Petržalské príbehy, Posledná historická úloha mladej generácie či aktuálna hra Steel my heart sú príkladmi slovenskej dokumentárnej drámy, ktorú režisér Ján Šimko považuje za krajnú polohu realizmu. „Krajná je pre mňa v tom, že sa snaží byť čo najbližšie k realite, dennodennosti, ktorú zažívajú ľudia. Snaží sa byť realizmom istej špecifickej skupiny ľudí, pre ktorých vzniká,“ hovorí o dokumentárnej dráme Ján Šimko.
Skutočný príbeh v divadle
Už len samotný výraz dokumentárna dráma odkazuje na faktografický charakter hier. Práve získavaním informácií prostredníctvom rozhovorov rozširujú tvorcovia dokumentárnej drámy možnosti divadelného rozprávania zameraním sa na ľudské príbehy. „Počúva, akým spôsobom ľudia rozprávajú, ako konštruujú príbehy, ako konštruujú svoje vlastné rozprávanie o svete, a tieto konštrukcie sa technologicky prenášajú do divadla,“ vraví režisér, ktorého najviac zaujíma autentickosť práce s konkrétnymi príbehmi.
Veľká téma privatizácie v 90. rokoch, vstup amerického kapitálu na slovenský trh, ale aj samotný fakt, že Košice ako Európske hlavné mesto kultúry sa stali partnerom projektu Jána Šimka, zaviedli tvorcov dokumentárnej hry Steel my heart do východoslovenskej metropoly. „Košická oceliareň je najväčší podnik svojho druhu na Slovensku a je aj výstavnou skriňou socialistického plánovania a neskôr sa stala aj výstavnou skriňou privatizácie,“ uviedol dôvody výberu témy Ján Šimko. Vo svojej hre sa zameriava na dianie vo fabrike a celkový dosah na región. „Odchod ťažkého priemyslu z nášho regiónu a dosahy, ktoré to má na ľudí – nezamestnanosť, chudoba, obohacovanie sa istej skupiny obyvateľstva a nové spoločenské javy, ktoré sa tu začali diať,“ pokračoval Šimko, ktorý získaval ďalšie informácie až na základe výpovedí pracovníkov železiarní.
Tvorcovia ručia za anonymitu
Celý proces tvorby dokumentárnej hry Steel my heart trval viac ako rok a pol. Prvým krokom k vytvoreniu dokumentárnej hry je výskum. Tvorcovia spolu s hercami absolvovali desaťdňový pobyt v košických železiarňach, kde zbierali autentické zvuky fabriky, ale ich úlohou bolo najmä získať kľúčové rozhovory so súčasnými, ale aj bývalými zamestnancami železiarní. Rozhovory vznikali ako audionahrávky, aby respondentom zabezpečili anonymitu potrebnú na vykreslenie reálnych skutočností a situácií, ktoré sa v tých časoch v podniku diali. „Ten podnik nás všetkých zaujímal svojím spôsobom, lebo v istom období to bola vlajková loď Slovenska. Bol som prekvapený a aj smutný z toho, čo všetko sa tam dialo, koľko ľudí zahynulo, o tom sme vôbec nevedeli. Bolo to vždy ututlané. Som rád, že ma režisér pozval do tohto projektu,“ povedal jeden z hercov hry Steel my heart Vlado Zboroň. Práca s faktami je v prípade dokumentárnej drámy veľmi citlivou záležitosťou. Na rozdiel od iných umeleckých žánrov sa môže zavádzanie diváka tvorcom rýchlo vypomstiť, keďže divák môže reagovať na hru okamžite.
Štyridsiatka rozhovorov bola základom pre vznik scenára, ktorý tvorcovia prezentovali pred svojimi respondentmi asi mesiac po návšteve. „Chceli sme ich uistiť, že ich príbehy nebudú zneužité, a tiež sme im chceli ukázať ich príbehy v širších súvislostiach, do ktorých sme ich vtedy vedeli zapasovať. Zároveň bola pre nás zaujímavá spätná väzba, ktorú sme mohli získať,“ prezradil pre Pravdu režisér a autor scenára v jednej osobe.
Úlohou hercov v dokumentárnej hre je ponúknuť divákom nielen obsah získaných svedectiev, ale tiež určité emócie, a to všetko v prípustnej miere. „Boli to ľudia, ktorí vedeli oddeliť osobný život od profesionálneho, aj napriek tomu, že tie spomienky sú veľmi osobné, nás práve zaujímali tie veci, ktoré sa týkali fabriky. Vždy keď sme narazili na nejaký problém, nešli sme do hĺbky osobných spomienok, pamätí konkrétneho problému,“ uvádza Šimko, pre ktorého bola zaujímavá aj formulácia príbehov s odstupom času. Scenár akoby sa skladal z dvoch častí. Jednou boli samotné príbehy a druhú časť tvorili skutočnosti a fakty, ktoré boli známe alebo ich tvorcovia získali z iných zdrojov.
Dokumentárnu drámu možno vnímať ako divadelné spravodajstvo, v širšom zmysle slova zrkadlo spoločnosti, ale tiež možnosť pre tvorcov hovoriť o témach celospoločenského významu priamou rečou dotknutých ľudí. To je aj dôvod, prečo dokumentárna dráma kladie nároky aj na samotných hercov. Tí nesú tiaž konkrétnych problémov ľudí a stávajú sa ich súčasťou.
Ján Šimko považuje divadlo za jedinečný priestor na analýzu spoločenských problémov a komunikácie s účelom konfrontovať jednotlivé situácie so súčasnosťou. „V ideálnom prípade si myslím, že takáto analýza môže viesť k tomu, že ľudia dostanú náhľad do istých situácií, ktorým možno rozumeli inak, nerozumeli im alebo o nich nepremýšľali, a to sa mi zdá, že môže spoločnosť robiť citlivejšou na niektoré momenty manipulácie a robiť divákov solidárnejšími,“ dodáva Šimko.
