Alena Ďuránová: Napĺňam herecký sud

Herecké nitky Aleny Ďuránovej do istého času akoby popoťahoval niekto iný. O tom, že chce stáť na divadelných doskách nerozhodovala, len s tým súhlasila.

28.01.2015 07:00
Alena Ďuránová Foto: ,
Alena Ďuránová sa narodila v Rožňave, študovala v Košiciach a dnes pôsobí v Bratislave. Podľa jej slov za to môže televízny seriál.
debata

Dnes je od Ibsenovej Nory alebo Čechovovej Saše závislá. A tvárna. Taká, aká herečka má byť. Niekedy nekompromisná, inokedy submisívna či naivná. V reálnom živote však možno až neherecky uprataná.

Dlho ste fungovali na trase Bratislava – Košice. Presťahovanie do hlavného mesta, ktoré má na svedomí nakrúcanie nového seriálu, je definitívne?

Do Bratislavy som prišla kvôli seriálu Divoké kone. Keby som dochádzala, bola by som málo s dcérkou, ktorá má len dvadsať mesiacov. To neprichádzalo do úvahy. Našli sme si tu preto dočasne privát. Neplánujeme sa v Bratislave usadiť, túžime po domčeku v okolí Košíc.

Ako sa vám opúšťalo Štátne divadlo v Košiciach?

Teraz to vyznie tak čudne, ale tešila som sa. V bruchu som mala Emmu, ktorú som išla porodiť. Tešila som sa na materskú. Po štrnástich rokoch mi, samozrejme, bolo za kolegami aj smutno.

V seriáli Divoké kone hráte Simonu, nevlastnú vnučku starého Osvalda, ktorá je rovnako nekompromisná a tvrdá ako on. Váš otec tiež vládol prísnou rukou?

Mali sme tvrdú, ale fantastickú výchovu. Otec nás naučil, aby sme si rodičov vážili, aby sme ich rešpektovali. Čo povedal, to vždy platilo. Toto dnes nefunguje u rodičov ani u detí. Otec nás nemlátil od rána do večera, ako by sa mohlo zdať. Ak sme však neposlúchli na prvýkrát, dal nám po zadku. Neznášal žalovanie, bolo mu jedno, či bol na vine brat alebo ja. Konflikty sme si museli riešiť medzi sebou. Bol alergický na klamstvo, ale keď som prišla s päťkou a bála som sa, že dostanem výprask, pohladkal ma a upokojil ma.

Nebolo ťažké nájsť si partnera popri takom autoritatívnom otcovskom vzore?

S bratom sme dostali istú výchovu a základy do života. Pre mňa bolo dôležité nájsť si partnera, ktorý so mnou zdieľa podobný názor na život a výchovu detí, aby medzi nami neboli diametrálne rozdiely.

Pri dcérke Emme ste rovnako prísna, alebo ste zmäkli a nastolili liberálnejšiu výchovu?

Tvrdší základ do nej vkladám ja. Včera, keď som odchádzala na dva dni preč, bola Emma veľmi zlá, trucovala a ja som ju nevedela uspať. Bolo príšerné od nej odísť a byť tou prísnou, zlou matkou. Moja mama mi však hovorí, že nie som prvá ani posledná mama, ktorá bude vždy po kútikoch plakať, ale musím to vydržať, musím sa zaťať, nič iné mi nezostáva. Keď bude Emma dospelá, ocením to nielen ja.

Napriek tomu, že ste prísna, niečo vás predsa len rozplače?

Určite. Je to celkom iné, odkedy mám dieťa. Hormóny robia so ženou svoje a ja som teraz oveľa citlivejšia ako predtým. Plačem od šťastia, pri prvých Emminých horúčkach, aj pri romantických filmoch, čo nebol vôbec môj prípad.

A na javisku? Sú herecké emócie skutočné alebo predstierané?

Nikto vám nepovie svoje know-how. Každý má vlastný recept. Myslím, že každý herec, keď to príde v pravú chvíľu a keď to situácia vyžaduje, ventiluje svoje pocity na javisku. Potom príde zase situácia, keď emócie nedokážeme ani z päty vytlačiť. V takom prípade prichádza na rad rozum. Hľadáme, spomíname si na prežitú situáciu, ktorá sa k tomu, čo hráme, čo najviac približuje.

Nechceli ste byť herečkou, dnes ste od herectva závislá. Kedy k tomu prišlo?

Chodila som síce do dramatického krúžku, ale chcela som byť zdravotná sestra a tiež ma bavili cudzie jazyky. Otec túžil, aby som sa im venovala a dostala sa niekam do sveta. K herectvu som sa dostala náhodou. Keďže rodičia potrebujú niekam odložiť svoje deti kvôli práci, hľadali sme nejaký krúžok, ktorý by sa mi hodil. Pochádzam z dediny a k folklóru máme blízko, preto voľba padla na ľudové tance. V deň, keď som sa išla zapísať, mali zatvorené. Zaklopali sme na vedľajšie dvere, kde bol herecký krúžok. Jeho vedúci, Milan Manko, povedal mame, nech ma tam nechá, a ja som tam zostala niekoľko rokov, až kým som nešla na konzervatórium. Aj to má na svedomí ten pán, ktorý viedol herecký krúžok.

Presvedčil rodičov o vašom hereckom nadaní?

Aj mňa. Nechcela som sa predvádzať a ukazovať. Bola som extrovert, ale v spoločnosti som sa hanbila. Milan Manko presvedčil mojich rodičov, aby sme podali prihlášku na konzervatórium do Bratislavy, kde ma nevzali. Potom sa objavil opäť a dali sme prihlášku do Košíc, kde som uspela.

Tešili sa rodičia, keď vás na konzervatórium prijali?

Rodičia to berú doteraz s nadhľadom, nepadajú z môjho herectva na zadok. Tešia sa, ale tešili by sa z akýchkoľvek mojich úspechov. Skôr to brali z praktického hľadiska. Obávali sa, či ma herectvo v našej malej krajine uživí, či budem mať na chlieb.

Aká bola konfrontácia dievčaťa, ktoré chcelo byť zdravotnou sestrou, s deťmi, ktoré odmalička túžili hviezdiť na javisku?

V tomto prípade boli rodičia väčšinou ambicióznejší ako decká. Takže takých ako ja nás tam bolo viac. Prvý rok som bojovala s obrovským strachom a trémou. Mala som vynikajúceho pedagóga, ktorý bol rusofil a učil nás podľa Čechova a Stanislavského. Ruskou školou, ktorá vyžaduje osobnosť celého herca. Raz mi povedal, že ak sa emotívne neotvorím, budem sa musieť so školou rozlúčiť. Hanbila som sa totiž hovoriť o čomkoľvek. Zdalo sa mi nepredstaviteľné, že mám plakať alebo kričať. Starší kolegovia ma však veľmi podporili a tak som sa začala snažiť. Môj učiteľ Pavol Hudák pritom nevyžadoval od nás nič ťažké. Posadil si nás do kruhu a chcel, aby sme mu do detailov rozprávali o tom, čo sme zažili cez víkend. Pýtal sa na konkrétne rozhovory, aby z nás vydoloval nejakú emóciu, nejaký negatívny alebo pozitívny zážitok. Pozoroval, ako pri tom reagujeme, ako sa tvárime, keď sme smutní alebo veselí.

Prečo ste nechceli rozprávať o tom, čo ste robili cez víkend? Mysleli ste si, že to nie je dôležité? Že je to banálne? Nezaujímavé pre ostatných?

Nechápala som, prečo mám hovoriť o svojom súkromí. O rodičoch, o tom, čo bolo na diskotéke, o frajerovi. Zdalo sa mi to šialené. No keď som pochopila jeho zámer, že to nie je len zvedavosť a snaha klebetiť, že to má svoj zmysel, začalo ma to zaujímať a fascinovať. Etudu o umývaní zubov sme robili štyri hodiny. Boli sme zúfalí. Povedal, že kým neuverí, že si práve teraz umývame doma zuby imaginárnou kefkou, nepôjdeme domov. Prízvukoval nám, že máme sledovať samých seba aj ľudí okolo. Ako sa obliekajú, ako sa pohybujú, ako sa správajú. Nechcel, aby sme sa na hercov hrali, ale aby sme nimi boli. Aby sme emócie nepredstierali, ale reálne ich ukázali.

Dá sa ruskou školou zahrať všetko? Funguje aj pri seriáloch?

Seriálové herectvo je iné. Stačí v ňom veľmi málo. Minimálne pohyby a reakcie, emócia je oveľa menšia, lebo kamera je detailnejšia a zachytí všetko. Divadelné herectvo je expresívnejšie. Seriál sa nakrúti a už sa nemení, divadelné predstavenie sa hrá večer čo večer a vždy je celkom iné.

Aké ste mali pocity pri svojej prvej úlohe v kamennom divadle?

Fascinujúce. Hrala som Clarice v predstavení Sluha dvoch pánov. Do divadla som prišla s veľkými ružovými okuliarmi, všetci herci boli pre mňa bohovia. Mohla som zrazu stáť vedľa nich, počúvať ich, dotýkať sa ich a mala som pocit, že po štyroch rokoch na konzervatóriu neviem vôbec nič. Starší kolegovia – Ariana Krúpová, Ivan Krúpa, Henrieta Kecerová, Peter Rašev – mi pomáhali, učili ma hovoriť, opravovali ma, rýpali do mňa, že nie som pripravená. Dnes sa táto pomoc už niekam stratila. Neviem, prečo to tak je.

Alena Ďuránová vraj samú seba na televíznej... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Alena Ďuránová Alena Ďuránová vraj samú seba na televíznej obrazovke nesleduje rada, no robí to. Aby zachytila každú chybičku a mohla sa jej neskôr vyhnúť.

Dostali ste nejakú hereckú nálepku?

Prvé roky v divadle som hrala veľa naiviek a princezien. Potom prišlo predstavenie Bližšie od teba a úloha Alice, za ktorú som dostala Dosky. Bola to mladá prostitútka, ktorá s naivitou nemala nič spoločné.

V reálnom živote ste boli aj vy trochu naivná?

Určite. Mama hovorila, že keby som mohla, zaľúbim sa aj do odpadkového koša. Bola som stále zamilovaná a lietala som v oblakoch.

Ako ste sa vyrovnali s prísnou seriálovou Simonou z Divokých koní? Máte ju rada?

Mám rada všetky postavy, ktoré hrám. Netvrdím, že vždy súhlasím s tým, ako konajú. Simonu rešpektujem a viem si ju obhájiť. Viem, prečo sa rozhoduje tak alebo onak. Vychovával ju dedko Osvald, od ktorého dostala materiálny pohľad na život, a preto tak aj koná.

Čo s vami robí, keď sa vidíte ako Simona v Divokých koňoch alebo Dáša v Búrlivom víne na televíznej obrazovke?

Nemám to rada, ale pozerám sa na seba. Povinne. Sledujem, kde som sa zle otočila, kde som vylúdila falošnú intonáciu, kedy som nebola uveriteľná a kedy som nekomunikovala s partnerom.

Keď sa pripravujete na divadelné rolu, pozorujete podobné typy žien, ako je vaša postava?

To už je choroba. Nielen v čase, keď sa pripravujem na predstavenie, ale nonstop. Napĺňam sud zážitkov, situácií, reakcií, aby som mohla z neho po rokoch vyťahovať… Keď sedíme s partnerom na káve, neraz mi povie: "Prestaň! Tak sa pozeráš na tú babu, že vstane a dostaneš facku.” Neuvedomujem si to. Podvedome ma pritiahne tvár zaujímavej ženy a sledujem, ako reaguje. Fascinuje ma napríklad, keď sa ľudia hádajú. Nepočúvam, čo hovoria, zaujíma ma ich výraz a reakcie. Je pravda, že táto, pre herectvo potrebná vnímavosť, dosť vyčerpáva.

Marián Geišberg tvrdí, že herec sa musí po rokoch v divadle buď zblázniť, alebo stať alkoholikom. Súhlasíte?

Je to ťažké. Potom nastupuje psychohygiena, dodržiavanie odstupu a nadhľadu.

Ako sa to robí?

Za to zase vďačím svojmu otcovi, ktorý mi hovoril: "Nenasieraj sa ty, nech sa nasierajú iní.” Málokto ho nahneval a rozčúlil. Keď také niečo hrozilo, vždy sa pokojne otočil a odišiel. Má neuveriteľný nadhľad a na všetko má čas.

Ako vyzerá váš deň, keď máte večer predstavenie?

Záleží na tom, aké je to predstavenie. Pri Ibsenovej Nore, keď som dve hodiny nezliezla z javiska, mi už od rána bežali v hlave texty.

Už ráno ste si teda čistili zuby ako Nora…

To zase nie! Musím stíhať aj bežné práce. Ale pri spomínanej Nore som prichádzala do divadla o dve hodiny skôr, aby som si prešla texty.

Mení postava vaše správanie?

Nemyslím si to. Aj keď je rozdiel, či ma stretnete v čase, keď nič neskúšam, alebo v generálkovom týždni. Nevylučujem, že som celá nasiaknutá postavou a že sa nesprávam viac ako ona. Keď vyjdem z divadla, snažím sa to striktne ukončiť. Domov preto chodievam peši a pomaly, aby to zo mňa vyprchalo a vrátila som sa už ako ja, nie ako Saška z Ivanova.

S ktorou vašou postavou sa partnerovi žilo najťažšie?

To je otázka pre neho. Keďže je divadelný režisér, aj on vníma svoje skúšobné obdobia podobne. Vieme, ako sa počas nich máme k sebe správať.

Komentuje vaše herecké výkony?

Nie. Vzájomné sa podporujeme a ak máme niečo kritické k práci toho druhého, povieme si to s odstupom času, len okrajovo a veľmi jemne.

Máte radšej režisérov, ktorí pohyb po javisku nechávajú na vás, alebo takých, ktorí vedú aj váš malíček na nohe?

V prvom rade režiséra rešpektujem. Nech je akýkoľvek a nech má akýkoľvek spôsob práce. Či už ma vedie ako figúrku, alebo mi dáva voľnú ruku. Pochybnosti, ktoré máme, rozpúšťame počas skúšok aj ohnivých hádok. Ak niečomu nerozumiem, okamžite sa pýtam, okamžite konzultujem. Stalo sa mi, že som pracovala s režisérom, ktorý si nebol istý, a to ma veľmi znervóznilo.

Baví vás skôr obdobie skúšok, vytvárania postavy alebo jej cibrenie počas repríz?

Závisí to od konkrétneho predstavenia. Veľmi ma baví skúšobné obdobie – hľadanie, pátranie, spoznávanie sa, adrenalín a stres pred premiérou. Potom prichádza ťažká úloha – predstavenie udržať. Do divadla prídu herci unavení, necítia sa dobre, prípadne majú choré dieťa… Na javisku sa stretne pätnásť hercov a každý má svoje problémy, svoj život, svoju náladu. Je iný v pondelok, v stredu či v piatok, preto aj predstavenie je iné, ale musíme ho držať vo pôvodnej línii, v jeho základe.

Čo cítite po predstavení?

Po komédii sa zabávame, z divadla odchádzame vysmiati ako lečá. Po náročnej hre bývam veľmi unavená a neviem zaspať. Sústreďujem sa preto na ďalší deň, plánujem, čo treba vybaviť, varím a hlavu vypínam pri bylinkovom čaji.

Alena Ďuránová

Narodila sa 23. marca 1981 v Rožňave. Vyštudovala herectvo na Konzervatóriu v Košiciach. V Štátnom divadle Košice vytvorila celý rad postáv v klasických aj súčasných divadelných hrách. Za postavu Alice v inscenácii Patricka Marbera Bližšie od teba získala v roku 2002 cenu Dosky ako Objav roka. Hosťovanie v Divadle Astorka Korzo '90 v inscenácii Neila La Buta Hry posledných dní jej v roku 2003 vynieslo nomináciu na Dosky. V SND účinkovala v hrách Ivanov, Vejár či Amadeus. V decembri minulého roka sa predstavila v divadelnom projekte EHMK 2013 Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti o Sándorovi Máraim. K ostatným košickým predstaveniam herečky patria Tri v tom, Ibsenova Nora alebo Rosalinda v Shakespearovom Ako sa vám páči. Zahrala si aj v seriáloch Nesmrteľní a Búrlivé víno, momentálne hrá Simonu v seriáli Divoké kone. S partnerom Michalom Náhlíkom, režisérom a umeleckým šéfom činohry prešovského Divadla Jonáša Záborského, a ich dvadsaťmesačnou dcérou žijú prechodne v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #herečka #Alena Ďuránová