Štvorica hrdinov snímky, ktorá mala premiéru na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jihlava a začiatkom apríla prišla aj do slovenských kín, predstavuje túto záhadnú diagnózu v celej jej rozmanitosti. Od ľahších foriem až po tie závažnejšie, ktoré si vyžadujú ustavičnú starostlivosť a nekonečne veľa pochopenia.
Autizmus patrí k témam, ktoré asi väčšina ľudí, ak sa ich priamo netýkajú, radšej vytesňuje. Predpokladám teda, že aj na začiatku vášho záujmu oň bolo nejaké osobné stretnutie.
Tie témy si viac-menej vyhľadávajú mňa, a nie naopak. Tentoraz to bolo vlastne veľmi prozaické: riaditeľka centra Andreas, pani Kateřina Nakládalová, ktorá má sama autistického syna, prišla s návrhom, či by som pre nich nespravil 20-minútový edukačný film. Téma ma hneď zaujala, tak som si povedal, prečo nie. Napokon som však dvadsať minút robil už tri roky a stále som nevedel, čo si s tým počať. Bola to skrátka veľká výzva. Pani Nakládalovej už končila trpezlivosť a ja, namiesto toho, aby som jej to konečne odovzdal, som jej prišiel povedať, že by som z toho rád urobil celovečerný film. Dvadsať minút sa mi na túto tému zdalo nespravodlivo málo. Napokon sme nakrúcali ešte štyri ďalšie roky, čiže som sa autizmom zaoberal spolu sedem rokov. Nie je to však časozberný film: tak dlho mi trvalo, kým som sa mi podarilo dostať tak blízko, aby som svet autizmu dokázal stvárniť, verím, naozaj autenticky.
S autizmom sa spája veľa teórií a mýtov. Postavila aj vás realita pred nejaké prekvapenia?
Áno, aj preto mi to nakoniec toľko trvalo. Ten film je napokon taký „anti Rain Man“. Hollywoodsky pohľad, ktorý autistov prezentuje ako nejakých geniálnych čudákov, bol, samozrejme, celkom iný ako moja osobná skúsenosť. A zistil som, že aj ich blízki boli veľmi radi, že sa o nich konečne hovorí z reálnejšieho uhla pohľadu. Pravda je, že autisti majú veľmi ťažký život a ich rodinám sa ten ich doslova obráti hore nohami.
Vo filme sú štyri príbehy, štyria hrdinovia. Ako sa vykryštalizoval práve tento výber?
Postavy sme sa snažili vyberať tak, aby sme s ich pomocou ukázali zložitú štruktúru tejto choroby. Je to zvláštne, ale ani jeden autista nemá tie isté príznaky a prejavy. Osobne by som vo filme tých postáv zniesol aj oveľa viac, vlastne sme aj mali pripravený ešte piaty príbeh Petra, ktorý má takzvaný Aspergerov syndróm. No na distribučnú verziu by toho už asi bolo priveľa. Určite ho zaradíme aspoň na DVD verziu, ak raz vznikne.
Na Slovensku vraj neexistuje žiadna presná štatistika, ktorá by mapovala počet autistov. Je za tým práve tá neuchopiteľná rozmanitosť, ktorá komplikuje diagnostiku?
Diagnostika autizmu sa u nás vlastne začala až v 90. rokoch, dovtedy nebol na spektre psychiatrických porúch tento problém konkrétne špecifikovaný. Veľa autistov do tých čias určite trpelo tým, že im chybne diagnostikovali demenciu či iné choroby a prístup, ktorý k nim na základe toho ich okolie malo, im príliš nepomohol. Na autizmus, žiaľ, neexistujú lieky, nedá sa liečiť. Ide len o prístup, ktorý takto postihnutým život uľahčí. Je v každom prípade na nás všetkých, aby sme k tomu konečne zaujali ten správny postoj, lebo pravda je taká, že sa ich počet stále zvyšuje. A nie je to zďaleka len kvalitnejšou diagnostikou…
Ako je to možné? Je to azda ďalšia z takzvaných civilizačných chorôb?
Ťažko povedať, táto choroba je naozaj v mnohom veľmi záhadná. A to nielen u nás. Ako ilustruje aj filmový príbeh autistu Jakuba, ktorého brat sa vybral za akademickým výskumom tejto choroby až do USA, je to záhada aj vo vedecky oveľa vyspelejších spoločnostiach. Určite to však má s naším spôsobom života nejaký súvis. Naše moderné výdobytky nepochybne majú aj tienisté stránky.
Jakub, ktorého spomínate, je práve syn riaditeľky centra Andreas, ktorá vás kvôli filmu oslovila. V hranej verzii sa jeho príbeh objavil aj vo vašom poviedkovom filme Deti, však?
Áno, bol to vlastne taký môj malý experiment. Tento film som začal nakrúcať oveľa skôr ako Deti a veľmi ma fascinovala situácia, keď Jakub s rodičmi ide k zubárovi. Keď som dával Deti dokopy, dohodli sme sa so scenáristom Marekom Leščákom, že si vyskúšame, ako ide preniesť dokumentárny film do hraného. Zubársku scénu, kde sa Jakub všemožne vzpiera a bojuje s doktormi aj rodičmi, som teda vo filme úplne zopakoval. Rodičia aj chlapec, ktorý si scénu niekoľko týždňov nacvičoval podľa nahrávok, sú herci. No personál v ordinácii je skutočný a keď som im filmovú scénu potom púšťal, zhodli sa, že je to veľmi verná rekonštrukcia reality.
Asi neexistuje spôsob, ako by sa rodič mohol na realitu života s autistickým dieťaťom pripraviť. Je to diagnóza, ktorá zaútočí na prirodzenú rodičovskú samoľúbosť, na potrebu návratnosti vlastných snáh a citov. Čo mali rodičia, s ktorými ste sa pri nakrúcaní stretli, spoločné?
Myslím si, že asi všetci zažívajú ustavičné zmierovanie sa so situáciou, v akej sa ocitli. Nie som si istý, že sa s tým dá zmieriť úplne. Je to nekonečný každodenný proces. Asi najťažšia je neodbytná otázka, či dieťa vôbec vie, že sú to jeho rodičia. Spätná väzba tu takmer neexistuje alebo je minimálna. Títo rodičia nebudú zažívať, ako sa ich deti vracajú neskoro z diskotéky, nebudú sa však nikdy tešiť napríklad ani na vnúčatá. Sú to takí moji osobní hrdinovia. Niektorí to vedeli stráviť a ich rodina sa ešte zomkla, inde sa možno aj rozpadla. Najťažšie, ale zároveň veľmi dôležité je asi priznať si, že to už inak nebude a jediné, čo môžete pre svoje dieťa urobiť, je uľahčiť mu život správnym prístupom a veľkou trpezlivosťou. Do hlavy sa autistom nedostaneme, môžeme ich len pozorovať zvonka. A tak som vlastne koncipoval aj svoj film.
Vo filme dávate pomerne veľa priestoru práve nekomentovaným výstupom samotných autistov. Akoby ste vyvracali, že sú celkom nekomunikatívni, ako si zrejme veľa ľudí myslí. Naozaj čarovné je potom akési ostýchavé električkové rande autistov Silvie a Milana…
Skutočne sa svojho času tradovalo, že sa autistov nesmiete dotýkať, že na nich netreba hovoriť ani sa priamo pozerať a tak ďalej. Naše nakrúcanie bolo asi pre nás všetkých jedným veľkým dobrodružstvom, pátraním po tom, kde sú vlastne tie skutočné mantinely autistov. Aj ich rodičia či opatrovatelia boli neraz príjemne prekvapení, kam až ich deti vedia zájsť, otvárali sa im na ne nové pohľady. Veľmi milo som ostal prekvapený, keď sme otvorili otázku dospievania a sexuality. Dohodli sme sa s náhradným rodičom Milana, že sa o tom s ním bude rozprávať a potom mi povedal, že naozaj nevedel, že ten chlapec vie takto rozmýšľať. Aj to rande pred kamerou je síce nejakým spôsobom cielene navodené, no bolo im vlastne len umožnené a dopadlo to veľmi dobre.
Niektoré situácie ste teda pre film aj trochu inscenovali. Ako vás a kameru autisti vnímali?
Úžasne, pre Silviu a Milana, ktorí predstavujú vo filme takzvané funkčné alebo ľahšie formy autizmu, to bol veľký zážitok. Tešili sa, mali sme presné harmonogramy a oni vždy načas čakali na dohodnutom mieste. Boli to pre nich nové vnemy a podnety, myslím si, že do istej miery naozaj chápali, že ide o nejaké zaznamenávanie ich života. A brali to tiež ako zaujímavú predkamerovú skúsenosť. Keď to bolo presne dohodnuté a hlavne hravé, tak veľmi dobre spolupracovali.
Ak chápali, že vám ide práve o zaznamenanie ich životov, znamená to teda, že si plne uvedomujú svoju inakosť?
To som chcel práve vedieť aj ja. A tak sa to aj nevlastný otec Milana pýta a on na to odpovedá, že si všimol, že sa o neho napríklad viacej starajú ako o iných. Vnímajú to teda určite aspoň po tej praktickej stránke, v emocionálnom ponímaní však naozaj ťažko povedať. On, napríklad, vníma, že je mu lepšie u pestúnov ako v ústave či domove, lebo tu si môže dať hocikedy sladkosť. To sú práve také úplne bežné ľudské veci, čo sa autistu dotýkajú, o ktorých si často ľudia mylne myslia, že sú im úplne ľahostajné.
Okrem centra Andreas sa vo filme spomína aj Drahuškovo. Aký je medzi nimi rozdiel?
Pani Nakládalová z centra Andreas a doktor Jozef Šóth z Drahuškova spolu reprezentujú skupinu ľudí, ktorí robia pre autistov, a najmä autistické deti naozaj možné aj nemožné. Andreas je v najmä diagnostické centrum, ale aj akási denná ambulancia, kam sa deti môžu prísť zahrať, sú tu rôzne terapie a cvičenia. Drahuškovo je vyslovene internátneho charakteru, deti tam ostávajú, povedzme, aj týždeň-dva a je tam 24-hodinová starostlivosť. Je to výborný projekt, do ktorého je navyše zapojená ešte ďalšia znevýhodnená skupina – deti z detského domova, ktoré po odrastení nemajú kam ísť. Tu pod odborným dozorom pomáhajú na tri zmeny starať sa o autistov, je to ich prvé zamestnanie a môžu tu tiež bývať. To by hádam bolo aj na samostatný film…
Problém so zmierením sa a porozumením diagnóze svojho dieťaťa, to majú asi rodičia autistov na celom svete rovnaké. S akými lokálnymi špecifikami sa navyše musia boriť na Slovensku?
Určite je to najmä veľká necitlivosť tejto spoločnosti. Rodičia autistov majú podobné zážitky z detských ihrísk, kde ich iní dospelí atakovali, že majú deti zle vychované a nedobre sa o ne starajú, neraz ich vyslovene odniekiaľ vyháňali. Takéto vyčlenenie zo spoločnosti sa znáša veľmi ťažko a negatívne pocity sa z rodičov prenášajú aj na deti. Nekonečná trpezlivosť, ktorej sa rodič autistu musí učiť, sa zvláda oveľa ľahšie, ak cítite podporu a pochopenie okolia. Určite tu chýba zušľachtenie spoločnosti, citlivosť a korektnosť, pochopenie pre iné svety. Nedá sa žiť len so širokými lakťami, občas treba otvoriť oči a uši a pozerať sa aj okolo seba. Okrem nášho každodenného sveta sú tu totiž aj svety iné, oveľa krehkejšie. Každý si môže povedať: Mňa sa to netýka. Ale to je ozaj len otázka šťastia.
Čo vidia títo ľudia pri pohľade do budúcnosti?
Pochopil som, že najdôležitejšie je pre nich vytvoriť celkom pragmaticky svojim deťom priestor, kde by mohli fungovať v nejakom adekvátnom režime aj potom, až tu oni už raz nebudú. Autista napríklad veľmi často nevie pochopiť, že už je iný deň. Ďalší z protagonistov filmu Andrej, ktorý pobýva v Drahuškove, sa trebárs stále pýta, kedy už pôjde do škôlky. Keď majú bezpečný priestor, v ktorom sa dobre cítia, žije sa im ľahšie. Nemajú traumy a záchvaty. Sú pokojnejší. Aj preto sa asi rodičia tak aktívne angažujú pri budovaní centier, ako je Andreas či Drahuškovo. Často im nič iné, ako vyvíjať snahy po súkromnej osi, v tejto krajine ani nezostáva.
V jednom zo starších rozhovorov ste vraveli, že cez svoje filmy vždy vytvárate aj určitý autoportrét – prirovnávali ste vtedy situáciu hrdinov snímky My zdes k vašim pocitom, keď ste sa prisťahovali do Bratislavy. Našli ste si aj k tejto téme podobnú osobnú paralelu?
Keď sa pustím do nakrúcania, je to vždy v prvom rade preto, aby som ja sám nejaký problém okolo seba pochopil. Aby som získal skúsenosť a vedomosť, ktorú niekde v knihách nenájdem. Snažím sa do toho čo najviac ponoriť – v tomto prípade som chcel porozumieť najmä vzťahu, ktorý vychádza aj z názvu Tak ďaleko, tak blízko. Chcel som zistiť, čo by som ja urobil, ako by som to zvládal a ako by som sa správal. Či by som aj ja bol schopný vložiť do toho toľko energie a trpezlivosti, ale doteraz nemám odpoveď. No verím, že až keď je človek priamo postavený pred takúto situáciu, zistí, koľko sily sa v ňom vlastne skrýva. Máme akurát to šťastie, že si to nemusíme všetci overiť v praxi.
Ako vnímajú váš film jeho protagonisti? Videli ho už?
Videli, prijali ho a vnímali ho, myslím, pozitívne. Boli sme dohodnutí, že ho budú mať možnosť odsúhlasiť. Ja som im ohromne vďačný za ich ústretovosť, pustili ma k sebe naozaj veľmi blízko. Ich motivácia určite nebola taká, že by sa chceli prezentovať ako nejakí hrdinovia či martýri. Myslím si, že išlo skôr o úprimnú túžbu po osvete, ukázať svetu a možno aj ďalším rodičom autistických detí, že sa tá situácia dá riešiť a dá sa s ňou žiť.
Ako sa po siedmich rokoch od takejto silnej témy odstrihnete?
Toto je práve moja večná dilema. Cítim sa tak trochu ako taký upír. Niekam ma osud zanesie, chvíľu tam pobudnem, žijem s cudzími ľuďmi ich životy a potom zase idem ďalej. Je mi to vždy veľmi ľúto. Najmä keď vidím, ako otvorene sa ku mne tí ľudia správajú a ako ma nechávajú vstupovať do svojich svetov. Neviem, či by som to sám dokázal. No vecí, ktoré chcem spoznať a pochopiť, je okolo mňa ešte stále príliš veľa, a tak, keď príde čas, musím ísť ďalej a už sa neobracať.
Čo chcete pochopiť najbližšie?
Mám už rozkrútený dokumentárny film. Volá sa Sedem dní a je o tom, ako ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia, aby zachránili svoje rodiny po finančnej stránke, no zároveň sa im začnú rozpadávať po stránke emocionálnej. Dopísal som tiež námet na hraný film, ktorý by som veľmi rád nakrútil. Je to taká moja srdcovka, povedal by som, že až taká substancia všetkých vecí, ktoré som doteraz zažil. Dokumentárny a fiktívny svet sa u mňa dosť prekrývajú, ale tomu sa ani nesnažím vyhýbať. Dôležité pre mňa je, aby som si vždy na začiatku položil nejakú zásadnú otázku, a potom som sám zvedavý, či si na ňu budem schopný odpovedať.
Na začiatku teda vždy musí byť osobná zvedavosť?
Áno, to je u mňa hlavná motivácia pre nakrúcanie, či ide o hraný, alebo dokumentárny film. Aj môj nový námet na hraný film vychádza zo skúseností, čo som prežil a zanechali vo mne hlboký dojem, ktorého sa stále nedokážem zbaviť. Myšlienky naň ma stále prepadávali, a tak som ich konečne napísal a žije sa mi o čosi lepšie. Ešte lepšie však bude, keď to konečne nakrútim a budem to mať vyriešené.
Dokážete mať svoje filmy naozaj „vyriešené“? Nevraciate sa k nim?
Vraciam sa k tomu, čo som mohol urobiť inak, lepšie. Lenže čo sa týka samotnej témy, tú si filmom naozaj uzavriem. Je to, akoby som si vyriešil nejakú etapu života, aktuálny problém. Snažím sa preto vždy, aby si to vyriešili aj moji hrdinovia a navŕšený o túto novú skúsenosť idem ďalej.
Nebolo by bezpečnejšie a bezbolestnejšie nakrúcať číru fikciu?
Ja si práve myslím, že by filmár mal fungovať ako akási ozvena našej spoločnosti. Pripomínať veci, ktoré spoločnosť v zhone svojho každodenného života nevidí či nevníma. Byť tak trochu sociálnym psychológom. Nemal by žiť oddelene v nejakej bubline. Ja som súčasťou tohto sveta rád a rád ľuďom ponúkam pohľady na ich vlastné životy, ktoré si možno ani neuvedomujú.
Potom je však ešte otázne, či si ich uvedomovať vôbec chcú…
Bohužiaľ, u nás má dokumentárny film asi ešte stále takú nelichotivú postkomunistickú nálepku, že ide o nejaký propagačný film. Mal som šťastie a bol som nejaký čas vo Francúzsku, kde dokument, naopak, vnímajú ako šedú eminenciu filmu ako takého a na dokumenty tam sú vypredané kinosály. Je to otázka histórie a tradície a hádam ju konečne začíname budovať a vytvárať aj u nás. Je však veľmi dôležité, aby sme tú históriu vytvárali prítomnosťou. A potom už asi treba len byť trpezliví. Tak trochu ako pri tých autistoch.
Jaro Vojtek (1968)
režisér, dokumentarista
- Rodený Žilinčan vyštudoval na VŠMU v Bratislave dokumentárnu réžiu pod vedením Dušana Hanáka (1994–1998).
- Jeho dlhometrážny debut My zdes (2005) o pocitoch vykorenenia slovensko-kazašskej rodiny videli poroty viacerých festivalov vrátane Karlových Varov. Na pražskom festivale Jeden svět získal hlavnú cenu.
- V roku 2009 predstavil film Hranica, o obci, ktorú nové politické usporiadanie rozdelilo na dve časti. Film získal jednu z cien MFDF Jihlava a uviedli ho aj na festivale v Rotterdame.
- Je nositeľom ocenenia Krištáľové krídlo za audiovizuálnu tvorbu (2012).
- Za film Cigáni idú do volieb, ktorý mapoval predvolebnú kampaň rómskeho aktivistu a politika Vlada Sendreia (2012), získal Zvláštnu cenu poroty Silver Eye v Jihlave.
- Vlani Vojtek predstavil svoj hraný debut, poviedkový film Deti o strastiach aj radostiach vzťahov medzi rodičmi a ich potomkami.
- Na MFDF v Jihlave bol nominovaný aj jeho najnovší dokumentárny počin o živote autistov Tak ďaleko, tak blízko (2014).
- Momentálne pracuje na novom dokumente, ale aj námete na ďalší hraný film.