V 30. a 40. rokoch 20. storočia bol najpopulárnejším českým hercom, svoje umenie rozdával plným priehrštím. Na jeho filmoch sa smejú celé generácie Čechov a Slovákov, neopakovateľné boli aj jeho kabaretné vystúpenia. Priniesli mu slávu, úspech a bohatstvo, a potom prišiel pád. Citlivosť jeho humoru ilustruje napríklad aj jedna z jeho obhajoby. Keď ho v roku 1944 obvinili z kolaborácie s nemeckými fašistami a jedno z obvinení znelo, že zdravil nacistickým pozdravom, typicky zdvihnutou pravicou, bránil sa slovami, ktoré vyvolali v hľadisku pojednávania salvu smiechu. Vypovedal, že nikdy tak nezdravil a pokiaľ na javisku vôbec zdravil so zdvihnutou pravicou, že to bola ruka so zaťatou päsťou, alebo že tento úkon sprevádzal slovami „Takto vysoko skáče môj pes, keď prídem domov“.
Burianove herectvo bolo postavené na improvizácii, čiernom a láskavom humore a satire. Stvárnil najrôznejšie povolania a charaktery a vynikajúco parodoval všetko patetické, vznešené, aristokratické. Hereckú postavu chápal ako montáž premien. Nerešpektoval autorský text a svojim improvizovaním na javisku vytváral každý deň vlastne nové dielo. Jeho neuveriteľnú popularitu a najmä bohatstvo (za účinkovanie vo filmoch dostával desaťnásobne vyššie honoráre, ako iní, tiež výborní herci) si plným priehrštím užíval a popri tom večer čo večer zabával takmer dvadsať rokov (1925–1944) preplnené hľadisko svojho divadla.
Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian sa narodil 9. apríla 1891 v Liberci, kde prežil prvých desať rokov. V roku 1901 sa rodina presťahovala do Prahy na Žižkov a otec vodil malého Vlastíka pravidelne do Národného divadla a na opery. Od mladosti mu na celý život ostal veľký záujem o šport, ktorý však predčilo herectvo.
Mladý Burian začínal svoj herecký život vedľajšími úlohami vo veľkých divadlách Na Vinohradoch a vo Švandovom divadle, potom pôsobil v rôznych kabaretoch (napríklad Rokoko, Červená sedma), v ktorých sa už pred vojnou stal miláčikom miestneho publika. Významným v jeho živote bol rok 1925, kedy sa 1. septembra v Adrii uskutočnilo prvé predstavenie Burianovho vlastného divadla – Divadla Vlasty Buriana (DVB, dnes Divadlo Komedie), v ktorom našlo uplatnenie mnoho skvelých českých hercov.
Na filmovom plátne začínal v nemom filme. V rokoch 1923–1956 účinkoval v 4 nemých a 36 zvukových filmoch, väčšinou v komédiách. Jeho prvým filmom bola dnes už stratená verzia komédie Tu ten kámen (1923). Po ďalších troch nemých filmoch (Falešná kočička, Lásky Kačenky Strnadové, Milenky starého kriminálnika) ho pre zvukový film objavil režisér Karel Lamač, ktorý s Burianom nakrútil komédiu C.A.K. Polní maršálek a tento film odštartoval Burianovu hviezdnu kariéru. Jeho komediálny kumšt využívalo mnoho ďalších významných českých režisérov, napríklad Martin Frič, Miroslav Cikánek, Vladimír Slavínsky, Ján Sviták vo filmoch, napríklad On a jeho sestra, To neznáte Hadimršku, Lelíček ve službách Sherlocka Holmese, Funebrák, Anton Špelec ostrostřelec, Pobočník Jeho Výsosti, Ducháček to zařídí, Tři vejce do skla, Katakomby, Když Burian Prášil, Provdám svou ženu, Ryba na suchu a iných. S Čeňkom Šlégrom a Ladislavom Bromom Burian režíroval komédiu Ulice zpívá, kde stvárnil netypickú postavu bývalého klauna Emila Berušku.
V roku 1944 Buriana na základe vykonštruovaných obvinení odsúdili za kolaboráciu s nemeckými okupantmi do väzenia, na pokutu pol milióna korún a zhabali mu celý majetok. Hoci ho neskôr prepustili, občas niečo zahral, ale pretĺkal sa veľmi ťažko. Zbavený slávy, majetku a cti, to posledné ho trápilo najviac, po prechodenom zápale pľúc zomrel v Prahe na pľúcnu embóliu 31. januára 1962 vo veku nedožitých 71 rokov. Úplnej rehabilitácie sa nedožil, jeho meno celkom očistili v roku 1994. Pozostatky kráľa komikov a jeho manželky Niny preniesli vo februári 2002 z pražského Vinohradského cintorína do nového hrobu na Vyšehrade.
