Keď sa Oscar práve nepotuluje po meste so svojím kamarátom Alexom, vyvaľuje sa na pohovke s výhľadom do neónových ulíc Tokia a fajčí, šňupe či prehĺta všetko, čo ho aspoň na chvíľu odnesie z reality. Spoločnosť mu robí sestra Linda, ktorá za ním nedávno priletela, a ihneď sa sama ponorila do vyčerpávajúcej prázdnoty nočného klubu, v ktorom pracuje.
Alex sa pokúša mladšieho priateľa priviesť na spirituálnu cestu a vysvetľuje mu, že najväčší „trip“ človek zažije až po smrti. Ako dôkaz mu ponúka Tibetskú knihu mŕtvych, ktorá opisuje transcendentný svet, do ktorého sa duša dostane na ceste za reinkarnáciou. Vtedy ešte netuší, že jeho priateľ už o chvíľu všetku budhistickú teóriu okúsi na vlastnej koži alebo skôr duši.
Režisér sa nikam neponáhľa
Gaspar Noé je jedným z najpozoruhodnejších úkazov súčasnej francúzskej kinematografie. Jeho snímky sú vždy prísľubom niečoho nevídaného a nekompromisného. Naposledy šokoval v roku 2002 filmom Irréversible s Monicou Bellucciovou a Vincentom Casselom, ktorý síce mnohí ocenili pre originálne spracovanie, na druhej strane sa však pri jeho drsných scénach vrážd a znásilnení divákom obracali žalúdky. Násilia je v snímke Vojdi do prázdna málo. Sexu, naopak, viac ako v mnohých vyslovene erotických filmoch.
Čo je na snímke Gaspara Noého absolútne pohlcujúce – je zvuk. Je ako tlmená ozvena a majstrovsky dotvára vákuum, v ktorom sa osudy postáv, živých aj mŕtvych, odohrávajú. Podobne je na tom aj obraz. Obe médiá sú pritom v priamom kontraste s dejom. Napriek miliónom neónových svetiel, ktoré na diváka z plátna útočia, všetko pôsobí tak vzdialene a surrealisticky, akoby sa na to divák pozeral spod vodnej hladiny. Ak však divák nie je pripravený poddať sa takémuto nekonečnému „mimotelovému zážitku“, môže ho sužovať potreba dej popohnať a vypointovať. Tak však Gaspar Noé nepracuje.
Žiadne kompromisy
Jedným z filmov, ktoré Noé považuje za najdôležitejšie zdroje svojej inšpirácie, je 2001: Vesmírna Odysea. Nie je teda asi náhoda, že aj jeho hrdina v snímke Vojdi do prázdna nápadne pripomína kozmonauta pohlteného nekonečnou prázdnotou čiernych dier a neznámych galaxií.
Kritiku Noého film rozdelil na dva tábory. Prvé premietanie na festivale v Cannes v roku 2009 vypálilo rozpačito. Najväčšie sťažnosti padali na režisérovu hlavu za dĺžku snímky. Film Vojdi do prázdna však vtedy ešte nebol celkom dokončený a tak napokon pod tlakom kritiky a distribútorov Noé snímku ešte zostrihal. Našli sa však aj veľké mená, ktoré Vojdi do prázdna vychválili. Medzi nimi bol aj ďalší obvyklý terč protichodnej kritiky Quentin Tarantino. „Vojdi do prázdna je jednou z najlepších snímok roka, ak nie celej histórie,“ nešetril komplimentmi režisér Pulp Fiction.
Film Vojdi do prázdna je plný klišé a ľahko sa môže zdať, že diváka provokuje až samoúčelne. Noé však o realizácii tohto projektu sníval už roky, odkedy sa sám oddával experimentom s halucinogénmi v peruánskej džungli. Preto je celkom prirodzené, že jeho snímka nepristupuje na kompromisy. Takto to Gaspar Noé vidí a ak to niekto ocení, bude to dobré. Ak nie, nič sa tým nezmení. Vojdi do prázdna v každom prípade posúva hranice filmovej vizuality omnoho zaujímavejším smerom, než akýkoľvek 3D film.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Vojdi do prázdna, Francúzsko 2009
réžia a scenár: Gaspar Noé
hudba: Thomas Bangalter (Daft Punk)
hrajú: Nathaniel Brown, Paz de la Huerta, Cyril Roy a iní
slovenská premiéra 13. januára
