Spomínal sa tu síce seriál, ale hneď treba uviesť zopár dôkazov, že Jiřina Jirásková má pestrý a zaujímavý filmový repertoár. Veď stvárnila očarujúcu dievčinu ľahších mravov v komédii Světáci, skúsenú, priamu, „správňacku“ ženu v Kachyňovom titule Sestřičky alebo charizmatickú barónku v nepriaznivých časoch, aké ukazuje Martin Hollý v snímke Zámek v Čechách. Ono, charizmatické sú vlastne všetky hrdinky, ktoré stvárnila. Jirásková totiž nie je herečka, ktorá by na publikum pôsobila len predvádzaním čohosi nacvičeného. Má výraznú osobnosť. Nie je prehliadnuteľná ani v malých úlohách, dokáže sa uplatniť v rozmarných ľudových komédiách podobne ako v jemnejších psychologických polohách. A nehrala som vždy iba ženy, mohla by s typickou sebairóniou poznamenať Jirásková.
„Je to predovšetkým mimoriadna inteligencia, ktorá jej umožňuje obsiahnuť neobyčajne široké spektrum ženských pováh, ktoré vždy stvárňovala s jedinečnou noblesou a osobitým šarmom. A pritom ako keby si od svojich postáv udržiavala určitý odstup, ako keby zámerne nechávala ich najintímnejšie vnútro prikryté rúškom tajomstva, aby o to viacej vzbudila a vygradovala divákovu pozornosť a empatiu,“ uviedol pre Pravdu filmový historik a pedagóg VŠMU Vladimír Mlčoušek. „Navyše vždy mala úžasný zmysel pre humor, sarkazmus a iróniu, ktoré dokázala dostať do výrazu tváre či hereckého gesta, čo jej kreácie obohacovalo o ďalšie významové dimenzie,“ pripomenul Mlčoušek.
Čo Jiráskovej v herectve isto nebolo na škodu, boli jej životné skúsenosti. A jej život rozhodne nie je nudný, sám by vydal na pozoruhodný film. Z dievčaťa, ktoré chodilo do kláštorného gymnázia, sa stane herečka. Podľa slov Jiráskovej to bolo práve preto, že študovala kláštornú školu. Ju ani jej rodinu by vraj takáto profesia nenapadla, ale keď sa raz matka predstavená sťažovala Jiřininmu otcovi, že jeho dcéra má katastrofálnu latinčinu, nezabudla podotknúť, že sa pekne predviedla v školskej hre. Takže nasledovalo pražské Štátne konzervatórium, potom DAMU a herecká kariéra, ktorá trvá šesťdesiat rokov.
„Vo filmovej kariére mala dve šťastné obdobia, kedy sa aj stretla s režisérmi, ktorí jej ponúkli adekvátne filmové úlohy. V 60. rokoch to boli mladí príslušníci novej vlny (Evald Schorm, Antonín Máša, Pavel Juráček) so sériou psychologicky náročných portrétov súčasných žien, ale tiež Zdeněk Podskalský s výnimočnými komediálnymi príležitosťami vo filmoch Světáci a Ďábelské líbánky,“ charakterizoval prvé „šťastné obdobie“ Vladimír Mlčoušek.
Keď spomínal Zdeňka Podskalského, tak to nebol iba režisér, ktorý Jiráskovej ponúkol niekoľko pamätných úloh, ale aj jej dlhoročný životný partner. Navyše partner, na ktorého nenechala dopustiť a s jeho smrťou (1993) sa vyrovnávala ťažko. V mladosti však mala vzťah aj s Vlastimilom Brodským, ktorý jej utiekol „od oltára“, alebo s Jiřím Valom, pre ktorého sa na ňu rozhnevala herečka a bývalá dobrá kamarátka Jiřina Švorcová.
Vydatá bola len raz, za herca Jiřího Pleskota, ale deti nemala žiadne, čo teraz zvykne ľutovať. Keď sa jej Michal Prokop vo svojej relácii pýtal, čo by zo svojej minulosti zobrala späť, odpovedala, že už by sa v pätnástich rokoch neangažovala v politickom hnutí, o ktorom nič nevedela. Na mysli mala komunistickú stranu, do ktorej vstúpila veľmi mladá a v 50. rokoch tejto ideológii intenzívne verila. Meniť sa to začalo, až keď pochopila vykonštruovanosť politických procesov. Neskôr nesúhlasila s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a napokon vystúpila zo strany. Trestu sa nevyhla a v 70. rokoch mala vynútenú tvorivú prestávku. Vo filme, rozhlase a televízii si takmer „neškrtla“, zostávalo jej predovšetkým divadlo. A jej kolegyňa z Divadla Na Vinohradech Daniela Kolářová rada spomína práve na to, ako počas totality poskytovalo divadlo azyl a stretávanie sa s ľuďmi ako bola Jirásková na ňu malo liečivé účinky.
Pre Jiráskovú sa situácia s filmovými ponukami zlepšila v 80. rokoch. Znovu ju obsadzoval Zdeněk Podskalský, ale s komédiami vypomohol napríklad aj Zdeněk Troška, ktorý jej ponúkol rolu spevavej učiteľky Hubičkovej v sérii Slunce, seno… Bola to len vedľajšia postava, ale publikum si ju obľúbilo. Tie najvýraznejšie herecké príležitosti dostala od režisérov Karla Kachyňu, ktorý s ňou nakrútil snímky Sestřičky (1983) a Fany (1995), a od Martina Hollého (Zámek v Čechách – 1993). „V ich dielach vytvorila svoje vrcholné výkony,“ myslí si Mlčoušek a tvrdí, že najmä Kachyňa a Hollý tvoria to druhé šťastné obdobie vo filmovej kariére Jiřiny Jiráskovej.
Hoci stvárnila desiatky postáv, v slovenských filmoch sa objavovala len výnimočne. Ale keď už, tak to stálo za to. V titule Šiesta veta (1986), ktorý nakrútil režisér Štefan Uher, účinkovala rovno v úlohe slovenskej národnej buditeľky Emy Goldpergerovej. „Hľadali sme herečku, ktorá by mala v sebe čosi noblesne asketické. Vedeli sme zároveň, že postava Emy má byť v konečnom dôsledku sebaironická,“ spomína na voľbu Jiráskovej scenáristka a dramaturgička Zuzana Gindl-Tatárová. „Pani Jirásková tam hrala starú dievku, na čo nemá oči, ale je to geniálna herečka a veľký bojovník. Mala potrebný zápal, potenciál pre stvárnenie národovkyne a schopnosť sebairónie. Mala to v sebe nielen herecky, ale aj ľudsky. Uher si pani Jiráskovú veľmi vážil, takže aj preto si ju vybral. A myslím si, že ona mala túto úlohu rada,“ povedala Tatárová pre Pravdu.
Spomínaný Martin Hollý bol slovenský režisér a o spolupráci s Jiráskovou na Zámku v Čechách vyhlásil, že s ňou zažil najkrajší „súboj“. Pri nej sa údajne nedal použiť autoritatívny prístup a keď sa mu zdalo, že Jiráskovej stvárnenie barónky sa od jeho zámeru odlišuje, tak jej musel jemne naznačovať svoje predstavy, až napokon prijala režisérovo videnie.
Tvrdila o sebe, že v živote si narobila problémy svojou prchkosťou a hnevlivosťou, ale isto má dobré manažérske schopnosti, keď desať rokov riadila Divadlo Na Vinohradech. Pôsobí ako prirodzená autorita, ktorá má čo povedať a vie, ako na to, no zvyčajne si sama zo seba vystrelí. Spomína, ako sa herci v divadle navzájom doberali a ako si ju stále doberajú aj jej mladší kolegovia. Vyhlásila, že všetky podoby jej irónie sú také silné, že zomrú až po nej samotnej. A žartovala, že to doberanie sa mali vlastne v rodine. „Moja mamička, kedykoľvek sa na mňa prišla pozrieť do divadla, hovorila: "Jiřinko, ja sa ťa nechcem dotknúť, ale sem nepatríš. To, že máš silný hlas, ti nepomôže, si jednoducho trpaslík,“ cituje Jiráskovú internetová stránka lidovky.cz.
Drobná – nedrobná, stala sa jednou z najobľúbenejších českých herečiek. Víťazí v anketách, v roku 1999 získala Cenu Thálie, v roku 2006 jej Václav Klaus udelil Medailu za zásluhy, dostala sa do Dvorany slávy TýTý, kam ju uvádzal scenárista Jiří Hubač so slovami, že je to herečka jeho srdca. A hoci má na konte aj pozoruhodnejšie projekty, nemá ľuďom za zlé, že z nej vytvorili ikonu až na základe televízneho seriálu Pojišťovna štěstí. Tá stará Kekulová síce nie je žiadna dáma s rafinovaným pohľadom a noblesnými spôsobmi, ale je to poctivý, láskavý človek, ktorý nekradne, a to je podľa Jiráskovej veľmi úzkoprofilový tovar.
