I?árritu vykreslil drámu muža, ktorý nežije práve cnostným životom, ale pod neodvratnou hrozbou blížiacej sa smrti – trpí nevyliečiteľnou chorobou – si vstúpi do svedomia a snaží sa napraviť, čo sa dá. Problémy s drogami, zamestnávanie nelegálnych čínskych prisťahovalcov, falšovanie značkového tovaru, rozvrat rodiny – z množstva negatívnych prvkov skladá I?árritu drámu o zodpovednosti jednotlivca za svoj život a o tom, čo po nás na tomto svete zostane. Jedným zo základných znakov tohto filmu je autenticita – v celku i v detailoch.
Dej filmu Bella je akýsi jednoduchší. Slávna futbalová hviezda nechtiac spôsobí pri autonehode smrť malého dievčatka, odpyká si trest a po rokoch – ako kuchár v newyorskej reštaurácii svojho brata – zachráni život ešte nenarodeného dieťaťa, keď svojej mladej kolegyni vyhovorí úmysel podstúpiť interrupciu. Všetko je tu jasné, čisté, priamočiare – a najmä totálne nezaujímavé.
V čom je rozdiel? I?árritu chcel zjavne zobraziť život, kým Monteverde ilustrovať tézu, navyše ideologicky podfarbenú. A vnášať ideológiu do filmu sa neopláca – o tom sa kedysi presvedčili už diváci inak bravúrne nakrútených dokumentov Hitlerovej dvornej režisérky Leni Riefenstahlovej, ale nie tak dávno aj my pri všelijakých tých Zrelých mladostiach a Akciách Edelstein zo socialistickej Koliby. Samozrejme, nechceme Bellu zaradiť priam do týchto kategórií, ale raz darmo, tézy akéhokoľvek druhu pôsobia v umení kontraproduktívne.
Nedávno sme v mesačníku Film.sk „ohovárali“ komerčných distributérov, že stavajú výlučne na istotu, prinášajúc do kín len akčné filmy, trilery, romantické a tínedžerské komédie, animované filmy pre deti. A hľa – odrazu nám Continental Film v podobe drámy Biutiful prináša umenie par excellence. Distribúciu filmu Bella má pod palcom ako svoj prvý počin na tomto poli Lux Communication – spoločnosť pre šírenie hodnôt evanjelia v médiách; za deň premiéry si zvolila 25. marec – Deň počatého dieťaťa. Tézovitý čierno-biely film (hoci inak farebný až dosť) ešte „pochovala“ archaicky pôsobiacim dabingom, vhodným skôr na televíznu obrazovku ako na strieborné plátno. Tých 91 minút Belly sa zdá oproti 147 minútam strhujúcej drámy Biutiful nekonečne dlhých.
Niet pochýb o tom, že komerčná filmová distribúcia si vyžaduje alternatívu, ale – ak máme zostať v kategórii umenia – tadiaľto cesta rozhodne nevedie. A ešte čosi: nemôžem sa zbaviť dojmu, že napriek všetkej kontroverznosti prispel I?árritu k šíreniu kresťanských hodnôt oveľa podstatnejšie než Monteverde. Na rozdiel od svojho debutujúceho kolegu nám neservíruje plnými lopatami predžuté tézy v šablónovitom idylickom podaní, ale ponúka plnokrvné umelecké dielo pre premýšľavého diváka.
