„Ľudia vždy budú chcieť obrazové stvárnenie príbehu. Preto literatúra aj film žijú ďalej. Moderná technika láka až do fantastickosti, lebo sama je už na hranici fantázie. Nastalo opojenie technikou, a to sa dostáva aj do tvorby. A tak sa príbehy rozprávajú prostredníctvom počítačových hier. Veď už aj Radek Činčera, keď robil Kinoautomat, chcel, aby diváci vstupovali do deja. A dnes je to tak vo videohrách. Aj to sa však časom unaví a príde niečo nové,“ povedal Ondříček pre Pravdu pred jedenástimi rokmi.
Z laboratórií za kameru
Pri filme začínal v komparze a vo filmových laboratóriách na Barrandove. Za kameru sa prepracoval postupne. Ako druhý kameraman je podpísaný pod filmami Až přijde kocour (1963) Vojtěcha Jasného či Křik (1964) Jaromila Jireša, ktoré vybrali do súťaže festivalu v Cannes, kde sa uchádzali o Zlatú palmu. V rovnakom čase sa začala Ondříčkova spolupráca s Milošom Formanom, keď ako hlavný kameraman snímal jeho dve stredometrážne snímky Konkurs a Kdyby ty muziky nebyly, ktoré sa premietali spoločne pod názvom Konkurs (1963). To bol začiatok ich tvorivého partnerstva, ktoré vydržalo desaťročia.
„Miroslav Ondříček je ideálny kameraman. Má svoj názor, svoje oči, tie oči sú skutočne jeho, a pritom nejako ladia s mojimi,“ citovali Formana pred rokmi Lidové noviny. Ondříček je okrem Preletu nad kukučím hniezdom (1975) a poviedkovým dielom viacerých režisérov Videné ôsmimi (1972) podpísaný pod všetkými Formanovými filmami, ktoré nakrútil do konca 80. rokov. Sú medzi nimi Lásky jednej plavovlásky (1965) a Hoří má panenko (1967), ktoré oba získali oscarovú nomináciu, aj neskoršie Formanove americké filmy ako Amadeus či Valmont.
Amadeus získal ôsmich Oscarov, Ondříčkovi sa však ušla iba nominácia, rovnako ako pri filme Ragtime. Nesúhlasil však s tým, že mu Oscary unikli. „Nič mi neuniklo! Uniklo to im, akademikom, že si nevšimli, že mi ho majú dať. Dostať sa do povedomia je dlhý proces. Preto je dobré presadiť sa už ako mladý. Mne trvalo dosť dlho, kým si na mňa v Amerike zvykli,“ povedal Ondříček, ktorý má na konte cenu BAFTA za Amadea a cenu za celoživotné dielo od Americkej spoločnosti kameramanov.
Pustite ho, chudáka
Keď Ondříček s Formanom nakrúcali Lásky jednej plavovlásky, zaujal anglického režiséra Lindsaya Andersona, ktorý mu ponúkol spoluprácu na snímke Biely autobus (1967), v ktorej ako herec debutoval Anthony Hopkins. Hoci to Ondříček najskôr považoval za vtip a nevedel po anglicky, rozhodol sa skúsiť šťastie aj za hranicami Československa. S Andersonom nakrútil ďalšie dva filmy vrátane jeho najslávnejšej snímky Keby… (1968) ocenenej Zlatou palmou z Cannes.
Neskôr sa Ondříček presadil aj v Amerike a sám si kládol otázku, ako bolo možné, že ho komunisti do Ameriky pustili. „Veď som nebol ani v strane. Vždy sa však niečo prihodilo. V roku 1968 som bol v Anglicku, kde som nakrúcal film Keby… a o rok neskôr sme s ním vyhrali v Cannes. Potom sa mi narodil syn, oslávil som to, havaroval a rok a pol som strávil v nemocnici. Do Ameriky som išiel za Milošom Formanom o barlách. Takže to bolo o tom: On je chudák, on už umrie, tak ho pustite,“ spomínal v roku 2008 pre Pravdu.
„Vždy som trval na tom, že si musím prečítať scenár filmu, a mojou druhou podmienkou bolo stretnutie s režisérom. S Nicholsom som sa stretol v Londýne, Michael Dinner prišiel do Viedne, Anderson zase do Prahy… Musel som zistiť, ako si s tými ľuďmi porozumieme. V roku 1989 som išiel za Penny Marshallovou do USA pre film Čas prebudenia. Odišiel som len s taškou, pretože malo ísť o víkendový pohovor. Nakoniec som tam zostal osem mesiacov. Jednoducho sme si padli do oka, a to je veľmi dôležité.“
Starý dobrý Hollywood
S Penny Marshallovou nakrútil Ondříček spomínaný Čas prebudenia (1990) s Robertom De Nirom a Robinom Williamsom v hlavných úlohách a tiež snímku Veľké víťazstvo z prostredia ženského bejzbalu, v ktorej si zahrali Tom Hanks či Madonna. Spolu nakrútili aj Kazateľovu ženu (1996) v hlavnej úlohe s Whitney Houstonovou. Ako kameramana si ho vybral aj americký režisér George Roy Hill. Nakrútili spolu napríklad Bitúnok č.¤5 (1972) podľa predlohy Kurta Vonneguta¤jr. či Svet podľa Garpa (1982) s Robinom Williamsom a Glenn Closeovou. Meryl Streepová spoločne so Cher a Kurtom Russellom mu zase pred kamerou stáli v dráme Mika Nichollsa Silkwoodová (1983).
A aký bol Hollywood v čase jeho príchodu? „Bol to ten starý nádherný Hollywood. Nakrúcalo sa od ôsmej do trinástej, potom bola hodina na obed, sedelo sa na záhrade, pod slnečníkmi. Za technikmi prišli manželky s deťmi, doniesli košík s obedom, konal sa príjemný piknik. Každý piatok o 18. hodine sa v ateliéroch všetci zišli, čašníci rozniesli poháre so šampanským a režisér sa poďakoval za úspešný filmovací týždeň. Bola to elegancia, skutočná noblesa,“ spomínal pre Pravdu.
Z Ondříčkových českých filmov treba spomenúť snímku Ivana Passera Intimní osvětlení (1965). Práve Passer Ondříčka zoznámil s Formanom. Za kamerou stál aj pri filmoch Mučedníci lásky (1966, r. Jan Němec), Homolka a Tobolka (1972, r. Jaroslav Papoušek), Drahé tety a já (1974, r. Zdeněk Podskalský) či Božská Ema (1979) v réžii Jiřího Krejčíka a v hlavnej úlohe s Božidarou Turzonovovou. „Film mal u divákov veľký úspech. Po dlhých rokoch som zažil, že publikum sedelo aj cez titulky až do konca a potom dlho tlieskalo.“ S režisérom Jánom Roháčom nakrútil Ondříček dva hudobné televízne projekty – Co nikdy nepochopím (1969) s Hanou Hegerovou a recitál Päť piesní pre Zoru Kolínsku.
Ondříček, ktorého synom je známy český režisér David Ondříček, získal viaceré čestné ceny vrátane Českého leva za prínos k českému filmu či Zlatú kameru na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach v roku 2008.
