Čím to bolo, že filmové plagáty v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch mali úplne inú kvalitu ako dnešné?
Predovšetkým to bolo pestrou paletou umelcov, ktorí sa vtedy filmovým plagátom venovali. Vkus nastolili známe mená ako Milan Grygar, Zdeněk Ziegler či Karel Vaca. Niektorí výtvarníci mali zakázané vystavovať, a tak sa prezentovali týmto spôsobom. Podstatnú úlohu zohralo aj to, že cenzúra bola len politická. Tabu bolo napríklad propagovanie Západu, ale umelci nedostávali príkazy, ako majú plagáty vyzerať. Plagát nemusel predávať, niekedy ani nemusel obsahovať motív daného filmu. Dnes producent určuje každý detail. Spomeniem napríklad plagát Karla Vacu na film Muž z Hongkongu. Vtedajšiemu idolu Jean Paulovi Belmondovi na ňom prirobil také starecké hnusné fúzy. Viete si predstaviť, že by to dnes hollywoodsky marketing dovolil?
Boli plagáty v čase svojho vzniku populárne? Vylepovali si ich napríklad ľudia doma na steny?
To neviem presne zodpovedať, ale určite si ich nejakí nadšenci vystavovali aj doma. Podstatné však bolo, že zdobili ulice. Vtedy ešte vonku zďaleka nebolo toľko reklám ako dnes. Keď každý štvrtok oblepili vyhradené miesta novými filmovými plagátmi, ľudia spozorneli. Boli to akési obrazové galérie na ulici. Pre niektorých boli plagáty aj nositeľom posolstva, ktoré sa dalo vyčítať len medzi riadkami.
Môžete uviesť nejaký príklad plagátu, ktorý mal skrytý význam?
Spomínam si napríklad na plagát od Josefa Vyleťala z roku 1970, ktorý vylepovali len necelé dva roky po okupácii z roku 1968. Bol to plagát k sovietskemu filmu Odplata s tematikou druhej svetovej vojny. Išlo vlastne o vyobrazenie obrovského hákového kríža. Cenzúra nenamietala, keďže išlo o vojnový film, no ľudia si posolstvo, kde pod nápisom sovietsky bol hákový kríž, vyložili po svojom. Keď sa zase v roku 1972 objavil plagát k francúzskej snímke s veľkým nápisom Vrahové pořádku, ľudia v ňom opäť čítali aj čosi iné, ako len názov filmu.
Plagáty na väčšinu zahraničných filmov robili českí umelci. Ako to bolo so slovenskou tvorbou?
Kvantitou sa to nedá porovnávať, veď najznámejšie české mená majú na konte dvesto či tristo plagátov. Aj na Slovensku však vzniklo niekoľko geniálnych kusov. Ján Meisner je napríklad autorom výborného plagátu k Hanákovmu filmu 322. Skvelú prácu odviedol aj Juraj Jakubisko, ktorý si sám navrhol plagát k svojmu filmu Kristove roky. K zaujímavým tvorcom však patrili aj Marián Čunderlík či Ivan Štěpán.
Doceňuje už svet československú plagátovú tvorbu?
Ešte celkom nie. V oblasti filmového plagátu akoby stále vyhrával film. Najviac sa cenia plagáty na kvalitné snímky. Pritom sa nedá vždy povedať, že dobrý film sprevádza aj dobrý plagát. Niekedy kvalitu filmu aj prevyšuje, inokedy zase naň nemá.
