Okrem sľubnej predlohy, ktorá zbierala ocenenia v Čechách i v zahraničí, stojí za rozprávkou zaujímavý tím. Bábkam Františka Antonína Skálu vdýchne život známy súbor Buchty a loutky. A v kinách napokon budú rozprávky dve – česká aj slovenská verzia.
V Čechách aj na Slovensku sú bábky obľúbené a bábkové umenie má svoje dávne tradície. Bábkové divadlo si deti hrávajú už doma na malých javiskách z hračkárstva, neskôr chodia do bábkových divadiel alebo pozerajú bábkové filmy. Napríklad filmy s bábkami Jiřího Trnku bývali veľkými kultúrnymi udalosťami, bábky boli ako sochy a ich príbehy – napríklad o princovi Bajajovi – bavili aj dospelých. Takú ambíciu majú aj tvorcovia filmu Malý pán o postavičke, ktorá má v sebe rozprávkové schopnosti.
Foto: Alžbeta Jungrová
Knižka Lenky Uhlířovej Velká cesta Malého pána získala niekoľko ocenení a vyznamenaní v Čechách i zahraničí vrátane Najkrajšej knihy Libri Olomouc či nominácie na cenu Objav roka Magnesia Litera 2009. Rozprávku podľa scenára Lumíra Tučeka bude režírovať Radek Beran a hlas bábkovým hrdinom v slovenskej verzii prepožičajú poprední herci ako Robo Roth, Zita Furková, Zuzana Kronerová, Lukáš Latinák, Danica Jurčová, Marián Čekovský, Ady Hajdu či Maroš Kramár. Viac nám o filme porozprávali jeho tvorcovia.
Radek Beran, režisér: Vo filme Malý pán nehrá ani živá duša
Prečo ste si vybrali práve rozprávku Malý pán?
Hľadal som príbeh s jednoduchou zápletkou, ktorý by mi zároveň umožnil navymýšľať si zaujímavé prostredie. Pritom musel obsahovať určité rozprávkové kódy. V Malom pánovi som to všetko našiel. Hoci tu nevystupuje pán kráľ ani princezná, postavy, ktoré sa s Malým pánom stretnú, majú v sebe špecifické schopnosti – podobne ako ich majú postavy v rozprávke Dlhý, Široký a Bystrozraký. A Malý pán má v sebe niečo z Hlúpeho Jana i z mladého princa. To by mohlo byť blízke deťom a dúfam, že ich očarí svet, v ktorom sa budú s týmito postavami pohybovať – teda, pokiaľ ide o stavby, interiéry a bábky.
Majú deti zmysel pre bábkové filmy? Koľko ich vlastne dnes môžu vidieť – okrem niekoľkých večerníčkov?
Neviem, či majú deti zmysel pre bábkové filmy. Pre bábkové divadlo ale určite. Hráme s naším divadlom pre deti aj pre dospelých s bábkami. Vlastne ja sa vyjadrujem bábkami po celý život, takže je mi to prirodzené. Deti reagujú na bábky hneď, je im to blízke prostredie, ktoré dobre poznajú z vlastných hier. Len sa usilujem, aby som im to prostredie veľmi nekazil dospelou logikou či sofistikovanou nelogikou. Jednoducho, mali sa môcť slobodne hrať a blázniť sa. Hneď sa spozná, či je to také – musí to baviť aj nás tvorcov.
Je pre vás väčšie dobrodružstvo robiť bábkový film alebo robiť divadlo s bábkami?
Je to dosť veľký rozdiel. Určite je pre mňa väčšie dobrodružstvo film, pretože nie som ešte veľmi skúsený. Zároveň je to pre mňa nová hračka, ktorá má svoje zákonitosti. V divadle vidno hneď, ako nápad funguje, tu sa zasa dá ten nápad mimoriadne krásne pripraviť, vybrúsiť, emóciu posilniť inými čarami. Je to krásna hračka.
Priblížte váš súbor Buchty a loutky – odkiaľ sa vzal ten názov, na čo sa zameriavate?
Buchty a loutky je nezávislé bábkové divadlo, založené v roku 1991. Niekoľko absolventov bábkoherectva na pražskej DAMU sa rozhodlo, že spolu zostanú a budú fungovať nezávisle. Sme všetci režiséri, herci, bábkoherci, "bedňáci“. Bábky a výpravy nám robia scénografi vždy podľa charakteru titulu. Viac hráme pre deti, ale, aby sme sa nezbláznili, hráme aj pre dospelých. Náš názov vznikol ako vtip na kultové americké divadlo Bread and puppets, ktoré je úžasné, ale na nás pôsobilo veľmi závažne a angažovane. My sme sa chceli všetkému smiať a všetko zľahčovať. Ale naozaj všetko. Časom sa to trochu zmenilo, ale ten názov je taký divný, že si ho ľudia aspoň dobre pamätajú. A ešte – je nás viac chlapcov než dievčat, hoci ľudia si občas myslia, že ide o ženský súbor – že buchty sú ženy, ktoré hrajú s bábkami. To nám fakt ani nenapadlo!
Späť k Malému pánovi – hlavná postavička vyzerá trocha ako starší človek, pochopili sme to správne? Koľko bábok vlastne vo filme bude?
Starší človek to byť nemal, ale v poriadku. Bola to ťažká úloha pre Frantu Antonína Skálu – postava má totiž počas celého filmu jeden výraz. Naschvál! A ten výraz musí uniesť to, že sa bojí, smeje, hnevá, že je rozmaznaný – na začiatku a že je pokorný, poučený – na konci. Nájdite taký výraz! Pre mňa tá postava funguje. Dokážem si tam všetky tie veci dosadiť sám. Viem, že to divákom neuľahčujem. Ale treba trochu chcieť a spomenúť si, ako sme sa kedysi hrali. Bábok je vo filme dosť. Asi dvadsať postáv a tridsať bábok vrátane epizódnych postavičiek.
Inšpirovali ste sa aj pri filmovej verzii samotnou knihou Lenky Uhlířovej a fotografiami Jiřího Stacha? V čom bude váš film iný ako Svěrákov film Kuky se vrací?
Samozrejme, inšpirovali sme sa. Kniha bola dôležitá nielen svojím príbehom, jazykom, atmosférou, ale aj vizuálnym dojmom: Krásne kresby a fotografie! Zároveň to bolo tajomné i vtipné. To mám rád. A na rozdiel od filmu Kuky se vrací u nás nevystupuje ani jeden živý človek, sme naozaj vo svete bábok. Navyše je celá architektúra filmu vyrobená pre konajúce postavy. Franta, ktorý to robil, je majster detailu a remesla, diváci si vychutnajú aj makrodetaily týchto dekorácií.
Aký veľký štáb potrebuje bábkový film?
Prekvapujúco je štáb porovnateľný s hraným filmom. Keď chcete dosiahnuť krásny ostrý obraz s malými bábkami, je to pomerne náročné. Napríklad aby bolo možné používať tie zamýšľané makrodetaily, je potrebné prisvecovať reflektormi, nestačí denné svetlo. A hneď sa štáb rozrastie o päť ľudí. Celkovo nás bolo asi dvadsaťpäť až tridsať.
Pracuje sa s bábkami ľahšie či ťažšie ako so živými hercami? Kde sú úskalia, v čom sú výhody?
Úskalia som už spomínal. A výhody? Dvaja až traja bábkoherci obslúžia všetky postavy. Samozrejme, psychológiu a dofarbenie charakteru obstarajú herci, ktorí budú hovoriť jednotlivé postavy. Bábky majú minimálnu mimiku, to musí dotiahnuť dabing. Ale to nie je úskalie, ale ďalšia radosť na ceste k filmu.
Po technickej stránke je vraj vaša rozprávka veľmi náročná – s čím sú najväčšie problémy?
Náročné je, keď si vymyslíte pohyb, ktorý má postava odohrať v zábere, potom však prídete na konkrétne miesto a vidíte, že terén je krivolaký, povrch plný ihličia, reflektory sú postavené v ceste. Zavadzajú vám, balansujete s nimi, nahnutý, stojac na jednej nohe a rukou sa držíte stromu, aby ste svojím telom nevpadli do záberu. A možno ešte začne pršať! To je náročné.
V normálnom filme je „pľac“ vonku – ako je to tu? Niečo sa robilo aj v lome, spomínate les… Nakrúcate vôbec aj v ateliéroch?
Malý pán vykoná dlhú cestu. Prejde niekoľko prostredí. Plávajúcu pevnosť na hladine jazera, knižnicu v lese, vedecké laboratórium pod zemou, na lodi, prekoná jej potopenie, v púšti sa pobije so svojím prenasledovateľom. Navyše niekoľko interiérov, ktoré sme nakrúcali v štúdiu. Tri štvrtiny nakrúcania boli vonku, pršalo len jeden deň, mali sme veľké šťastie. A zaujímavá vec – keď som vyberal miesta natáčania, páčilo sa mi množstvo malebných zákutí, ale potom som si kľakol, niekedy aj ľahol na zem, aby som bol v perspektíve bábok a to malebné miesto stratilo čaro. Platilo to však aj naopak. Celkom banálne zákutia sa po mojom zaľahnutí zmenili na krásu.
Rozprávka je česko-slovenská – akou rečou teda budú hovoriť bábky? Alebo budú dve verzie – jedna česká, jedna slovenská?
Budú dve verzie. Teším sa na preklady slovných hračiek a vtipov.
Ako ste si vybrali hercov? Podľa zaujímavých hlasov? Potešili sa herci rozprávke?
Všetci, ktorých sme oslovili, zareagovali veľmi ústretovo. Veľmi radi to urobia. Neviem, čím to je. Ja nie som známy, niektorí poznali knihu, ale možno herca poteší každá ponuka na tvorbu filmu pre deti. Pre deti sa nakrúca málo filmov, teda filmov pre kiná. Možno teda preto. Výber hercov išiel čiastočne podľa ich skúsenosti s dabovaním animovaných filmov – je to predsa len trocha iná disciplína, čiastočne podľa môjho subjektívneho pocitu. Niektorí herci majú skrátka hlas, ktorý je mi príjemný alebo sa zdá vhodný pre danú postavu. A mám rád audioknihy, takže mám ucho vytrénované, viem, čo dokáže hlas jemným odtieňom vzbudiť.
René Krupanský, bábkovodič: Bábky majú klapačku, ale neodvrávajú
Sú bábky dobrí či rozmarní herci? Alebo majú tiež svoje vrtochy?
Produkcia aj režiséri milujú hercov bábkových! Na rozdiel od tých živých neodvrávajú, môžu nakrúcať 24 hodín denne, nechodia tak často „na kafíčko“ a hlavne nemajú po obede dabing. Bábkoherca však dokážu tiež pekne potrápiť. S obľubou sa im počas ostrého záberu zasekne koleno alebo pretrhne niť.
Je dosť šikovných bábkohercov?
Ťažko povedať, predsa len sa u nás robí veľmi málo bábkových projektov… ale pravdepodobne postačujú. V každom prípade však nepribúdajú noví, mladí. V posledných rokoch sa bábkový svet uberá skôr alternatívnou cestou, takže rýdzo klasických bábkohercov je stále menej a menej.
Sú pred kamerou dôležité aj drôty? Vy ich chcete priznať, nemaskujete ich…
Väčšina filmových či reklamných režisérov si myslí, že vodiace drôty a nite budú odvádzať divákovu pozornosť, takže ich v postprodukcii prácne vymazávajú. V prípade Malého pána je to naopak, režisér je totiž jedným z bábkarov, pre ktorých je viditeľné ovládanie samozrejmou súčasťou. Je to čosi ako kosti a svaly, ktoré telo rozpohybujú. V tomto filme by malo byť ovládanie priznané a čo na to divák, uvidíme.
Má bábkový film zvláštnu filmovú reč?
Áno. Pri bábkovom filme fungujú trochu iné princípy, používajú sa iné výrazové prostriedky. Herec si väčšinou pomáha mimikou tváre, pohybom tela, má široké možnosti pracovať so slovom. Naopak, bábka má celý čas rovnaký výraz v tvári, takže musí používať oveľa výraznejšie pohyby a gestá. V lepšom prípade, pokiaľ výtvarník vyrobí tzv. klapačku, môže otvárať pusu na vopred nahovorený plejbek.
Bojíte sa o bábky – špeciálne, keď ste s nimi v teréne, v lese, kde hrozí vlhkosť? Nebojíte sa, že sa poškodia?
To je základný problém nakrúcania v exteriéroch. Živý herec sa usuší vo vyhriatom karavane, dá si teplý čaj a po chvíli sa vráti na pľac. Bábka, ktorá je zväčša z dreva, dokonale nasaje vlhkosť a jej kĺby prestanú fungovať. Nakrúcanie sa musí prerušiť, telo vysušiť, kĺby opraviť, prípadne vymeniť. Pokiaľ sa však vopred vyrobí viac kópií, vezmete si „náhradníka“ a o pár sekúnd sa nakrúca ďalej.
Môže sa pracovať aj v horšom počasí?
Bohužiaľ sa musí. Nakrúcanie sa plánuje dlho vopred a jednotlivé scény na seba nadväzujú. Štáb tlačia aj následné termíny venované strihu, hudbe, ruchom a postprodukcii, takže počas nakrúcania sa nedá vždy čakať na ideálny slnečný deň alebo, naopak, na čerstvo zasneženú krajinu. Ale šikovní kameramani, architekti a rekvizitári si vždy dokážu poradiť s ilúziou nádherného letného poobedia, aj keď okolo lietajú hromy a blesky.
Jakub Červenka, producent: Dúfajme, že sa za nás nebude Trnka hanbiť
Malým pánom chcete pripomenúť slávnu českú bábkarskú školu. Čo z tejto tvorby máte sám najradšej?
Ako malý chlapec som sa vždy tešil na večerníček, ktorý bol vždy za odmenu – ak som nehneval rodičov. V tých časoch bola väčšina večerníčkov animovaná alebo bábková. Najradšej som mal príbeh Včelí medvedíci. Je to krásna rozprávka, plná veľkých hudobných hitov, napríklad "Chvátám, chvátám, nemám chvilku klid…“
Zháňajú sa na bábkovú rozprávku peniaze ľahšie či ťažšie ako na tradičný hraný film? Alebo, naopak, máte nadšené reakcie, ochotnú podporu?
Myslím si, že nie je rozdiel, či ide o hraný, alebo bábkový film. Film je film! Dnes treba k financovaniu filmu pristupovať ako k marketingovému nástroju v prípade nedostatku peňazí. Ďakujeme všetkým, ktorí film podporili. Pozitívna atmosféra, ktorú filmári vytvárajú, vyvoláva chuť podporiť ho.
Majú vaše moderné bábky niečo spoločné s bábkami trebárs Jiřího Trnku?
Nadväzujeme na slávnu tradíciu a dúfame, že moderným prístupom neurobíme bábkarom hanbu a pán Trnka sa tiež nebude v hrobe obracať. Je pre nás česť nadväzovať na jeho dielo.
