Zatiaľ čo prvý film vyvolal priaznivý ohlas nielen vďaka kvalitnej literárnej predlohe, podľa ktorej vznikol, ale aj zásluhou dobrého filmárskeho remesla, pokračovanie s divákom spolupracuje podstatne menej. Fanúšikov prvej snímky či čitateľov Larssenových kníh však pravdepodobne neodradí
Návrat mladej čudáčky
Lisbeth Salanderová sa po úteku zo Švédska oddáva cestovateľským radovánkam. Do slnečných karibských rán sa však stále budí zo zlých snov, ktoré jej nedovolia zabudnúť na bolestivé skúsenosti z minulosti. Vracia sa naspäť do Štokholmu a nezabudne sa pripomenúť aj svojmu úhlavnému nepriateľovi, poručníkovi, ktorý ju v prvej snímke sexuálne napadol. Toho však čoskoro nájdu mŕtveho a jeho zbraňou, ktorú Lisbeth pri návšteve jeho domu neopatrne vzala do ruky, niekto zavraždil aj mladého novinára a jeho priateľku kriminalistku. Napriek oveľa hlbším súvislostiam v pozadí týchto vrážd sa polícia zameria na jediné spojenie – Lisbeth, ktorá sa odrazu stáva štvancom na úteku.
Hlbšími súvislosťami je v tomto prípade rozsiahla sieť obchodovania s bielym mäsom, ktorej odhaleniu sa zavraždený novinár s priateľkou tesne pred smrťou venovali. Aby náhod nebolo málo, novinár sa len nedávno stal členom tímu investigatívneho magazínu Milénium, ktorého šéfredaktorom je Mikael Blomkvist. Ten sa pred rokom spolu s Lisbeth zaplietol do vyšetrovania rituálnych vrážd a keďže si mladú čudáčku obľúbil, rozhodne sa očistiť jej meno a nájsť skutočného vraha. Úloha je to však neľahká, keďže geniálnej introvertke Lisbeth sa v ničom nedarí lepšie, ako v hre na schovávačku.
Čakanie na akciu
Na rozdiel od prvého dielu trilógie Muži, ktorí nenávidia ženy, ktorému priznaný knižný pôvod pristane, v snímke Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, pôsobia siahodlhé pasáže „technických“ rozhovorov rušivo. Záplavu mien a ich vzájomných vzťahov v knihe čitateľ spracuje bez problémov. V snímke sa však kriminálna zápletka stáva len akýmsi okrajovým príbehom, ktorý sa obmedzuje práve na kostrbaté dialógy plné vysvetľovania. Divák sa dlhé minúty pozerá na to, ako tú istú skutočnosť objasňuje najskôr jedna postava druhej, potom zase tá druhá tretej a tak ďalej. Priama akcia sa pritom sústredí celkom inam.
Do popredia sa dostáva najmä osobný príbeh Lisbeth Salanderovej, ktorá je sama osebe tým najzaujímavejším prvkom celej trilógie. V snímke Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, sa z nej vyvinie hotová pomstiteľka na spôsob Umy Thurmanovej v brutálnom epose Kill Bill. Vďaka presvedčivej Noomi Rapaceovej, ktorá aj v tej najneuveriteľnejšej scéne dokáže zostať prirodzenou, však film neklesá na „komiksovú“ úroveň Tarantinovho filmu. Tá už by asi vo švédskom podaní vyzerala smiešne a prehnane.
Strhujúco snímka začína pôsobiť až kdesi za polovicou, čo je v prípade viac ako dvojhodinového filmu veľmi neskoro. Dovtedy udržiava diváka v sedadle predovšetkým očakávanie, ktoré vyvolala kvalita predchádzajúcej snímky a erotické lesbické scénky hlavnej protagonistky. Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, skrátka padá na nedostatočnej dynamike. O to väčšie očakávania vzbudzuje záverečná snímka trilógie, ktorá by sa tiež už čoskoro mala u nás objaviť.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, Švédsko, Dánsko, Nemecko 2009
réžia: Daniel Alfredson
scenár: Ulf Ryberg
hudba: Jacob Groth
hrajú: Noomi Rapaceová, Michael Nyqvist, Lena Endreová, Paolo Roberto a iní
