Pôsobivé robustné herectvo jedného z najvýraznejších umelcov strednej hereckej generácie, predstaviteľa mnohých pozoruhodných charakterov, v ktorých sa chlapská sila dramaticky stretala s krehkosťou ľudských citov, si pamätá mnoho divákov. Vlado Müller – silná ľudská individualita, sugestívny hlas a impozantný zjav – mal nenapodobiteľnú schopnosť postihnúť hlbiny ľudskej duše, závažnosť mravných hodnôt, suverenitu i slabosti.
Úžasne to zdokumentoval okrem iných najmä v televíznej hre scenáristu Petra Ševčoviča a režiséra Franeka Chmiela Chlap prezývaný Brumteles z roku 1982. Šírkou svojho talentu a schopností dokázal Vlado Müller nesmierne citlivo zobraziť osud človeka v dojímavom príbehu o starnúcom námestníkovi veľkého podniku, ktorý sa po viacerých infarktoch dostáva predčasne do dôchodku a o malom chlapcovi, ktorý ťažko prežíva matkin vzťah k novému mužovi. Obaja spoznávali svoju vzájomnú osamelosť a aj napriek veľkému generačnému rozdielu sa začal medzi nimi rodiť vzácny cit priateľstva a porozumenia.
Vlado Müller veľmi miloval prírodu a svoju chatu na Záhorí, takže asi najviac mu sadla postava horára Horinu v televíznom seriáli Přátelé Zeleného údolí (1980), ktorou sa zapísal do sŕdc divákov.
Narodil sa 19. marca 1936 v Bratislave. V roku 1954 absolvoval odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Potom do roku 1996 účinkoval v Krajskom divadle v Nitre. Vojenčinu si ako herec odkrútil v rokoch 1956–1958 v Armádnom divadle v Martine. V rokoch 1966–1990 bol členom činohry Novej scény v Bratislave. V divadle vytvoril desiatky výrazných charakterových postáv vážneho a komediálneho charakteru.
Popri divadelnej činnosti sa od začiatku 60. rokov. 20. storočia uplatnil výrazným spôsobom v českom a slovenskom filme. Na filmovom plátne debutoval v roku 1960 filmom Prerušená pieseň. V tom istom roku si zahral vo filme Na pochode sa vždy nespieva. Režisér Ivan Balaďa ho v roku 1960 obsadil do svojho televízneho filmu Smrť sa volá Engelchen a všimli si ho aj režiséri Elmar Klos a Ján Kadár, lebo v roku 1963 ho obsadili do svojho rovnomenného filmu, ktorý je adaptáciou rovnomenného dobového knižného bestselleru Ladislava Mňačka. O rok neskôr ho obsadili do svojho ďalšieho filmu Obžalovaný. Vlado Müller nezabudnuteľne stvárnil aj ďalšie postavy vo filmoch režisérov zvučných mien, napríklad Paľa Bielika vo filme Majster kat (1966), Juraja Jakubiska Kristove roky (1967), Martina Hollého ml. Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971), Stanislava Barabáša v dráme Tango pre medveďa (1966). Nezabudnuteľné Müllerove herecké kreácie sme videli aj v mnohých ďalších veľmi úspešných filmoch.
Sedemdesiate roky 20. storočia znamenali nástup televíznych inscenácií a aj pre Vlada Müllera množstvo zaujímavých hereckých postáv. Patrili medzi ne napríklad tie v seriáli režiséra Stanislava Párnického Straty a nálezy (1975) či v trojdielnej inscenácii Americká tragédia toho istého režiséra (1976), v ostravskom televíznom seriáli Přátelé Zeleného údolí (1980), v klasickej dráme Viliama Shakespeara v réžii Petra Mikulíka Othelo (1972), v titule Chlapi režiséra Jána Roháča (1977), alebo v Zhŕňajúcej neveste režisérky Ľuby Vančíkovej (1978). Za herecký vrchol považujú kritici Müllerovu postavu kaprála Hoferika vo filme Martina Hollého ml. Signum laudis (1980).
Po ťažkom pracovnom úraze na divadelných doskách v roku 1990 a následnej operácii sa už do divadla nevrátil. Ešte raz a to posledný, stál v roku 1994 pred kamerou, kde si spolu s Karolom Machatom, Ladislavom Chudíkom a inými hercami zahral v televíznej adaptácii prózy Stanislawa Stampfla o zobrazení komplikovaných medziľudských vzťahov vychádzajúcich zo sporu medzi generáciami s názvom Psí život.
Vlado Müller, otec známeho speváka Richarda Müllera, zomrel 20. júna 1996 v Bratislave.
