Svojím zjavom pútala Anita Ekbergová pozornosť už ako tínedžerka. Venovala sa modelingu a zúčastnila sa na niekoľkých súťažiach krásy, až sa z nej v roku 1951 stala Miss Švédsko. Vďaka tomu sa dostala do Ameriky, kde si ju všimli zástupcovia filmových štúdií Universal a napriek slabej angličtine jej dali šancu. Plavovlasá kráska sa začala venovať lekciám herectva a čoskoro prichádzali prvé úlohy.
Mimozemšťanka aj Číňanka
V sci-fi komédii Abbot a Costello idú na Mars (1953) si napríklad zahrala mimozemšťanku z Venuše; v dobrodružnom filme Krvavá ulička (1955) v hlavných úlohách s Johnom Wayneom a Lauren Bacallovou zase – pre svoj typ neobvykle – stvárnila postavu Číňanky. Získala za ňu aj Zlatý glóbus. Šancu dostala aj po boku Audrey Hepburnovej a Henryho Fondu v adaptácii Tolstého románu Vojna a mier (1956) režiséra Kinga Vidora a v niekoľkých ďalších snímkach. Najmä sa však zaradila k najatraktívnejším pin-up dievčatám svojej doby.
Kľúčovým pre jej celosvetovú slávu bolo stretnutie s Federicom Fellinim. Existujú viaceré verzie toho, ako sa ich cesty spojili. Tony Griffiths vo svoje knihe Štokholm: Kultúrna história píše, že Ekbergová dovtedy krúžila v aute okolo štúdia, v ktorom Fellini pracoval a prenasledovala ho, až kým si ju nevšimol a neobsadil ju do postavy filmovej hviezdy Sylvie. „Tomuto projektu som veľmi neverila,“ povedala o svojom najslávnejšom filme pred rokmi v jednom televíznom programe. Keď sa totiž Felliniho spýtala na scenár, povedal jej, že žiadny nie je a dialógy budú vznikať „za jazdy“, alebo nech si napíše nejaké vlastné. „Povedala som mu, že nie som žiadna spisovateľka, jediné, čo píšem, sú pohľadnice a listy.“
Kto koho preslávil?
Neskôr vyhlasovala, že to bola ona, kto preslávil Felliniho a nie naopak. Hoci v čase, keď spolu nakrúcali, mali už Felliniho práce na konte celosvetové uznanie v podobe dvoch Oscarov za snímky Cesta a Cabiriine noci, niekoľko oscarových nominácií a tiež ceny z Benátok a Cannes.
„Keď sa film uvádzal v New Yorku, distribútor umiestnil záber z fontánovej scény na pútač vysoký ako mrakodrap. Moje meno bolo uprostred veľkými písmenami, Felliniho dole, malými,“ trvala na svojom herečka, ktorá si pri slávnej scéne kúpania vo Fontáne di Trevi vytrpela svoje. „Keď budete sledovať scénu, ako sa kúpem vo Fontáne di Trevi, spomeňte si na to, že sme to nakrúcali celý týždeň v januári a voda bola o to ľadovejšia, že do fontány pritekala z hôr,“ povedala v roku 2003 na MFF Bratislava, ktorého bola hosťom. Podľa Ekbergovej slov to nebola jej prvá návšteva Slovenska. Bola tu vraj už v polovici 60. rokov, keď nakrúcala vo Viedni a chcela si pozrieť Bratislavu. Keď sa vrátila za ostnatý drôt, vraj ju to rozplakalo.
Sladký život bol v čase svojej premiéry škandálnym filmom, ktorý pobúril aristokraciu aj cirkev. „Fellini spravil otvorený prierez talianskou spoločnosťou bez ohľadu na všetky dovtedajšie tabu vo sfére morálnej, náboženskej a erotickej,“ píše sa v oficiálnom texte distribútora. Fellini Ekbergovú obsadil aj do svojej poviedky v snímke Boccacio 70, kde stvárnila krásku, ktorá zostúpi z reklamného plagátu na mlieko. V jeho Interview (1987) sa zase po rokoch stretnú v dojímavej spomienkovej scéne s Mastroiannim. Výraznejších úloh sa jej však už zväčša nedostávalo.
Felliniho Sladký život bol pre Ekbergovú požehnaním aj prekliatím. Prekliatím preto, že sa už nikdy nedokázala celkom zbaviť jeho nálepky. Požehnaním preto, že vďaka tejto snímke sa stala legendou. Nie je iba jednou z mnohých filmových krások, ale ikonou navždy spojenou s kultúrou 20. storočia a s Fontánou di Trevi a z histórie ju nikto len tak ľahko nevymaže, hoci niektorí kritici filmu v čase jeho premiéry vraj navrhovali, aby Fellinimu odobrali pas a negatív Sladkého života zničili.
