Skôr ako ste začali hľadať osady kmeňa Suri, splavovali ste na rafte rieku Godžeb. Čím vás lákala?
Neznámom. Godžeb je prítok rieky Omo – tú sme v roku 2001 na rafte splavili ako druhí na svete. Podarilo sa nám urobiť z tohto dobrodružstva aj film Omo – cesta do praveku, kde sme zdokumentovali neporušené kmene, žijúce ako v kamennej dobe. Chceli sme zažiť ešte niečo podobné, pokiaľ sa dá. Dva roky sme hľadali informácie o rieke Godžeb a akurát sme zistili, že na nej už pravdepodobne niekto bol, ale nikde sme sa nedopátrali, aké sú na nej úseky a či je vôbec splavná. Keď sme sa dostali k prvým perejam, delilo nás od Oma neznámych 200 kilometrov. Boli sme piati a splavovali sme na rafte, s ktorým sme boli pred štrnástimi rokmi na rieke Omo.
Netoč! Pádluj! Pokrik kamarátov z ratfu sa opakoval vždy, keď sa v rieke objavili hrochy. Sú nebezpečné?
Naozaj sme množstvo hrochov na rieke nečakali. Obrovský bylinožravec má na svedomí najviac životov domorodých obyvateľov Afriky. Hroch je útočné, agresívne zviera, chrániace si svoje teritórium, hlavne keď majú mladé. V noci sme si tiež od nich neoddýchli. Vtedy vychádzajú na breh na pašu, lenže tam, kde môžete vyniesť z rieky raft a postaviť si stany, vylezie aj hroch. Všade boli jeho stopy. Pri zaspávaní rozmýšľate, či v noci vidí a neprebehne cez stan. To by bolelo.
Poslúchli ste a odložili kameru, keď si hrochy chránili územie vo vode?
V úzkej rieke Godžeb boli hrochy veľký problém. Raftu musíte dať rýchlosť, aby ste sa im vyhli a nedobehli vás, takže pádlovať musia všetci. Ako ich útoky prežívajú členovia expedície, je zase zaujímavé pre kameramana. Takže vždy je to vnútorný boj, či si zachraňovať život, alebo nakrúcať. Takéto zábery sú však korením filmu.
Dobrodružstvo na rafte sa končí na rieke Omo, kde vás zastavila rozostavaná priehrada.
Pred štrnástimi rokmi sme sa plavili na rafte úplne panenským priestorom. Mesiac sme nevideli jediného Etiópčana, len domorodcov od Oma. Teraz sa na rieke stavia štvrtá priehrada, pôdu okolo nej prenajíma vláda spoločnostiam z Malajzie, Indonézie a Číny, aby mohli na plantážach pestovať plodiny predajné na svetových trhoch. Priehradami odvádzajú vody rieky Omo na ich zavlažovanie. Tým ju berú unikátnym kmeňovým spoločenstvám, ktoré sú od nej bytostne závislé, o ekosystéme už ani nehovoriac.
Za kmeňmi Surmov ste sa vybrali len s Ivanom Bulíkom, ostatní nemali odvahu?
Sú to hlavne excelentní vodáci, preto mali záujem hlavne o splavenie rieky a dôležitý bol aj náš spoločný zážitok z neporušenej nádhernej prírody. Na svete už podobných kútov fakt nie je veľa. Logisticky bol náš ďalší postup problematický. Chalani sa museli postarať o raft a všetok vodácky výstroj. Z predchádzajúcich expedícií s Ivanom Bulíkom sme mali vyskúšané, že vo dvojici ste pre domorodcov skôr prijateľný a nepredstavujete ohrozenie. Boli sme takto napríklad pri hľadaní prírodných Pygmejov v pralesoch Konga. Dvoch ľudí prijme kmeň úplne inak ako veľkú skupinu. Dostanete sa do rodiny, môžete u nich, jesť, žiť, tráviť všetok čas. Preniknete do ich každodennej podstaty.
Nebola to vaša prvá expedícia k domorodcom kmeňa Suri.
Ceste predchádzalo niekoľkoročné skúmanie. Surmovia žijú na obrovskej rozlohe veľkej ako celé Záhorie. V hlavnej osade je už nasťahované vojsko, ktoré sa snaží potláčať kmeňové tradície, zakazuje rituál donga, aby sa domorodci nemohli stretávať, skarifikáciu dievčat, tanieriky v dolnej pere, núti príslušníkov kmeňa, aby sa odsťahovali na iné územie. Ale my sme vedeli, že vysoko v horách sú ešte osady, v ktorých ľudia žijú tak ako kedysi ich predkovia. Chceli sme ísť tam, kde už okrem Surmov nikto nechodí. Spoznať ľudí, ktorí z nášho sveta nechcú nič, chcú len žiť na svojom území, svojimi tradíciami a rituálmi, za ktoré sú ochotní bojovať.
Tušili ste, kde ich hľadať?
Spoľahli sme sa na domorodcov. Takisto ako nás zaviedli Pygmejovia v Stredoafrickej republike do Konga k prírodným kmeňom – načierno, bez papierov. Tu nás sprevádzali Surmovia. Je to veľmi hrdý a obávaný kmeň pre svoju bojovnosť. Kedysi dávno sa ich územia ako prvý Slovák dotkol Peter Ondrejovič. Bohužiaľ si z ich rituálov nepriniesol skoro žiadnu fotografiu. Jednoducho sa nedalo. Nemôžete ich len tak fotografovať, keď vytiahnete fotoaparát, hneď po vás agresívne vyletia.
Vám však nakrúcať dovolili, napríklad aj skarifikáciu (ozdobné jazvenie) mladej ženy.
Keď dokážete navariť v kotlíku večeru, ktorú spoločne zjete, strávite s nimi večer pod hviezdnou oblohou, múr medzi domorodcami a vami sa začne pomaly vytrácať. K tomu však vedie dlhá cesta aj vašej pokory. V každodennom styku sa z vás pomaly stávajú priatelia, ktorí sú ochotní pre vás veľa urobiť. Patrí však k tomu hlad, smäd, nepohodlie, spaľujúce slnko, únava, spotené tričko, ktoré už máte tri týždne. Snažili sme sa im dať najavo, že si vážime ich tradície, ako sa starajú o každé zrnko kukurice i každú kravu. Po pár dňoch im bolo jedno, či ich filmujete, alebo nie. Neprekážalo im to ani pri skarifikácii. Zrejme sa im ešte nestalo, aby sa medzi nimi túlali dvaja belosi sami bez ochranky a dokonca s nimi večerali. V Afrike bieleho nestretnete chodiť peši so stanom na chrbte. Každý by chcel bývať v rezortoch, džípom sa priviezť k tradičnej dedine, kde sa všetci odfotia za peniaze s usmiatymi domorodcami, a vrátiť sa do rezortu.
Vy dvaja ste šli peši.
Aby ste sa k horským Surmom dostali, musíte prekonať horský hrebeň. Snažili sme sa vo vzdialených dedinkách, ktorými sme prechádzali, zistiť, či tam bol niekedy biely človek. Vraj tam nebol dokonca ani Etiópčan, čo berieme, samozrejme, s rezervou. Keď žijete s prírodnými ľuďmi, uvedomíte si, aká je naša civilizácia rozmaznaná. Pamätám si silný pocit z druhej expedície na Novú Guineu, z ktorej vznikol film Pururambo. Domorodec, ktorý nás viedol, zaspal v noci na palmovom liste. Ráno vstal a chcel, aby sme išli hneď ďalej. S otvorenými ústami pozoroval, ako skladáme sieťky proti komárom, balíme stany, karimatky, varíme si jedlo, a bol nervózny, že musí čakať. Nevedel pochopiť, že sa s nami príroda tak nečestne zahrala a nedokážeme bez tých ochrán prežiť v divočine. On sa okrem toho ešte musí postarať aj o svoju rodinu a zabezpečiť ju. Prírodní ľudia majú schopnosti, ktoré ma stále udivujú. Napríklad len poznať niekoľko tisíc rastlín v každom štádiu vývinu je podľa mňa oveľa dôležitejšie ako poznať 30 písmeniek abecedy.
Čo je vlastne rituál donga, za ktorým ste prešli džungľou kilometre?
Súboj mladých pastierov kráv s palicou. Chcú sa nielen predviesť pred dievčatami, rituál im dáva určité postavenie v spoločnosti. Nič iné nefunguje, len donga ich posúva v rebríčku. Stretne sa celý kmeň a mladí muži dokazujú, že majú odvahu. Nemôže vám úctu v kmeni vybaviť otec alebo väčší majetok. Musíte proste ukázať, že sa bolesti nebojíte, nie ste zbabelec, dokážete bojovať za rodinu, za spoločenstvo. Palica vám neublíži, len hrozne štípe – úder prútom z konára je bolestivý.
Niekto by sa mohol spýtať, či to nie je brutálne.
Z ich pohľadu môže byť brutálnejší hokejový zápas, pri ktorom môže byť zranení oveľa viac. Nie sú piercingy, silikónové prsia alebo botoxové pery oveľa nelogickejšie ako ich skarifikácia alebo tanierik v dolnej pere? Je to vec pohľadu každej kultúry. Pre mňa je spoznávanie týchto spoločenstiev možnosťou pozrieť sa na našu spoločnosť, kultúru, na to, ako fungujeme a kde sa určité veci zrodili. Myslím si, že sám človek nevie posúdiť, aký je, ako sa vyvíja. Povie mu to rodina, priatelia, spoločnosť a on sa potom snaží korigovať sám seba. To isté, myslím, platí pre každú kultúru. Ak na tejto Zemi ostane už len jedna, tá západná, nedozvieme sa nič o sebe a skončíme vo vlastnej samoľúbosti.
Pátrali ste, kde sa vzal zvyk žien zväčšovať si dolnú peru hlineným tanierikom?
Rovnaký zvyk má aj kmeň Mursí, žijúci pri rieke Omo. Ozdoby do uší si dáva veľa národov na svete, aj do nosných otvorov. Veľa kmeňov si dáva ozdôbku aj do dolnej pery, pri Surmoch je to však najextrémnejšie. Platí, čím je tanierik väčší, tým je žena krajšia. Aj mladí domorodci tvrdili, že ženu bez neho by si nevzali. Kedysi otrokári z Arabského polostrova chodili „loviť“ Surmov, lebo muži aj ženy sú veľmi krásni.
Vysokí, štíhli…
Krásne postavy, nádherne vypracované telá. Nevidíte tam podvyživených ani tučných ľudí. Keby ste náhodne vybrali desať Surmov, desať Američanov a postavili ich vedľa seba, zrazu by ste si uvedomili, že niečo vo vývoji nefunguje. Zdeformované telá sú asi daň pokroku, daň civilizácii. Vrátim sa však k tanierikom – ženy, ktoré mali takto zohyzdenú peru, obchodníci s otrokmi nechceli, čím získavali na hodnote. Keď musíte za ženu zaplatiť 25 kráv a potom vám ju ukradnú, čo je to za obchod! Je pravdepodobné, že to mohol byť dôvod „skrášľovania“.
Aj v predchádzajúcich filmoch ste pripomínali, ako zasahuje globalizácia do života prírodných kmeňov. Tentoraz mi pripadá zdvihnutý varovný prst ako hlavný motív.
Afrika je kontinent, ktorý si kedysi dávno rozparcelovali Angličania, Francúzi, Nemci, Portugalci, Holanďania a Belgičania. Keď si preštudujete napríklad históriu kolonizácie Konga, zistíte, čo za zverstvá a krutosti sme my Európania boli schopní na ich území vykonať. Domorodcom, ktorí napríklad nesplnili kvóty zberu kaučuku, odrezávali ruky, zabíjali ich. V priebehu piatich rokov dokázali vyhladiť desať miliónov domorodcov len preto, aby belgický kráľ mohol žiť v blahobyte „z ich práce a krvi“. Dnes by Kongo mohlo byť najbohatšia africká krajina, lebo na jeho území sa nachádzajú všetky prvky Mendelejevovej periodickej sústavy. Tie potrebuje svet, aby mohol vyrábať všetok spotrebný materiál, ktorý nakupujeme v obchodných reťazcoch. Bane však patria zahraničným korporáciám. Sú tam suroviny, ktoré sa nikde inde na svete neťažia. Napríklad koltán, ktorý máme všetci v mobiloch. Z ohromného nerastného bohatstva ale obyvatelia Afriky nedostávajú skoro nič. Keby to bolo obrátene, možno by sme sa aj my snažili preplávať Stredozemné more.
Kmene Suri však žijú na území Etiópie.
Etiópia mala obrovské šťastie, ako jediný africký štát nebola úplne kolonizovaná. Novodobému kolonializmu však neunikla. Afrika sa neskutočne rýchlo mení. Len koľko zbraní na tento kontinent putuje. Aj zvieratá sú na tom v Afrike lepšie. Majú národné parky, ošetrovateľov, rôzne fondy na ochranu, ale ľudí, ktorí chcú žiť ako ich predkovia v súlade s prírodou, nemá kto ochraňovať. Pritom sú prírodné kmene šetrné k našej planéte, ich spôsob života nezanecháva žiadne stopy. Len my potrebujeme ich zem a bohatstvo, čo sa pod ňou našlo – ropu a zlato, aby sme mohli žiť aj naďalej v blahobyte. Po každom návrate od prírodných ľudí sa mi zmení rebríček hodnôt. Teším sa z každej maličkosti a hlavne si uvedomujem, že žijem v krajine obklopený nesmiernym bohatstvom. Že máme všetko, aby sme mohli šťastne a spokojne žiť. Len máme spotvorené hlavy.
Optikou neľahkých podmienok života kmeňa Suri nastavujete tak trochu zrkadlo aj nám.
Film sleduje rýchle spoločenské zmeny práve z pohľadu tohto kmeňa, ktorý zrazu prichádza o svoju zem, na ktorej stáročia hospodáril. Musí sa vysťahovať, lebo skorumpovaná vláda prenajala korporátnym spoločnostiam ich pôdu na ťažbu ropy a zlata. Hovorím si: pozor! Hoci je kmeň Suri ďaleko, aj nám môže niečo podobné hroziť. Už od mája si môže kúpiť našu pôdu ktokoľvek zo zahraničia. Bude sa to diať najprv nebadane. Potichu. A potom jedného dňa nám ktosi môže povedať, že toto už nie je vaša zem. Odíďte odtiaľto! To považujem za najväčšie memento filmu Suri.