Keď Wim Wenders nakrútil Nebo nad Berlínom, písal sa rok 1987. Berlínsky múr vtedy ešte rozdeľoval mesto aj svet. Vo februári zomrel Andy Warhol, Jennifer Greyová a Patrick Swayze tancovali svoj Hriešny tanec, pápež Ján Pavol II. bol na prahu druhého desaťročia svojho pontifikátu a jeho vplyv na eróziu komunistických režimov v strednej Európe narastal. V tomto kvase blížiaceho sa konca storočia sa stretli herci z rôznych krajín, aby prakticky bez scenára pracovali s Wendersom na filme, ktorý sa zaoberal duchovnými motívmi, anjelmi a nevinnosťou. Málokto mu dával šancu na úspech. O rok neskôr sa z iniciatívy vtedajšieho západoberlínskeho senátora Volkera Hassemera a Európskej filmovej akadémie (EFA) po prvý raz oceňovali európske filmy. S Nebom nad Berlínom získal cenu za réžiu Wim Wenders, ktorý je dnes prezidentom EFA.
Po ocenenia si vtedy prišli aj Krzysztof Kieślowski, Pedro Almodóvar, Max von Sydow, Louis Malle, Bernardo Bertolucci, Ingmar Bergman, Marcello Mastroianni a Richard Attenborough. Úctyhodná zostava najlepších z najlepších. V roku 1988 bola kvalitatívna úroveň súťaže o najlepší film vysoká. Po viac ako dvadsiatich rokoch tieto kritériá stále platia a aj dnes žijú v súvislostiach. Vo Wendersovom legendárnom filme hral hlavnú postavu švajčiarsky herec Bruno Ganz, ktorý si v túto sobotu v Tallinne prevezme Európsku filmovú cenu za celoživotné dielo.
Vďaka Wendersovej koncepčnej práci v rámci EFA odzrkadľuje aj 23. ročník Európskych filmových cien to najlepšie, čo sa na starom kontinente vyprodukovalo. Z nominovaných snímok je pravdepodobne najväčším favoritom politický triler Romana Polanského Ghost Writer. Má sedem nominácií, o jednu viac, ako festivalovo úspešná vojnová dráma Libanon. Neprekvapujú ani ďalšie nominácie, či už ide o španielsko-argentínsky thriller El secreto de sus ojos (Tajomstvo jej očí), Soul Kitchen nemeckého režiséra Fatiha Akina, no aj film Des hommes et des dieux (O ľuďoch a bohoch), ktorý rozčeril verejnú mienku celého Francúzska.
O cenu sa uchádza aj turecko-nemecký film Bal (Med), ktorý je brilantnou ukážkou toho, čím sa európska kinematografia odlišuje od americkej. Európske filmy sú tradične veľmi určité. Ich príbeh sa zvyčajne odohráva na konkrétnom mieste a snímky sú nakrútené v rozmanitých jazykoch. Pre väčšinu (komerčných) amerických filmov nie je dôležité, kam je príbeh situovaný, podstatné je, aby zaujal univerzálneho diváka na celom svete. Med je špecifický. Takmer bez slov, prostredníctvom výraznej filmovej reči hovorí o skutočných ľuďoch a ich skutočnom živote.
Na otázku, či existuje jedna európska kinematografia alebo má každá krajina svoju vlastnú, Wim Wenders odpovedal: „Nie je to iba súhrn tvorby jednotlivých krajín. Európska kinematografia znamená oveľa viac, má svoje vlastné pravidlá, svoju históriu a jazyk. Je to veľmi osobitý jazyk, od ktorého sa Hollywood veľa naučil. Filmová tvorba je neuveriteľne bohatá, málo sa však navzájom poznáme. Každý rok menej a menej. Nie preto, že by sa európske filmy divákom nepáčili, ale preto, že majú iba minimum možností tieto filmy vidieť. Preto sú dôležité Európske filmové ceny a ich publicita.“
