Zázračné dieťa Hollywoodu, obdivovaný rozhlasový tvorca, divadelný a filmový herec a režisér, ktorý v neskoršom období svojho života márne zháňal peniaze na svoje filmové vízie, sa narodil 6. mája pred 100 rokmi.
Keď sa Orsona Wellesa po troch desaťročiach kariéry pýtali, kedy a kto ho najpresnejšie charakterizoval, odpovedal: „Nechcem, aby žiaden môj opis bol presný. Chcem, aby bol lichotivý.“ Ľudia ako on vraj nemajú radi, ak sú ich opisy, najmä v tlači, úplne verné skutočnosti. „Potrebujeme predávať vstupenky, takže potrebujeme dobré recenzie.“ Tých sa Wellesovi dostávalo už od začiatku. „Slovo génius mi pošepli do ucha ešte keď som mrnčal v postieľke. Bola to prvá vec, ktorú som počul,“ cituje Wellesa autorka jeho biografie Barbara Leamingová.
Iba zlomok nádher na prvé pozretie
Najslávnejším filmovým dielom Orsona Wellesa zostáva jeho debut Občan Kane (1941). „Výnimočný. Patrí k najvýznamnejším filmom, aké kedy vznikli, a určite je najdôležitejším, najvplyvnejším americkým filmom od Zrodenia národa,“ zapísal si v roku 1956 režisér Peter Bogdanovich. Zrodenie národa režiséra D. W. Griffitha z roku 1915 spolu s ďalším Griffithovým filmom Intolerancia (1916) patrilo svojho času k najvýpravnejším americkým produkciám a oba filmy pomohli zdynamizovať filmové rozprávanie.
„Ak je (Zrodenie národa) takpovediac vyvrcholením nemého filmu, Občan Kane je vyvrcholením zvukového filmu. Je tak dych vyrážajúco vynaliezavý, tak veľkolepo spravený v každom detaile, tak sviežo, dôvtipne napísaný, pozoruhodne nasnímaný, zahraný a brilantne zrežírovaný, že vidieť ho iba raz znamená vidieť iba zlomok jeho nádher,“ pokračuje Bogdanovich a o štyri roky neskôr k zápiskom, ktoré zverejnila stránka indiewire.com, pripisuje: „Koľko filmov, ktoré ste už trikrát videli, môžete vidieť ďalšie tri razy v priebehu dvoch dní? Zrejme iba jeden: Občana Kanea. Zdá sa, že v ňom je vždy niečo nové, na čo sa môžete pozerať, nejaké dovtedy neobjavené čaro,“ dodal. Od premiéry Občana Kanea uplynulo už 75 rokov, dielo však stále kraľuje rebríčkom najlepších filmov.
Rozhnevaný magnát
Občan Kane sa začína smrťou hlavného hrdinu, tlačového magnáta Charlesa Fostera Kanea (stvárnil ho sám Welles) v jeho honosnom sídle. Pred smrťou vysloví tajomne znejúce slovo rosebud (ružový púčik), o čom informuje nekrológ vo filmovom týždenníku. Reportér Jerry Thompson dostane za úlohu zistiť význam tohto slova a kto skutočne bol Kane. V tejto snímke Welles opustil dovtedy obvyklú chronológiu rozprávania. Stretnutia reportéra s ľuďmi nejako blízkymi Kaneovi vedú k retrospektívam, ich výpovede zároveň nie sú „objektívnym“ rozprávaním, ale subjektívnou zbierkou spomienok.
Dôležitým prínosom bolo tiež využitie montáže vnútri záberu. Kameraman Gregg Toland využil hĺbku záberu a to, na čo iní filmári potrebovali strih, ukázal v rámci jedného dlhého záberu vo viacerých plánoch. Pracoval tiež so šerosvitom. Kameru Welles s Tolandom rozhýbali tak, že ukazuje dianie zo všetkých možných uhlov a oproti vtedajšiemu hollywoodskemu štandardu sa pohybuje neobvykle. Welles s Tolandom využívali techniky, ktoré iní filmári objavili už pred nimi, ale majstrovským spôsobom.
Ešte nedokončený zostrih filmu videla zástupkyňa amerického mediálneho magnáta Williama Randolpha Hearsta, ktorého životný príbeh bol sčasti predobrazom Kanea a nepáčilo sa jej, ako sa vo filme z mladého idealistu postupne stáva nemilosrdný priemyselník bažiaci po moci. Zmienku o filme Hearst zakázal vo všetkých svojich médiách, znemožniť jeho uvedenie sa mu však nepodarilo. Neskôr rodina svoj postoj prehodnotila. Pred dvoma mesiacmi sa Občan Kane s povolením Hearstovho pravnuka premietal priamo v magnátovom luxusnom zámku so 165 izbami a stropmi z 15. storočia dovezenými z Európy. Niektorí ľudia sa Hearstovho pravnuka pýtali, či si nemyslí, že sa jeho prastarý otec obracia v hrobe. „Odpovedal som, že do mojich povinností spadá aj starostlivosť o mauzóleum a ak to bude nevyhnutné, môžem sa o tom presvedčiť,“ citovala ho stránka npr.org.
Slabosť pre Shakespeara
Občan Kane sa síce stal hitom kritiky, v kinách však prepadol. Vzápätí po ňom nakrútil Welles drámu vysokopostavenej rodiny z amerického stredozápadu Skvelí Ambersonovci (1942), nad ktorou však už nemal úplnú kontrolu. Po dokončení snímky, v ktorej filmoví historici takisto nachádzajú veľa invencie, totiž odišiel nakrúcať do Južnej Ameriky. A kým bol preč, štúdio usúdilo, že Ambersonovci nie sú až takí skvelí a snímku drasticky skrátilo zo 131 na 88 minút.
Welles nakrútil aj kriminálne drámy Dáma zo Šanghaja (1947) so svojou manželkou Ritou Hayworthovou či Dotyk zla (1958), v ktorom si popri Charltonovi Hestonovi a ďalších zahrala aj Marlene Dietrichová. Na strieborné plátno preniesol aj Kafkov Proces (1962), takisto s hviezdnym obsadením (Anthony Perkins, Romy Schneiderová, Jeanne Moreauová) či Shakespearovho Macbetha (1948).
Pre Shakespeara mal slabosť. Už ako 18-ročný pripravoval spolu so svojím učiteľom Rogerom Hillom knižnú sériu Everybody's Shakespeare. „Shakespeare povedal všetko. Jeho jazyk je svetlom hviezd a svetlušiek a slnka a mesiaca. Písal slzami, krvou a pivom a jeho slová pochodujú ako údery srdca. (…) Shakespeare hovorí jazykom každého z nás, iba s alžbetínskym prízvukom,“ napísal o ňom Welles.
Koncom 30. rokov minulého storočia inscenoval na Broadwayi Shakespearovho Julia Caesara tak, že postavy obliekol do nacistických uniforiem a z Caesara spravil „plešatú repliku Mussoliniho“. A pamätnou je aj jeho inscenácia Macbetha, ktorú v roku 1936 uvádzali v Harleme a Welles do nej obsadil iba černošských hercov. „Bol to muž veľkých princípov, ktorý bojoval za to, o čom vedel, že je správne. Bojoval za afroamerickú kultúru v čase, keď boli Spojené štáty americké rasistické,“ povedala jeho dcéra Chris Welles-Federová v rozhovore pre Wild River Review.
Chris bola dcérou z prvého Wellesovho manželstva s Virginiou Nicholsonovou, ktorú si zobral ako 19-ročný a ich vzťah vydržal 5 rokov. Druhýkrát bol ženatý s Ritou Hayworthovou, ktorá v 40. rokoch minulého storočia patrila k najväčším hviezdam. Mali spolu dcéru Rebeccu a po štyroch rokoch problematického manželstva sa ešte pred premiérou filmu Dáma zo Šanghaja rozviedli. Poslednou Wellesovou manželkou bola talianska aristokratka a herečka Paola Moriová. Vzal si ju v roku 1955, mali spolu dcéru Beatrice a svoji zostali až do režisérovej smrti, hoci posledných vyše 20 rokov života delil Welles medzi Moriovú a chorvátsku umelkyňu Oju Kodarovú. Tú obsadil do viacerých svojich projektov, ktoré nikdy neboli dokončené.
Útok Marťanov
Orson Welles začínal kariéru v divadle a k sláve mu pomohol aj rozhlas. Keď ako 15-ročný osirel, rozhodol sa pre cestovanie. V dublinskom Gate Theatre tvrdil, že je hviezdou na Broadwayi. Neverili mu, ale aj tak sa dostal k jednej z úloh v adaptácii Feuchtwangerovho Žida Süssa. Hoci išlo o menšiu úlohu, dostalo sa mu za ňu uznania a dokonca vraj aj zmienky v The New York Times.
Po niekoľkých ďalších úlohách, ktoré tu stvárnil, sa Welles vrátil do Ameriky, kde pôsobil vo viacerých divadelných projektoch. Istý čas si dokonca privyrábal ako jasnovidec. Neskôr, na sklonku svojej kariéry, predvádzal kúzelnícke triky v televízii. „Aby som sa uživil, hral som aj v nekonečných seriáloch. Pamätám si, že v jednom z nich som hral takého grázla. Pokúšal som sa zviesť dievča. Trvalo nám okolo 13 týždňov na jednom zadnom sedadle, kým sme sa niekam pohli,“ povedal vo svojom poslednom televíznom rozhovore v roku 1985. Dve hodiny po ňom podľahol infarktu.
V roku 1937 založil Welles divadelnú spoločnosť Mercury Theatre, ktorá o rok neskôr začala vyrábať aj rozhlasové hry. A práve tu sa začala jeho cesta do Hollywoodu. V predvečer Halloweenu zachvátil Ameriku strach a panika. V krátkych spravodajských vstupoch, ktoré prerušovali hudobné vysielanie, sa totiž z rádia ozývalo, že k Zemi sa blížia kozmické lode, pristávajú v New Jersey, Marťanov nie je schopná zastaviť ani armáda, invázia si vyžiadala prvé obete…
Za zdesenie mohla iba šikovná Wellesova rozhlasová adaptácia slávneho sci-fi románu H. G. Wellsa Vojna svetov. Vďaka tomu, čo vyvolala, dostala Wellesa napríklad na titulnú stranu The New York Times a vzbudila záujem Hollywoodu. Práve na základe tejto hry (s prihliadnutím na jeho povesť všeumelca) podpísal 24-ročný Welles zmluvu so spoločnosťou RKO na dva filmy. Okrem istých rozpočtových obmedzení mal bezprecedentnú autorskú slobodu – mal pod kontrolou nielen scenár či obsadenie, ale aj konečný zostrih diela. A tak vznikol Občan Kane. Pri ďalšom filme, Skvelých Ambersonovcoch, sa zmluva prehodnotila a právo konečného zostrihu stratil.
Welles, ktorý sa výrazne presadil aj ako herec, neskôr tvrdil, že jeho najväčšou láskou nebol film ani divadlo. „To, čo milujem najviac, je rádio. To prekrásne vzrušenie z toho, čo sa môže stať v živom vysielaní, keď všetko, čo sa môže pokaziť, sa aj naozaj pokazí,“ vyhlásil v roku 1983 tvorca, ktorý mal rozpracovaných viacero filmových projektov. „Jeho posledné roky boli veľmi, veľmi ťažké. Ľudia mu vždy radi dali nejakú cenu, ale nikto nebol ochotný dať mu peniaze, aby mu pomohol s jeho tvorbou,“ povedala jeho dcéra Chris.
„Spravil som podstatnú chybu, že som zostal pri filme, je to však chyba, ktorú nemôžem ľutovať, pretože to je, ako by som povedal, nemal som zostať v manželstve s tou ženou, ale zostal som, pretože ju milujem,“ tvrdil Welles, o ktorom kritik Richard Wright povedal: „Jeden Orson Welles stačí. Dvaja by nesporne zavinili koniec civilizácie. Dve tisícky by mohli spôsobiť, že by spoločnosť explodovala ako bomba.“
