromná citlivosť a vnímavosť a pritom to všetko skrýva pod rúškom určitej energie, niekedy výbuchov zlosti, určitej divokosti,“ charakterizoval Landovského v dokumente Českej televízie z cyklu 13. komnata herec Jaroslav Dušek. „Ono je to také brnenie, aby si nepustil ľudí príliš k sebe, taká tá jeho ,vulgarita', arogancia vôbec. Tiež som sa to naučil a v neriešiteľných situáciách začnem robiť Landovského,“ dodal k tomu pesničkár Vlasta Třešňák.
Z filmu do filmu
S herectvom začínal Landovský ako štatista v operete teplického divadla a postupne prešiel viacerými oblastnými divadlami. Od polovice 60. rokov pôsobil v pražskom Činohernom klube. Tu hral desať rokov a príležitostne sa tu hrami ako Hodinový hoteliér či Případ pro vesnického policajta predstavil aj ako dramatik. „Vo svojich hrách, ovplyvnených vlastnou hereckou skúsenosťou a živelným naturelom, sa Landovský sústredil na vzťah človeka k človeku a na hľadanie vnútornej slobody jedinca uprostred zideologizovanej skutočnosti,“ píše o jeho tvorbe Slovník českej literatúry.
V polovici 60. rokov začali prichádzať aj prvé filmové ponuky. Hoci prvýkrát sa pred kamerou objavil už v roku 1956 v malej úlohe v snímke Alfréda Radoka Dědeček automobil, výraznejšiu hereckú príležitosť pred kamerou dostal v snímke Pavla Juráčka Každý mladý muž (1965) z vojenského prostredia, v ktorej sa mihol aj Landovského priateľ Václav Havel. Do konca 60. rokov potom Landovský išiel doslova z filmu do filmu. V komédii Svatba jako řemen ho Jiří Krejčík obsadil do úlohy šoféra; ako snúbenec Daniely Kolářovej zažiaril v snímke Hynka Bočana Soukromá vichřice; „fízla“ si zahral v ďalšom filme Pavla Juráčka Případ pro začínajícího kata a mnohí si ho pamätajú aj vďaka úlohe v snímke Utrpení mladého Boháčka. V nej stvárnil traktoristu, ktorého chce mama oženiť. Objavil sa aj v Markéte Lazarovej Františka Vláčila či ako zlodej husí v oscarovom filme Jiřího Menzla Ostře sledované vlaky.
Foto: Filmové studio Barrandov
Život v exile
V polovici 70. rokov dostal Landovský pre svoje politické postoje zákaz vystupovať. Patril k prvým signatárom Charty 77. Jej originál a kópie mal pôvodne do parlamentu a na poštu viezť Václav Havel, ktorému sa však pokazilo auto, a zastúpil ho práve Landovský. V tomto období hral Landovský aj v legendárnom bytovom divadle Vlasty Chramostovej.
Neskôr ho v rámci akcie Asanácia prinútili vysťahovať sa do Rakúska. „Povedali mi, že sa mám vysťahovať, na čo som im odpovedal protiotázkou, či im nenapadlo, aby sa vysťahovali oni. Nikam sa mi nechcelo. Bol som občanom Československa a mal som tu rodinu a deti. Potom som však dostal pozvanie od viedenského Burgtheatra na dvojročnú stáž a odišiel som do Rakúska,“ povedal pre portál novinky.cz štyrikrát ženatý Landovský, ktorý mal podľa českých médií sedem detí.
Vrátiť sa mohol až po revolúcii, v Burgtheatri zostal až do polovice 90. rokov. Hovoril, že po nemecky síce hral, ale o tom, že by sa naučil nemčinu, nevie. Počas exilu v Rakúsku sa okrem divadla dostal aj k niekoľkým filmovým úlohám. Objavil sa napríklad vo Formanovej snímke Ragtime či v adaptácii Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia režiséra Philipa Kaufmana.
„Pavel Landovský je pre mňa predovšetkým veľká osobnosť, ktorá mala to šťastie, že dostala množstvo talentu. Nielen talent písať alebo hrať, ale najmä talent k slobode a túžbe žiť voľný život,“ vravel pred rokom o Landovskom režisér Jan Kačer. Hoci po revolúcii sa Landovský mohol do republiky vrátiť, z nových pomerov nebol nadšený. „Tomu, čo sa stalo v novembri 1989, hovorím zrušenie nevoľníctva, pretože všetkého sa zase zmocnili ,srabi', čo všetko chcú iba pre seba. U nás je jednoducho zvyk prísť k všetkému lacno a tiež strpieť všetko,“ citovali ho novinky.cz.
Foto: Filmové studio Barrandov
Novú vlnu popularity priniesla Landovskému po revolúcii úloha majora „Terazkyho“ vo filme Černí baroni, ktorého viaceré hlášky zľudoveli. Objavil sa aj v snímkach Cesta pustým lesem Ivana Vojnára, Anděl Exit Vladimíra Michálka, v horkej komédii Vratné lahve Jana Svěráka či v Havlovom Odcházení. Jednu z úloh v ňom dostala aj jeho dávna priateľka Vlasta Chramostová. „Na Lanďáka budem vždy spomínať, pokiaľ budem živá. Veľa sme toho spolu prežili a mali sme sa radi. Kam prišiel, všade ho bolo plno. Je to pre mňa ťažká správa, ale bol už naozaj ťažko chorý a teraz mu je lepšie,“ citovali české médiá Chramostovú.
