Panika dotlačí k extrémnym výkonom

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry. V dnešnej časti prinášame pohľad na to, ako vzniká filmová scénografia.

11.02.2015 16:00
Pavol Andraško (vľavo), režisér Juraj Nvota (na... Foto:
Pavol Andraško (vľavo), režisér Juraj Nvota (na strome) a spoluscenárista a producent Marian Urban pri nakrúcaní Rukojemníka.
debata

„Každé ocenenie je príjemné. Niekto si totiž všimne vašu prácu,“ povedal scénograf Pavol Andraško. Za rodinný film Rukojemník, ktorý sa práve premieta v slovenských kinách, je nominovaný na Českého leva v kategórii najlepšia filmová scénografia. Výsledok sa dozvie na slávnostnom vyhlasovaní cien Českej filmovej a televíznej akadémie 21. februára. Pre prípad, že by sklenenú sošku dostal, si zatiaľ reč nechystá. „Aj tak je vždy len o ďakovaní,“ vysvetľuje s úsmevom.

Po druhý raz už na vyhlásenie mena víťaza nečaká s miernym napätím ako pred piatimi rokmi, keď za svoju prácu na psychologickom trileri Pouta získal nomináciu za najlepší výtvarný počin. Vtedy ho „porazil“ legendárny český filmár a výtvarník Jan Švankmajer, ktorý si „leva“ v tejto kategórii prevzal za film Přežít svůj život. Silnejšie podľa neho prežíva podobné situácie tvorca iba vtedy, keď je to po prvý raz. Nervozity sa nebojí. „Je to lotéria. A cenu aj tak nedostanem,“ hovorí. Už vopred je skeptický? „Nie, skromný,“ usmieva sa štyridsiatnik. Architekt a scénograf, ktorý má na konte už desať filmov.

Každý tu každého pozná

„Väčšinou ma osloví režisér,“ priznáva Pavol Andraško. V prípade Rukojemníka, ktorý sa v českých kinách premieta pod názvom Jak sme hráli čáru, ho k spolupráci prizval režisér Juraj Nvota. „V prípade filmu Pouta ma však oslovila produkcia. S režisérom Radimom Špačkom som sa predtým nepoznal. Asi videli, čo som robil predtým,“ vysvetľuje. „Ale toto je veľmi malý trh. Každý tu každého pozná a ak nie, tak ho rýchlo spozná,“ konštatuje. Vo filme začínal ako druhý architekt na filme Dušana Rapoša Suzanne. Nasledovali snímky Útek do Budína, Únava, Post coitum, Ticho, Viditeľný svet, Ženy mého muže, Tango s komármi, Krok do tmy…

Skôr ako sa stretne pri práci s režisérom a kameramanom, aby im ponúkol svoje videnie a nápady pretavené do štúdií, kresieb či fotografií, si prečíta scenár. Aby ich vedel konfrontovať s ich predstavami. „Rozprávame sa o konkrétnych typoch priestorov, ktoré vychádzajú zo scenára, o ich zariadení, o sociálnom postavení postáv, ktoré v nich žijú. Ale aj o priestoroch, ktoré nemajú v scenári striktné zaradenie,“ pokračuje. V prípade Rukojemníka to boli bunkre školákov, ktorí v nich spriadali svoje plány.

Pri ich vymýšľaní mohol popustiť uzdu fantázii. „Pre dobrých chlapcov sme vymysleli romantizujúci bunker, ktorý sme situovali k jazeru. Na strom, kam sme ho umiestnili, sme dali rôzne laná, sedenia, balíky slamy a pod. Bunker zlých chlapcov sme postavili v jaskyni v kameňolome, pretože kameň bol synonymom niečoho chladného a neútulného,“ vysvetľuje.

Príbeh Rukojemníka sa odohráva v rokoch 1967 a 1968. Vtedy ešte nebol na svete, takže si tie časy nepamätá. Musel sa preto trošku „povŕtať“ v knižkách a dobových obrázkoch, aby si dobu naštudoval. „V spolupráci s vedúcim výroby sa potom zháňajú rôzne rekvizity, nábytky a podobné veci,“ pokračuje scénograf.

Jeho úlohou je nájsť aj zaujímavé miesta, ktoré zodpovedajú príbehu, na ktorých sa bude potom nakrúcať. „Našťastie alebo bohužiaľ ešte možno nájsť miesta veľmi podobné tým zo 60. rokov. Produkčným obmedzením však je, že vždy sa musíme hýbať v okolí centra produkcie. S každým výjazdom sú spojené ďalšie náklady, museli sme sa preto sústrediť na okolie Bratislavy,“ hovorí. Napokon sa nakrúcalo vo Vysokej pri Morave, v Borinke, Záhorskej Vsi a Jablonovom.

Dnes sa, najmä v okolí väčších miest, domy prerábajú. Každý je už poznamenaný rekonštrukciou, hoci len výmenou plastových okien. Musí ich zakamuflovať. Alebo satelity… . „Sme republikou satelitov, každý vysiela signál do vesmíru,“ smeje sa. Snažia sa s vlastníkmi dohodnúť, že všetko, čo do tej-ktorej doby nepatrí, filmový štáb demontuje, upraví pre potreby nakrúcania a potom všetko vráti do pôvodného stavu.

Nechýba ani na pľaci

Aké prekážky musí scénograf prekonávať? Napríklad keď z nejakého dôvodu produkcia zruší vybratú lokalitu. „Nastupuje stres a panika, niekedy vás však dotlačia k extrémnym výkonom,“ konštatuje. „Alebo keď sú jasné základné noty a potom príde producent, ktorý povie: stojí to veľa peňazí a chlapci odznova,“ vyratúva ďalej. Alebo v okamihoch, keď produkcia nedokáže zohnať rekvizity či nábytky, ktoré si vymyslel. „Musíte reálie šikovne oklamať, aby to nebolo vo výsledku poznať. Napokon, každý reál treba upravovať, lebo vo filme vlastne neexistuje. Tam je všetko realisticky vyzerajúca fikcia,“ vyratúva ďalej.

Niekedy je ťažké niečo si požičať. Pri nakrúcaní je totiž vždy riziko, že by sa napríklad vzácny nábytok mohol nechtiac poškodiť. Film Pouta sa nakrúcal v slávnej brnianskej vile Tugendhat. Vysťahovali z nej všetko zariadenie a nahradili ho podobným, aby ho mohli herci normálne používať. „Strach majitelia nemali. Keby sa aj niečo stalo, filmári by to neurobili naschvál či svojou nedbanlivosťou. Každý sa snaží nezanechať po sebe potopu,“ sumarizuje skúsenosti.

Chodieva aj na pľac. Nie zo zvedavosti, hlavne v prípadoch, keď sa mení dekorácia a nakrúcaniu treba pomôcť. Pri nakrúcaní Rukojemníka nechýbal napríklad vtedy, keď sa prestavovala kancelária vojenskej pohraničnej posádky na majorov byt. Bolo treba vysvetliť, kam čo dať. „Niekedy je ťažké priestor nakresliť úplne realisticky. Neviem dosť dlho vopred presne, aké kusy nábytku produkcia zoženie, aké rozmery bude mať. Keď ho rozmiestnime v priestore, niekedy zistíme, že ho tam musíme vtesnať alebo, naopak, priestor ostane prázdny. Vtedy musím problém vyriešiť na mieste,“ hovorí Pavol Andraško.

Málokedy spolupracuje s hercami. Vo filme Viditeľný svet však s Ivanom Trojanom často diskutovali o tom, kde býva, čo v byte má a čo by v ňom mohol mať, aby tak podporili jeho postavu. „Chcel mať jasno vo veciach, v ktorých bude jeho postava voyera fungovať. Bola totiž dominantná, na nej bol film vyslovene postavený. A Ivan Trojan je rozmýšľajúci a komunikatívny herec, ktorý chce mať vo všetkom jasno,“ spomína.

„Neviem,“ znie strohá odpoveď na otázku, či sa dokáže ako filmový scénograf na Slovensku uživiť. Aj preto spolupracuje na divadelných inscenáciách aj televíznych projektoch. Občas musí nejakú ponuku aj odmietnuť. Zatiaľ sa však nesťažuje na dlhšie prestoje. „Filmové projekty sú dlhodobejšie. Pripravujú sa skôr, ako dôjde k nakrúcaniu. Niekedy ich pre finančné alebo personálne problémy môžu stopnúť, takže naraz musím pripravovať viacero projektov. A podľa zákona schválnosti niekedy vyjdú všetky v jednom čase, takže musím byť na rôznych miestach,“ dodáva Pavol Andraško.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Ako sa robí #seriál denníka Pravda #filmová scénografia