„V každom človeku je túžba podeliť sa o to, čo je preňho výnimočné a pekné. Kedysi som o svojich zážitkoch z hôr kreslil karikatúry, ale keď som sa dostal k videokamere, už som nenakreslil ani jednu. Film sa pre mňa stal ideálnym vyjadrovacím prostriedkom,“ vraví Pavol Barabáš, režisér, scenárista a cestovateľ, ktorý má na konte zhruba päťdesiat dokumentárnych filmov z prostredia hôr a panenskej prírody.
Na expedícii nie je čas na reparát
Materiál, ktorý má takpovediac doma v šuplíku, by vydal ešte na mnohé ďalšie. No urobiť film, čo by nebol len pekným suvenírom pre priateľov, ale dielom schopným zaujať v konkurencii na medzinárodných festivaloch, to chce naozaj kopu odriekania a času. „Keď ma to pohltí, iné neriešim. Posledné týždne pred dokončením už na film myslím pri umývaní zubov, rozhovoroch aj keď zaspávam. Niekedy som možno už pomaly súci aj pre psychiatra,“ priznáva. Naposledy sa tak pohrúžil do snímky Žiť pre vášeň, v ktorej sa s horolezcami Michalom Sabovčíkom a Adamom Kadlečíkom vybral po stopách poľského milovníka Tatier Wieslawa Stanislawského.
Pavol Barabáš pravidelne vyráža na expedície do vzdialených končín sveta, neraz vstupuje na územia, kde ešte človek nevkročil. Ani tak dôverne známe prostredie, ako sú pre neho Vysoké Tatry, však filmárovi nič nedaruje. "Naplánovať nakrúcanie v Tatrách je mimoriadne zložité. Sú to prvé hory od severného pobrežia Európy a zmeny počasia sa na nich prejavujú oveľa prudšie ako napríklad v Alpách,“ vysvetľuje.
Bežný deň nakrúcania na hrebeňoch Tatier sa začína pred piatou ráno. Príchod na pľac je totiž vlastne horolezeckým výstupom a aby sa filmár vyhol hmle, musí byť na štíte najneskôr o ôsmej. Až vtedy sa začína nakrúcanie. Ani to mu však nedá žiadne záruky, a tak je za vydareným záberom neraz veľa kilometrov navyše.
Luxus reparátu na rozdiel od Tatier výprava za polárny kruh či do panenských hôr Južnej Ameriky neponúka. „Na expedícii je v prvom rade dôležitá samotná expedícia. Každý musí dbať najmä na to, aby sa splnil cieľ. Filmovanie je na druhom mieste. Šliapete dvadsať hodín denne, riešite úlohy a prekážky. Popri tom, ak vám vyjde čas, skúšate aj nakrúcať,“ vysvetľuje Pavol Barabáš. „Pri nakrúcaní filmu Neznáma Antarktída sme za určitý čas museli všetci prejsť danú vzdialenosť. No udržať brutálne tempo so skúsenými polárnikmi a pritom si na saniach ťahať techniku a nakrúcať nie je jednoduché… Kým som kameru vybral a pripravil, boli kolegovia neraz v nedohľadne.“
Techniky nie je nikdy málo ani priveľa
To, že je filmárska technika v horách nevyčerpateľným zdrojom patálií, zistil už pri jednej z prvých skúseností. „Ráno ma vysadila helikoptéra na zľadovatenom štíte. V jednej ruke som mal lyže, v druhej bakelitový kufor s kamerou. Stál som tam a bál som sa pohnúť, aby jedno či druhé neskĺzlo do hlbín.“
Ani šetriť miesto v batožine sa však nevypláca. Samozrejmosťou sú dve nabité batérie a po skúsenostiach už aj záložná kamera. „Pri extrémnom prechode panenskej stolovej hory Chimantá som chcel nakrútiť zo subjektívneho pohľadu, ako preskakujem z jednej skalnej veže na druhú. Asi pri treťom skoku sa však so mnou veža zlomila a pri páde sa moja nová dvojtýždňová kamera rozbila na dve polovice.“ Filmárovi sa zázračne podarilo kameru zlepiť a spojazdniť, ale bezradnosť, keď hrozilo, že už nič nenakrúti, ho naučila myslieť na zadné vrátka.
Technika ustavične napreduje a ponúka nové možnosti, ako si nakrúcanie uľahčiť. Odvrátenou stránkou tejto výhody je skutočnosť, že filmár skončí trebárs so stovkou hodín kvalitných záberov, z ktorých treba 99 nemilosrdne vystrihnúť. Pavol Barabáš si prvý strih robí sám, orientovať sa v priestore, kde film vznikal, totiž vyžaduje skúsenosti. "Aj zvyšná polhodina prebytočných záberov, ktoré už nechám na nezainteresovanom strihačovi, však vie byť súbojom o záber, najmä, keď si uvedomím, aké nebezpečné ho bolo nakrútiť, koľko bolo za nimi v teréne námahy,“ vraví filmár.
Barabášova cesta k filmu sa začala láskou k horám a tá je preňho kľúčová dodnes. Nakrúcanie v nich ho čiastočne oberá o slobodu a pôžitok, a tak si občas vyrazí na túru bez kamery aj fotoaparátu. "Veľakrát si potom nadávam, lebo je to zákon schválnosti, najkrajšie pohľady sa vám ukážu práve vtedy, keď ich nemôžete zvečniť.“ Autenticita je napokon to, čo si pri dokumentoch váži najviac. Pred zinscenovanými výkonmi dáva prednosť realite, rád je nenápadným pozorovateľom a verí, že rozdiel cíti aj divák. Aj preto dáva pred hviezdami outdoorového sveta prednosť priateľom, ľuďom, ktorých by publikum bez jeho filmov azda nikdy nespoznalo.
O zábery, za ktoré sa platí, nestojí
Obzvlášť si prirodzenosť považuje pri cestách za domorodými etnikami z džunglí či odľahlých hôr. „Tie najkrajšie okamihy prežívam pri nakrúcaní ľudí, ktorí ani nevedia, čo to kamera je. Niekedy si možno len myslia, že bez nej zle vidím.“ Hoci nájsť neskazených ľudí je každým rokom ťažšie, stojí to za to. „Nikdy som nikomu za nakrúcanie neplatil. Skôr je to cesta stať sa ich priateľom, žiť s nimi, jesť, bývať a tak pochopiť ich život,“ vraví.
Aj dnes pracuje na filme o takýchto ľuďoch – je to africký kmeň Suri, ktorý žil dosiaľ tradičným spôsobom. Na jeho území sa však našla ropa. „Bolo smutné bývať s nimi a uvedomovať si, že ich unikátny svet navždy zmizne z našej planéty. Prevalcuje ho globálna kultúra. No táto zem neutiahne, ak budú všetci žiť s našimi energetickými nárokmi. Preto by sme si prírodných ľudí mali vážiť, rešpektovať ich a dať im možnosť uchovať si tradičný spôsob života.“
Hoci Pavol Barabáš cestuje veľa a rád, domov sa vždy teší. Pomimo expedícií ho nedostanú ani na žiaden zo zahraničných festivalov, kde jeho filmy pravidelne vyhrávajú prestížne ocenenia. „Pošlem im namiesto seba ďakovné video,“ vraví. Viac ako cena z Nového Zélandu ho i tak poteší uznanie od kamarátov.
Na domáce podujatia, ako je festival Hory a mesto, ktorý minulý týždeň otváral jeho film Žiť pre vášeň a získal aj jednu z cien, však chodí rád. Práve na festivalovom publiku totiž vraj najspoľahlivejšie zistí, či sa mu film podaril. Príjemným ohlasom je aj, keď mu ktosi povie, že vďaka jeho filmu kamsi sám vyrazil. „Veľké ocenenie som dostal aj od mladých mamičiek, že ich deti moje filmy dokážu dopozerať až do konca, hoci im, samozrejme, nemôžu rozumieť,“ vraví.
Pre toho, kto robí filmy z hôr a divočiny, je cesta k zadosťučineniu často dlhá a kľukatá. „Keď dokončím film, som celkom vypľutý. Aj si neraz poviem, načo to vlastne všetko robím. Tá energia sa však akoby zázrakom zase postupne vracia, napríklad v podobe rôznych neuchopiteľných náhod, ktoré s tým filmom súvisia“ uzatvára Pavol Barabáš.
