Trojan: Dlho som si nevedel predstaviť, že začnem fotrovatieť

Ondřej Trojan sa po siedmich rokoch vrátil k filmovej réžii trpkou komédiou z čias normalizácie Občiansky preukaz. Ukazuje sa, že ňou potešil nielen českých, ale aj slovenských divákov. Niekto pri sledovaní snímky cíti nostalgiu, niekto sa smeje, inému sa vybavujú ťaživé spomienky. A o divákov nemali núdzu ani filmy Jana Hřebejka, ktoré Trojan produkoval.

26.02.2011 10:00
Ondřej Trojan
Ondřej Trojan
debata

Ako si vysvetľujete priazeň českých divákov, čo sa týka domácej tvorby?
Tento záujem predovšetkým umožňuje nám tvorcom nakrúcať české filmy. Znamená aj vyšší záujem televízií o našu prácu a tiež pomerne slušné návraty vloženého kapitálu. Popiera to zároveň spôsob, ako o českej kinematografii píšu domáci novinári. Tí ju porovnávajú so svetovou kinematografiou, ale podľa mňa je dobré, že česká tvorba je trochu iná ako festivalové trendy priťahujúce kritikov. Dobré je aj to, že česká kinematografia je pestrá. Popri ambicióznych umeleckých snímkach vznikajú mainstreamové žánre a divák si môže nájsť to, čo mu vyhovuje.

Je český divák predvídateľný? Viete odhadnúť, čo na publikum zaberie?
Žiadny návod neexistuje. Film je dlhý proces a keby aj išlo všetko hladko, od scenára po premiéru uplynie minimálne rok, počas ktorého sa nálada publika dokáže zásadne premeniť. Kalkulácie sú falošné. Vlani sa v Česku nakrútilo veľa filmov, ale mnohé z nich u divákov prepadli. Pretože tie zlé odradili ľudí od návštevy aj niektorých pozoruhodnejších snímok.

Nezdá sa vám, že české publikum je veľmi úzko prepojené s humorom, ktorý je zakomponovaný do akýchkoľvek tém?
Tak je to všade. Ako však nadefinovať publikum? Novinári sa ma pýtali, čo si sľubujeme od americkej distribúcie filmov Musíme si pomáhať alebo Želary. Či im bude tamojšie publikum rozumieť, mysleli tým bežné americké publikum. Takéto otázky sú irelevantné, pretože toto publikum na film ako Želary vôbec nepôjde, bude chodiť na filmy veľkých štúdií. V každej spoločnosti je však nejaká intelektuálna vrstva, ktorá sa zaujíma aj o iné odvetvie kultúry ako mainstreamové. Priemerný divák uprednostňuje bezstarostnú zábavu a romantiku, ale už to, že urobí krok od televízie a vyberie do kina, ho istým spôsobom vyčleňuje. Nedá sa však nadefinovať, čo je to české, fínske alebo maďarské publikum. Sú to len mýty.

Takže sa takýmito otázkami pred vstupom do nového projektu príliš nezaoberáte?
Nedá sa jednoducho vymyslieť univerzálny film, ktorý by pritiahol každého, ale práve v tom je kinematografia zaujímavá a pekná. Ja som na tie kalkulácie nikdy príliš nedal, ani keď som produkoval filmy Jana Hřebejka. Viac ma zaujímal pohľad režiséra, ktorý robí filmy tak, aby sa jemu samotnému chcelo na ne pozerať a aby mal ľuďom čo povedať. Je to pritom pohľad, ktorý nie je vzdialený tomu, čo chcú vidieť diváci.

Občiansky preukaz je príbehom štyroch mladých rebelov. Váš prvý film Pějme píseň dohola, ktorý vznikol v roku 1990, ale zaoberali ste sa ním už v roku 1989, bol tiež prejav rebélie?
To, že film Pějme píseň dohola pôjde do výroby, sa schválilo ešte v roku 1989. V atmosfére rozpadávajúceho sa režimu som mal oficiálnu verziu scenára a potom ešte tajnú, ktorú som chcel naozaj nakrútiť. Chcel som urobiť nekompromisný antikomunistický film aj za cenu, že skončí v trezore. Nakrúcanie sa malo začať v roku 1990, ale v novembri 1989 režim padol a mne sa odrazu nechcelo kopať do zrúteného systému. Hľadal som preto iný kľúč. Snímka prišla do kín v roku 1991 a bola obrovským prepadákom, pretože diváci boli lační po amerických filmoch a návrat do pionierskych táborov ich nezaujímal. Satisfakcia prišla až neskôr.

Koncom 80. rokov ste teda boli rebelom…
To už sa režim rozpadával a rebelovania bolo toľko, že „fízli“ nestíhali. V 70. rokoch to však bol prejav čírej osobnej statočnosti. V ľuďoch sa tu niekoľkými fázami podarilo zadusiť akýkoľvek prejav slobodnej vôle a v polovici 70. rokov sa robili už len čistky ostrovčekov, ktoré sa nevzdávali. Zrno od pliev sa oddeľovalo ešte začiatkom dekády, keď ľudia podpisovali, že súhlasia so vstupom spojeneckých vojsk do ČSSR a podobne. V tom období, a ukazuje to aj Občiansky preukaz, bol každý, kto sa narodil, zodpovedný za svojich rodičov. Každý bol posudzovaný podľa toho, akých mal rodičov.

Ste rád, že aj vy ste neboli stavaný pred dilemu podpísať či nepodpísať?
Bol som iba školák, takže to bol problém mojich rodičov. Oni to intenzívne prežívali. Môj otec bol známy herec a z toho dôvodu bol vytváraný obrovský tlak na moju matku. Komunistom veľmi záležalo, aby môj otec nebol stiahnutý z obehu pre jeho postoje. Preto tlačili na mamu, aby nevystúpila zo strany. A aby odsúhlasila vstup spojeneckých vojsk, čo nikdy neurobila. Prešlo to však, keďže otec bol pre nich dôležitý. Muselo to byť pre rodičov ťažké, najmä to rozhodovanie o osude svojich dvoch detí. Neviem, ako by som sa v ich pozícii zachoval. Otcovi mamin postoj umožnil, že bez toho, aby sa upísal režimu, prežil tie 70. a 80. roky pracovne bez perzekúcie a mne a bratovi bolo dopriate, aby sme vyštudovali. Preplával som tou dobou ľahšie ako traja z hlavných hrdinov Občianskeho preukazu. Ale nikto z tých hrdinov nemal otca slávneho herca.

Nevyvoláva Občiansky preukaz nostalgiu?
Ešte než sme film dokončili, robil som pracovné projekcie a skúmal som ho na vzorke nostalgikov, to boli ľudia od 45 do 55 rokov, a potom na mladých ľuďoch. Zabudol som však na generáciu mojich rodičov, tých, čo vtedy vychovávali nás rebelantov. Najmladšia generácia – dajme tomu do 25 rokov, vníma film ako komédiu. Nostalgici ho vnímajú ako horkosladký, presne tak, ako si pocitovo pamätám 70. roky ja. No a tí najstarší vnímajú film ako veľmi smutný, ťaživý. Uvedomujú si pri ňom vlastnú zodpovednosť za osudy svojich detí. Že museli paktovať s režimom, aby im „nepohnojili“ ži­vot.

Nepovedia si mladí diváci pri sledovaní Občianskeho preukazu, že vtedy sa to rebelovalo, keď bolo proti čomu?
A prečo nie? Ja som si napríklad ešte vo svojich štyridsiatich rokoch nevedel predstaviť, že by som mohol začať „fotrovatieť“ a hľadieť na to, ako žijú moji synovia, s dešpektom. Myslel som si, že som dostatočne poučený vlastnou mladosťou, keď som v osemnástich odišiel z domu a žil som po podnájmoch vlastný život. Nevedel som si predstaviť, že raz budem ako moji rodičia. Tak ako môjmu otcovi pripadala plytká naša obľúbená hudba, mne pripadá plytké táranie na Facebooku. Prečo si to ľudia nezájdu vyrozprávať do hostinca?

Práve ste absolvovali besedu so študentmi…
Keď som bol v mladosti na besede nejakého päťdesiatnika, bol to pre mňa predstaviteľ dychovky v sivom saku a automaticky mal u mňa päťdesiat mínusových bodov. Bez toho, aby som počúval, čo hovorí. Keď odchádzal, už ich mal 98 zo sto, hoci mohol hovoriť dobre. Tento generačný konflikt mám veľmi rád a filmom Občiansky preukaz by som chcel ponúknuť mladých, aby boli odvážnejší a drzejší. Dnes už sa môže hovoriť pravda na plné ústa a oni to často nevyužívajú. Poslúchajú rady svojich rodičov, že je lepšie veľmi nevytŕčať, ako to bolo za komunistov. Ja mám rád osobnosti, drzé a hysterické. Občas skončia zle, ale majú svoj názor a niekam čosi postrkávajú. Radšej by som bol, keby to bolo trošku viac doprava, ale keď to bude trošku doľava, tiež to znesiem. Hlavne nech už tá generácia „zaprdených“ päťdesiatnikov ide konečne doparoma.

Prečo ste sa Občianskym preukazom vrátili do minulosti, nenachádzate toho v súčasnosti dosť, čo by ste chceli pomenovať?
Nesnažil som sa naprávať minulosť, nie je to o politike. Oslovil ma príbeh hrdinov, ktorí prežívali svoj osud počas normalizácie a v tom najintenzívnejšom období, medzi 15. a 18. rokom. Vtedy sa na človeku podpíše najviac vecí, ktoré si prenesie do dospelosti a čerpá z nich. Po prečítaní scenára ma však veľmi prekvapilo, že je tam aj paralela so súčasnosťou. Uvedomil som si, že tak ako po oslobodzujúcich a nádeje plných 60. rokoch prišli roky sedemdesiate, prišli po optimistických 90. rokoch časy, keď sa situácia opäť začala „zahumusovať“. A neplatí to len pre Česko a Slovensko. Tie „šesťdesiatky“ a „deväťdesiatky“ boli obdobia veľmi liberálne, až naivné, ale z naivity vznikajú nové nápady, ktoré môžu vecami pohnúť. Zarytý konzervativizmus v ľuďoch ničí tvorivosť a rozlet. Ja mám rád liberalizmus a idealizmus, sú mi bližšie ako pragmatizmus.

Keď hovoríte o tých rozdieloch, skúste to navliecť na podmienky, v akých české filmy vznikajú. Aké boli v 90. rokoch a sú v súčasnosti aspoň také, že vás nefrustrujú?
V období obdivovanej kinematografie 60. rokov to bolo úplne absurdné. Film bol protežovaný a režim doň nalieval veľa peňazí, takže celá nová vlna nakrúcala v podstate protirežimové filmy, ale vo vyvatovaných, luxusných podmienkach. V 90. rokoch vznikali filmy na kolene a len málokto sa k tvorbe dostal, pretože štátne dotácie boli mizerné a na malom trhu si filmy na seba nedokázali zarobiť. Na druhej strane vďaka Honzovi Svěrákovi a koncom 90. rokov aj vďaka Honzovi Hřebejkovi a iným sa podarilo odvrátiť pozornosť divákov od amerických filmov späť k tým českým. To bol obrovský posun a k filmu to pritiahlo aj pozornosť televízií a čiastočne sponzorov. Na prelome 90. rokov a nového milénia sa podarilo presadiť aj zmeny vzhľadom na štátnu podporu tvorby a napokon sa vďaka ústretovým opatreniam vrátili do Česka zahraničné produkcie. Vo mne je nádej, že česká kinematografia má pred sebou dobrú budúcnosť. A verím aj tomu, že slovenskú kinematografiu čaká v blízkej budúcnosti zaujímavý rozkvet. Rád by som tomu napomáhal ako koproducent.

Ondřej Trojan
Narodil sa 31. decembra 1959 v Prahe. Po skončení gymnázia študoval odbor matematika-chémia na pedagogickej fakulte, ale školu nedokončil a v roku 1985 nastúpil na FAMU, kde študoval filmovú a televíznu réžiu. Už od počiatku 80. rokov účinkoval s pražským divadlom Sklep. Prvý celovečerný film Pějme píseň dohola nakrútil v roku 1990 podľa scenára Petra Jarchovského a Jana Hřebejka. V 90. rokoch režíroval viacero televíznych titulov a ďalší hraný film pre kiná Želary nakrútil v roku 2003. Dráma z obdobia protektorátu, v ktorej stvárnili hlavné úlohy Aňa Geislerová a György Cserhalmi, získala oscarovú nomináciu. Na Oscara bola nominovaná aj snímka Jana Hřebejka Musíme si pomáhat (2000), ktorú Trojan produkoval. S Hřebejkom takto spolupracoval aj na filmoch Pelíšky, Pupendo, Horem pádem, Kráska v nesnázích, Medvídek a U mě dobrý. Od 10. februára uvádzajú slovenské kiná Trojanov režijný projekt Občiansky preukaz.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba