Táto historická udalosť dodnes traumatizuje francúzsku verejnosť – na rozlúčke s mníchmi v parížskom Trocadere sa zúčastnilo viac ako desaťtisíc ľudí. Snímka má vo Francúzsku veľký úspech – od uvedenia v kinách koncom leta ju videlo viac ako dva milióny divákov. Poprava v Tibhirine sa vrátila na prvé stránky novín a o prípade vyšli nové štúdie.
Napriek výraznému úspechu má film niekoľko závažných nedostatkov. Nie je totiž psychologickou freskou vydesených mníchov, ktorí sa aj napriek ponuke alžírskej armády na ochranu kláštora rozhodnú zostať v regióne, kde čoraz viac dochádza ku krvavým konfliktom s GIA ( Groupe islamique armé – ozbrojená islamská skupina).
Nie je ani sondou do spolunažívania moslimských dedinčanov a cisterciánov. Len náznakom, ústami starostu Tibhirine, ktorý ich prosí, aby pre vlastnú bezpečnosť odišli, necháva odznieť slová o koloniálnej minulosti a o možnosti, že sa môžu stať mnísi obeťou politickej manipulácie. Rušivo pôsobia nedôveryhodné tiky brata Christiána (známa tvár Lamberta Wilsona z Matrixu), ktoré asi majú úlohu ukázať jeho pochybnosti. Ešte zúfalejšie sú rozjímavé pohľadnice s bezstarostnými ovečkami, čo pôsobia skôr ako reklama na novú sektu, ako na vrásnenie sveta, ku ktorému dochádza pred zložitým rozhodnutím. Nehovoriac o sprievodnej hudbe na hranici medzi pseudogregoriánskym gýčom kapely Enigma z 90. rokov a chýbajúcou teológiou obete, ku ktorej sa zjavne schyľuje.
Je pochopiteľné, že film spôsobil vo Francúzku, prenasledovanom príznakom krutosti z čias vojny o nezávislosť Alžírska, veľkú vlnu dojatia. Kolektívne vedomie krajiny po prvýkrát videlo, že Francúzsko nechalo po odchode z Afriky aj krehkú stopu dobra, ktorá sa zmestí do jedného belostného cisterciánskeho plášťa. A tá akoby mala svojou smrťou zmyť násilie, ktoré pripravilo v rokoch 1954 – 1962 o život viac ako tristotisíc Alžírčanov a tritisíc Francúzov.
Verejnosť je zhrozená, keď sa 30. mája dozvie, že z popravených mníchov, ktorých smrť oznámila pár dní predtým GIA, sa našli iba odrezané hlavy. Šok spôsobený stretnutím absolútnej nevinnosti mníchov s absolútnym barbarstvom únoscov sa neskôr pretaví na politické rozhodnutie, ktoré zrealizuje prezident Jacques Chirac. Vďaka nemu sa otvára alžírska trauma, ktorá sa krajiny dotýka rovnako hlboko, ako prvé dve svetové vojny a porážka v Indočíne.
No napriek tomu, že film bol viac ako očakávaný, sa tvorcom nepodarilo okrem veľmi otázneho dojatia položiť kľúčovú otázku, ktorá sa spája s touto tragickou udalosťou. Otázku pôvodu politického násilia a otázku zmierenia, takého, aké divák na chvíľu nechtiac zazrie vo filme počas scény vianočnej vigílie.
