Čím vás herečka najviac prekvapila?
Možno nie každý si to všimol, ale bolo na nej nápadné, ako opäť ožila filmom. Ako prežívala prostredie, ktoré asi dôverne poznala – filmy, festivaly, ľudia od filmu, rozhovory, káva, cigarety – a tiež alkohol. V šesťdesiatom, keď nakrútila Rocca, bola už hviezdou, ale až po tomto filme začala nakrúcať štyri, päť, najmenej tri filmy každý rok. A trvalo to dlho, to tempo poľavilo až niekedy v roku 1981. Neviem, čo sa vtedy stalo, ale potom až do roku 1998, keď prišla do Trenčianskych Teplíc, to už bol iba jeden film za rok, dva tri roky pauzy, potom bezvýznamná komédia a opäť nič… Keď prišla do Teplíc, už to nebolo „nežné kura“ francúzskeho filmu, skôr stratené, blúdiace… Veľa fajčila, veľa pila. Chcel som s ňou hovoriť o Viscontim a o tom, ako sa zoznámila so svojím manželom, ale po chvíľke už hovorila o niečom inom, akoby jej svadba v roku 1962 s kolegom z filmu Rocco a jeho bratia Renatom Salvatorim aj narodenie dcéry Giulie bolo… filmovým príbehom?
Boli vo vašich rozhovoroch aj témy, ktorým sa vyhýbala?
Vek a všetko, čo s tým súvisí. Ja som si až teraz uvedomil, že do Trenčianskych Teplíc vtedy prišla 67-ročná žena.
A ktoré boli jej obľúbené?
Rada hovorila o režisérovi Claudovi Lelouchovi. Nie preto, že bol vtedy slávny, nie preto, že to bol ďalší zlom v jej profesionálnom živote (koncom 60. rokov si zahrala v melodráme Žiť a užiť sklamanú a podvádzanú ženu televízneho reportéra). Vlastne i keď hovorila o živote, hovorila o filme, o tom že na dobrý film stále čaká. Nakoniec sa v roku 1995 dočkala slávneho návratu i ceny Cézar za film Pianistka režiséra Michaela Hanekeho.
Čo zo spoločných chvíľ sa vám vpísalo do pamäti?
Možno pre ňu platí ešte viac ako pre jej hereckého kolegu Erlanda Josephsona, ktorý v tom roku bol tiež hosťom festivalu a o živote s filmom povedal: „Veľmi rád som sa pohyboval v spoločnosti iných ľudí, iných umelcov. Mal som rád tie miesta, kde sú okolo mňa kamery. Práve tam musí herec zabudnúť na svet okolo seba, sústrediť sa na prácu.“ A práve pocit, ktorý som z nej mal – že stále chcela zabúdať na ten nezaujímavý každodenný reálny svet okolo seba a hľadala istotu v práci, bol asi ten najsilnejší. Nakoniec ten svet medzi ľuďmi – to bolo jej osudové určenie. Jej otec zomrel, keď mala štyri roky. Herectvo ju priťahovalo už od detstva, ale začínala ako zdravotná sestra. Rovnako ako jej matka. Keď mala osemnásť, prihlásila sa na parížske Konzervatórium. Po jeho absolvovaní hrala v divadle a tancovala v kabaretoch. Žila v tom svete asi až do chvíle, keď jej choroba dala zabudnúť.
