Kto vám ponúkol scenár?
Môj priateľ producent Karel Dinka, ktorého poznám od desiatich rokov. Pôvodom Čech. V noci 21. augusta 1968 mi o tretej ráno telefonoval, že prišli Rusi a on ide do Nemecka. Aby som šiel s ním. Mal vtedy osemnásť rokov. Povedal som mu: Čo ma budíš o tretej ráno a hovoríš také hlúposti. On odišiel, ja som zostal, ale kamaráti sme stále. Robil som s ním už niekoľko filmov, Habermannův mlýn je zatiaľ náš posledný projekt.
Prečo bolo potrebné jedenásťkrát prerábať scenár, keď v roku 2001 získal druhé miesto v súťaži Cena Sazky?
Pretože získal cenu u ľudí, ktorí neboli režiséri. Ocenili dajme tomu jeho literárne hodnoty. No tie nevytvoria film. Scenár sa musí napísať aj obrazovo, musí mať inú dramaturgiu. Na všetkých filmoch, ktoré som doteraz nakrútil, som spolupracoval s autormi a prerábal, až kým to nesedelo podľa mojej predstavy. Scenár, ktorý by mi vyhovoval, bol najtvrdším orieškom.
Rozlúskli ste aj iné prekážky?
Musel som presvedčiť nemeckého producenta, že českí a slovenskí herci, ktorých som obsadil, sú dobrí. Nepoznal ich. A ďalším orieškom bolo presvedčiť ho, aby vo filme hral Ben Becker. Tento herec má totiž medzi producentmi veľmi zlú povesť enfant terrible. Dinka sa mi vyhrážal: Veď uvidíš, aké problémy s ním budeš mať. Ja som s ním nemal žiadne problémy a bol skvelý. Aj keď po večeroch po nakrúcaní občas vyvádzal.
Čo vyviedol?
Napríklad jeden večer si dal na hlavu esesácku čiapku, vošiel do hotelovej sály, v ktorej bolo nejaké židovské stretnutie, a hajloval. Nechcel, samozrejme, nikoho uraziť. To je jeho štýl humoru.
Nemecká herečka Franziska Weisz vás vraj požiadala o úlohu hájnikovej ženy Marthy. Tušíte prečo?
Veľmi som sa jej čudoval, že chce v mojom filme hrať takú maličkú rolu. Pýtal som sa jej na dôvod. Povedala mi: Aj mojich starých rodičov odsunuli zo Sudet do Nemecka. Tak som jej pripísal ešte nejaké scény, aby jej postava dostala aspoň trošku väčší priestor.
Nemeckí herci sú zvyknutí skúšať scény ako v divadle. Vy to však nerobíte. Ako reagovali?
Kedysi som robil pre rakúsku televíziu životopisný film o Mozartovi. Mal som tam dvoch rakúskych hercov, ktorí boli napodiv z tej istej hereckej školy. Stále chceli diskutovať a skúšať, z čoho vznikali aj komické situácie. Lenže ja nerád skúšam dopredu. Mám rád hercov, akým bol Rudolf Hrušínský, ktorý hral „z brucha“. Keď sme nakrúcali napríklad film Spalovač mrtvol, vôbec sme neskúšali a hneď sme išli naostro, pretože to bolo najlepšie. Išlo to z jeho pocitu. A vedel som, že každá ďalšia klapka bude len horšia, pretože sa začne nudiť.
A nemeckí herci, s ktorými ste nakrúcali Habermannův mlýn?
Zvykli si na môj štýl nakrúcania. Museli. Kedysi som s tým mal v nemeckej televízii aj problémy, keď som odmietal skúšať. Vysvetlil som im, že ja viem, ako ide záber po zábere a skúšať budeme len záber a nie celú scénu. Oni boli zvyknutí naskúšať celú scénu, potom ju nakrútiť z rôznych strán a v strižni sa to nakoniec zostrihalo. V Československu sme takto nakrúcať nemohli, lebo sme nemali toľko filmového materiálu.
V novembri mal ísť film do distribúcie v USA. Ako dopadol?
Bol som s filmom v New Yorku, kde bola projekcia pre šesťdesiatich distribútorov. Nesmeli tam kritici ani diváci. Dopredu ma upozorňovali, že producenti sú zvyknutí pozrieť si desať minút, čo im stačí na to, aby si urobili o filme svoj obraz, a odchádzajú. Z premietania neodišiel do konca ani jeden človek. A po filme sme sa pred kinosálou rozprávali ešte dve hodiny. Film prevzal jeden americký distribútor, ale aká je súčasnosť, neviem. Nepíšu nikomu, koľko mal divákov. A úprimne povedané, ani ma to nezaujíma.
Do nemeckých kín váš film veľa divákov nepritiahol.
Priznám sa, že sme predpokladali vyššiu návštevnosť. Ale to je tak, nemecký divák pozerá len televíziu. O čom sa v televízii nehovorí, o tom nevie. My sme v nemeckej televízii upútavky na film nemali. A potom téma násilného odsunu Nemcov po druhej svetovej vojne je tam stále tabu. O tom sa jednoducho nehovorí.
Film stál osemdesiatsedem miliónov českých korún. Bolo ťažké dať dokopy taký veľký rozpočet?
O peniaze som sa nezaujímal, nikdy som na to nebol zvyknutý. Keď som robil na Barrandove, nikdy som nevedel, koľko film stojí. Nakrúcalo sa tam ročne tridsať filmov a peniaze sa medzi ne rozdelili. Produkčný mi občas povedal, že by potreboval trošku znížiť rozpočet. A ja som mohol dať o dvadsať komparzistov menej alebo o pár dní skrátiť nakrúcanie. Ale koľko film stál, ma nikdy nezaujímalo. O peniaze sa stará producent, len mi povie, koľko mám natáčacích dní. Niekedy je ťažké splniť to, ale snažím sa.
Mali ste nakrúcať štyridsať dní, stihli ste to za tridsaťdeväť. Šetrili ste?
Podarilo sa. Pritom z tých tridsiatich deviatich dní nám dvadsaťdeväť pršalo. Veľa scén sme nakrútili v daždi, nie je to však vidieť, pretože sme nesvietili v kontre, takže dážď nevidno. Bol to ten drobný odporný dážď, ktorý vám vlezie všade. Bolo to veľmi mrzuté a odporné, pretože nám odplávali aj niektoré dekorácie.
Dostali ste veľa filmových ocenení, ktoré si nechávate na očiach?
Veľa som ich odniesol do pivnice. V izbe mám len tie, ktoré sú skôr výtvarne pekné. Vôbec najkrajšia – a moja najmilšia – cena je Slnko v sieti, ktoré urobil vynikajúci slovenský sklár Oliver Leššo. Na rozdiel od Českého leva, ktorého mám tiež v izbe.
Aká je Bavorská filmová cena, ktorú ste teraz dostali za réžiu filmu Habermannův mlýn?
Po prvé je to finančné ocenenie. Vždy som dostal 50-tisíc mariek, teraz je to 20-tisíc eur. K tomu je figúrka z bavorského porcelánu, ktorú nedostanete kúpiť v žiadnom obchode a má hodnotu asi 25-tisíc mariek. Najprv som dostal za Hlúpu Augustínu pierota, potom za polohraný polodokumentárny film Lara kolombínu a teraz zasa pierota.
Juraj Herz (76) začínal ako pomocný režisér pri nakrúcaní Obchodu na korze. Debutoval filmom Sběrné surovosti. Nakrútil filmy Holky z porcelánu, Spalovač mrtvol, Morgiana, Panna a netvor, Deváté srdce, T.M.A. V roku 1987 emigroval do NSR, po novembri 1989 sa vrátil do Prahy. Za svoju tvorbu získal mnoho ocenení.
