S hodnotou lásky často pracujete, čo pre vás znamená láska v živote?
Láska vo všetkých svojich podobách pre mňa znamená všetko.
Museli ste kvôli láske prekonávať aj prekážky?
Ak žijete pre lásku, tak prekážky prekonávate denne.
Kto vám vštepil lásku?
V detstve ma ovplyvnili rodičia, ktorí mali krásny vzťah a venovali mi naozaj veľa lásky. Vedeli, že človek je v dospelosti schopný dať toľko lásky, koľko jej v detstve dostane. To je podľa mňa dôležité.
Zaľúbenci dokonca môžu chodiť aj do parku, ktorý sa volá vaším menom.
Dedo Miloš Rapoš, podľa ktorého je v bratislavskej Trnávke pomenovaný Rapošov park, bol renomovaným európskym architektom a istý čas po vojne aj hlavným architektom Bratislavy. Pred lačnými – a už vtedy často „barbarskými“ – investormi chránil doslova každý kameň i kamienok, ktorý si niečo pamätal z dôb minulých. Držal sa logického zistenia, že bez poznania našej histórie len ťažko nájdeme správnu cestu do budúcnosti. Mňa naučil vážiť si históriu mesta a ctiť si ľudí, ktorí preň niečo významné v minulosti vykonali.
Kedy ste si, s takouto prípravou, uvedomili, že by ste chceli byť filmárom?
Hneď pri prvej návšteve kina. Bolo to kino Čas, kde sa celý deň hrali žurnály a dokumenty. Neskôr sme tam chodili s babami „blicovať“ a na cigaretku, lebo – tomu už len málokto dnes uverí – vtedy sa v kinách dalo fajčiť. Tá mágia, aká nastane, keď sa zhasne svetlo a rozsvieti sa obraz na plátne, ma totálne vtiahla a už som jej zostal verný. A to, že moje filmy videli milióny divákov – ktorým za túto poctu z hĺbky srdca ďakujem – bolo možno aj tým, že diváci uverili mojej viere v mágiu filmu. Film, hudba a vôbec umenie nás dokáže urobiť lepšími a ešte nás pri tom aj zabaví.
Viaže sa vaša hudba na filmové či divadelné obrazy? Aké boli vaše prvé dotyky s hudbou?
Na filmové obrazy a javiskové výjavy sa moja hudba viaže často, lebo väčšina hudby, ktorú som skomponoval, bola určená práve k filmom, divadelným inscenáciám a rôznym multižánrovým projektom. Vyrástol som na Beatles, Cream, Led Zeppelin, ale tiež na Verdiho a Pucciniho operách. Kedysi bola aj pre celkom priemernú bratislavskú rodinu totiž pravidelná návšteva opery samozrejmosťou, čo mi určite potvrdia starí Bratislavčania. A niekde vtedy a tam sa naša krásavica na Dunaji začala stávať „mestom opery“. Môj politicky prenasledovaný otec, jeden z našich prvých investigatívnych novinárov, bol nútený často meniť zamestnania, písal pod desiatkami pseudonymov a istý čas robil aj inšpektora orchestra Slovenského národného divadla. A tak som mal možnosť túlať sa ako malý chlapec v orchestrišti divadla a tajne sa dotýkať rôznych nástrojov, čo bolo pre dieťa nesmierne vzrušujúce a nezabudnuteľné. Možno to boli práve tie „prvé dotyky s hudbou“ a určite to neskoršie ovplyvnilo môj prechod od rockovej muziky k hudbe vážnej.
Pamätáte si presne ten zlom?
Stalo sa tak v roku 1996, keď som skomponoval protidrogový slovensko-americký balet Deti Titanicu, ktorý s Baletom SND naštudoval svetoznámy choreograf Christopher d´Amboise z New York City Ballet. Bola to pre mňa, ako začínajúceho skladateľa vážnej hudby, vtedy nesmierna pocta. Hlavne vďaka Christopherovi mal balet veľký divácky úspech, čo mi síce ako skladateľovi otvorilo dvere do viacerých západných divadelných a filmových produkcií, no zavrelo dvere v Slovenskom národnom divadle, lebo – na Slovensku sa úspech neodpúšťa…
Operu ste však napísali aj tak. Čím vás upútalo dielo Peter a Lucia? Kedy ste túto knihu čítali po prvý raz?
Útlu, no o to obsahovo silnejšiu Rollandovu novelu som čítal po prvý raz ako gymnazista. Bola medzi knihami povinného čítania a to stačilo, aby vo mne toto „dielko“ vyvolalo tak trochu averziu. Keď sa mi však knižočka dostala do rúk pred niekoľkými rokmi a prečítal som si ju ako „čítanie slobodné“, zistil som, že je to jeden z najkrajších príbehov lásky, aký bol kedy napísaný. Najprv som uvažoval o filme, no onedlho filmové zábery v mojej hlave vystriedali tóny hudby… A tak som sa pustil do niekoľkoročnej práce, ktorá bola zavŕšená nedávnou svetovou premiérou v Prahe.
Potvrdilo sa vám pri práci na tejto opere, že láska je silnejšia ako smrť?
S režisérom a choreografom Jarkom Moravčíkom sme si hneď na začiatku našej spoločnej tvorivej cesty vytýčili, že vyznením nášho diela by malo byť sémanticko-estetické poznanie, že „čoho sa dotkne láska, je navždy zachránené od smrti…“
Keď ste sa zaľúbili do budúcej manželky, už bola poetkou? Vedeli ste to o nej?
V okamihu, keď som sa zamiloval do Evy, som, samozrejme, netušil, že je to nielen veľmi krásna a talentovaná herečka, ale tiež introvertná poetka. No nemohol som si nevšimnúť „poéziu“, ktorá vyžarovala z jej nebesky modrých očí a viala v jej „hrozne dobrých vlasoch“. Oči má stále modrejšie a stále hlbšie. Až mám niekedy strach, že do nich spadnem úplne a už ma nikto nevytiahne hore… Ale takéto nekonečné pády môžu byť niekedy aj tým vyšším zmyslom zaľúbeného muža…
Kým ste Evu Vejmělkovú požiadali o ruku, chodili ste spolu už pätnásť rokov. Bolo to aj tak romantické?
Doteraz ma bolí pravé koleno. Priznávam, že keď som sa vrhal na kolená, mal som strašnú trému. No Eva, ako správna herečka, dramaticky cítiaca, že idem povedať niečo vážne, zachovala dôstojnosť a zasmiala sa až po svojom áno. Potom sme si ťukli na internet a objednali si svadbu v Las Vegas. A bolo to…
Ako ste postupovali pri písaní libreta a najmä – ako ste spolupracovali s manželkou, ktorá písala texty árií?
Keď som sa rozhodoval, komu zverím napísanie textov árií, voľba na Evu nepadla preto, že som ju mal „poruke“. Dôvodom bola moja intuícia, že to musí byť niekto, kto ma pozná najlepšie. Každé úprimne prezentované umenie je totiž „verejným rozprávaním o veciach intímnych…“ Pri písaní libreta som sa nechal inšpirovať viacerými udalosťami, ktoré sa práve „odohrávali za oknom“, preto ten posun od protivojnovej ľúbostnej novely k opere, ktorá sa pridala k boju proti apokalyptickým ideám medzinárodného terorizmu. A ten je vo svojej podstate oveľa zvrátenejší a absurdnejší než vojna, lebo – v mene toho, aby upozornil svet na nejaký lokálny problém – programovo zabíja nevinných ľudí, ako to bolo nedávno na letisku v Moskve… Prečo…? To sa jednoducho nedá nijako pochopiť, lebo výsledný efekt je vždy kontraproduktívny a vedie len k ďalšej a ďalšej nenávisti…
Rocková opera Peter a Lucia má medzinárodné obsadenie a uplatnenie. Bolo ťažké zladiť všetky jeho zložky?
Projekt je koncipovaný ako multinárodná operno-baletná show. Hrá sa na oceľovom pódiu mimoriadnej 360-stupňovej konštrukcie a je technicky i organizačne veľmi náročný. Zúčastňuje sa na ňom naraz takmer 150 umelcov a 50-členný technicko-organizačný tím. V predstavení tancujú hosťujúci sólisti Boľšého teatra z Moskvy a spievajú talianske i naše operné hviezdy. Preto sa nedá hrať každý týždeň. Najbližšie turné by sa malo začať v auguste v Karlových Varoch, potom bude pokračovať v Prahe, Ostrave, Košiciach a v sobotu 29. októbra uvidia predstavenie konečne aj Bratislavčania na vynovenom štadióne Ondreja Nepelu. Medzitým by sa mala uskutočniť ruská premiéra diela v Moskve, s reprízou v Petrohrade, keďže projekt celosvetovo oficiálne zaštítil – ako „výrazný umelecký počin v rámci boja proti medzinárodnému terorizmu“ – aj ruský prezident Dmitrij Medvedev.
Svetovú premiéru Petra a Lucie v Prahe videlo 6 500 divákov, ktorí ju vrelo uvítali. Povzbudilo vás to k niečomu novému? Na čom pracujete teraz?
Úspech svetovej premiéry mi dodal obrovskú silu a chuť vrátiť sa k práci na partitúre mojej novej opery „aaaAndy!!!“ o živote zakladateľa svetového popartu slovenského pôvodu Andyho Warhola, ku ktorému mi napísal nádherné libreto môj bývalý profesor z VŠMU Ivan Stadtrucker a inšpiratívne texty árií básnik Ján Bajánek.
Máte rád sviatky lásky ako je napríklad Valentín? Viete prekvapiť svoju manželku nečakaným darčekom? Alebo návrhom?
Mám rád všetky sviatky, ktoré majú niečo spoločné s láskou. Manželku i svoje dcérky rád prekvapím nečakaným darčekom, pričom my umelci máme jednu výhodu, že keď máme finančnú krízu, môžeme niečo skomponovať, napísať básničku alebo namaľovať obraz…
Čo na svojej manželke obdivujete najviac? Ktorú jej vlastnosť? Ktorú črtu?
Eva je fantastická matka. Keď príliš lietam v oblakoch a je to viac ilúzia, než realita, vycíti to, a vie ma veľmi citlivo vrátiť na zem. A keď som na dne, tak pri mne stojí tak pevne, že sa meníme na jednu silnú bytosť. A sila ženy je oveľa väčšia než „siláctvo“ nás mužov.
Zmenili ste sa niekedy pod vplyvom lásky? Chceli ste meniť milovaného človeka? Zmenila vám láska život?
Láska ma mení každý deň a neustále mení aj môj život samotný. Milovanú bytosť ľúbim práve takú, aká je a meniť ju by bolo
nezmyselné.
Čo vám láska pomohla vytvoriť?
Bez lásky by som nevytvoril nič.
Keď ako tvorca spracovávate námet lásky – je to vždy niečo iné? Od čoho vyznenie závisí?
Máloktorá téma, ktorú som spracoval, prípadne sa chystám spracovať ako filmár či muzikant, sa netýka lásky. Znakom večnosti nie je pre mňa trvanie, ale Láska. Ak raz, nedajbože, zanikne náš svet, nebude to po zrážke s meteoritom, ale tým, ak sami v sebe zabijeme lásku…
Dušan Rapoš
Režisér, scenárista a hudobný skladateľ sa narodil 20. júna 1953 v Moravanoch, študoval žurnalistiku na FFUK a filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, venuje sa filmovej a hudobnej tvorbe. V roku 2000 sa v Las Vegas oženil sa s herečkou a poetkou Evou Vejmělkovou, majú dve deti. Z prvého manželstva má dve dcéry. Žije striedavo v Havířove a v Bratislave, často pôsobí v zahraničí. Z tvorby: monodráma Mária, balet Deti Titanicu, Fontána pre Zuzanu, Utekajme už ide, Rabaka, Karel Kryl – Kto som?, Suzanne, Cinka Panna, rocková opera Pietro a Lucia.
