„Ale veď to bol váš nápad!“ povedala študentka, ktorú Zuzana Gindl-Tatárová pochválila za elegantné riešenie dramatickej situácie v diplomovke. „Kto si to má pri tej spúste scenárov pamätať!“ usmieva sa pri spomienke dramaturgička, scenáristka, pedagogička a profesorka Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení, ktorá sa ako dramaturgička podpísala pod dvanásť filmov. Aj pod divácky najúspešnejší titul minulého roka Kandidát.
Nebolo to prvýkrát, čo ju od rozpadu Koliby oslovili bývalí študenti. S Marošom Hečkom sa stretla už pri krátkom filme Onemanshow. „Dlhšiu dobu sa zaoberám štruktúrou mezaliančných filmov, ktoré sa snažia osloviť široké publikum, no podsunúť mu zároveň aj nejaké posolstvo či výpoveď o dnešnej dobe,“ hovorí.
Film je kolektívne dielo. No keď je dobrý, pripíše sa hercom a režisérovi. „V tomto poradí! Možno aj skvelej kamere, čo by nebolo najhoršie. No keď sa nepodarí, hľadajú sa chyby v scenári. A vtedy si to zlizne dramaturg, ktorý to mal ustrážiť. Pritom dramaturg iba ponúka tvorivé riešenia, je na autoroch, či alebo ako ich spracujú,“ konštatuje.
Malé koliesko fúrika
„Dramaturgia sa týka všetkých, ktorí spolupracujú na filme. Je to malé koliesko fúrika, na ktorom sa celý náklad originálnych nápadov, skvelých myšlienok, ale aj žánrových šablón či stereotypov hladko zvezie. Bez toho kolieska by to však nešlo,“ pokračuje. Je to vedenie divákovej pozornosti, súbor istých pravidiel, ktoré ho dokážu pripútať k citovej spolupráci, aby sa film preňho stal zrozumiteľnejší a skrytá reflexia – ak v ňom vôbec nejaká je – prijateľnejšia.
„Na zistenie, čo je na scenári zlé, kde sa zadŕha, čo v ňom trebárs chýba, kde je motivácia falošná a ktoré body treba vypichnúť, na to možno stačí profesionálna rutina. Ponúkať však riešenia, hľadať nové situácie, nové motivické línie a vlastnosti postáv či presnejšie vyznenie hlavnej myšlienky, prepisovať a cizelovať dialógy, to už je tvorivá práca,“ zdôrazňuje.
Príklad? Jedna zo študentiek ju pozvala do filmu, v ktorom jej zverila epizódnu postavu sebavedomej štyridsiatničky. Mala zaparkovať pri hlavnej hrdinke, ktorá bezmocne nakúkala pod otvorenú kapotu pokazeného auta. „Chceli odo mňa, aby som sa pohrabala v motore a potom jej s úsmevom povedala: Boli to sviečky. Už by to malo byť dobré. Vzápätí sa usmiať a chápavo dodať: Ani ja nie som vydatá,“ spomína.
Spýtala sa, či to môže skúsiť po svojom. Študentka súhlasila. Zuzana Gindl-Tatárová vystúpila z auta, s letmým úsmevom vytiahla čipkovanú vreckovku a bez slova sa pustila do opravy motora. Potom sa narovnala, jemnou vreckovkou si utrela ufúľané prsty a povedala: Boli to sviečky, už by vás to malo poslúchať.
"Hrala som predsa postavu zvyknutú na to, že ju okolie poslúcha, tak som ju v dialógu lepšie charakterizovala. Potom som sa pozrela na mladú hrdinku, roztiahla som s porozumením pery do úsmevu a dodala: A nič si z toho nerobte, aj ja som vydatá! KLAP. Všetci sa smiali a prisahali, že to má takto aspoň o level viac. Bola to pritom len jednoduchá ukážka tvorivej dramaturgie, ktorá prerastá do scenáristiky, nič viac,“ vysvetlila.
Dve strany jednej mince
„Neviedli sme iba dlhé debaty nad scenárom. Zahrnuli sme do toho aj vlastné životy, prehry a malé víťazstvá, našich blízkych, ako aj veci, ktoré nás v spoločnosti znepokojovali. Učil ma a sám sa pritom učil,“ spomína na dlhoročnú spoluprácu s režisérom Štefanom Uhrom. Za scenár k filmu Šiesta veta, ktorý režíroval, získala v roku 1987 cenu na Festivale českých a slovenských filmov.
Dramaturgiu a scenáristiku považuje za dve strany jednej mince. „Kým scenáristika vyžaduje spontaneitu a originalitu, dramaturgia v sebe skrýva istý odstup, analýzu, praxou overené postupy, ktoré sú chrbtovou kosťou dramatického písania a celej výstavby filmového diela,“ zhŕňa autorka publikácie Praktická dramaturgia, ktorá vyšla v anglicko-slovenskom vydaní na pôde Filmovej a televíznej fakulty VŠMU.
„Záleží na režisérovi, do akej miery je schopný pri vlastnom hľadaní vnímať aj názor druhých. Je to vec pokory a sociálnej citlivosti, zvedavosti, trebárs aj na názor mladších““ pripomína. Spolupracovala s poprednými režisérmi, napríklad s Jurajom Jakubiskom, Vladom Balcom, Stanislavom Párnickým či Martinom Šulíkom.
„Pamätám si aj na istého režiséra, ktorý celkom podriadil epicky postavený scenár vlastnej predstave rapsodického dramatična: tú sa snažil potvrdiť si u ďalšieho a ďalšieho člena štábu v role dramaturga, keď mu ju tí predošlí zamietli. Iný známy režisér zas automaticky vyhadzoval zo scenára ľúbostné scény, lebo ich jednoducho nerád nakrúcal,“ spomína. „Všetko sa navzájom taví v tvorivom procese, pôvodná myšlienka často pri nakrúcaní zaniká na škodu veci. Ak sa raz režisér s predlohou nestotožní, nedokáže ju nakrútiť inak ako po svojom. V tomto zmysle je to oveľa ľahšie s autorskými filmami,“ hovorí.
Ľudské ego
„K profesii dramaturga sa umelo prilepila akási pachuť ideologickej cenzúry bývalého režimu,“ komentuje skutočnosť, ktorá po nežnej „obrala“ dramaturgov o chlebík. „Po rozpade štátom dotovanej kultúry sa šetrilo na všetkom. Zbaviť sa dramaturga – to boli dve muchy jednou radou… A celý rad nepozerateľných filmov potom,“ pokračuje.
Profesia filmového dramaturga napriek tomu nezanikla. V súčasnosti Zuzana Gindl-Tatárová spolupracuje so scenáristom Petrom Balkom, režisérom Petrom Bebjakom a producentkou Wandou Hrycovou na príprave celovečerného filmu z našej východnej hranice s pracovným názvom Schengenstory.
Aké je postavenie dramaturga v zahraničí? „Väčšina svetových štúdií a televíznych staníc zamestnáva dramaturgov, či už ich nazýva script-editor, script-doctor alebo script-advisor. Niekedy dokonca lepšie platených ako sami scenáristi – ako mi prezradil známy česko-americký dramaturg František Daniel,“ hovorí.
Ľudské ego je podľa nej najtvrdším orieškom, ktorý musí dramaturg pri svojej práci rozlúsknuť. V škole zase nepresadzovať sa na úkor študentov. „Rešpektovať ich látku, ich stupeň poznania. Nevnucovať im, ako by som to napísala ja sama,“ sumarizuje roky skúseností z dramaturgovania študentských scenárov na bruselskej škole Sint Lukas, z pedagogického pôsobenia na bratislavskej VŠMU, Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne či na New York University.
A čo radí držiteľka významného medzinárodného ocenenia CILECT Teaching Award za vynikajúcu pedagogickú činnosť svojim študentom? „Aby hľadali príbehy v sebe, aby cez ne spoznávali seba a svoje možnosti. Aby však nepodľahli nadlho náhlej spokojnosti so sebou, ktorú dokončená vec občas prináša. Ktovie, možno prekvapia nakoniec sami seba!“