Tanečné kreácie japonských umelcov, spomienky na víťazov minulých ročníkov, dokonca aj spevácke sólo, bolo nóvum. Celkove však tohtoročná súťaž bola priemerná. Jednoznačný film na Zlatú palmu nebol ani náhodou. Vyskytlo sa veľa pozoruhodných a zaujímavých filmov, ale ani jeden nadpriemerný. Porota na čele s bratmi Coenovcami to nemala jednoduché, a tak sa rozhodla ísť po témach, ktoré najviac rezonujú v súčasnom svete.
Audiard s Nemesom by sa mohli vymeniť
Občianske vojny a nepokoje rastú ako huby po daždi, a tak húfne pribúdajú utečenci, najviac sú nimi postihnutí Taliani. Jedna tragédia strieda druhú. Hrdinami víťazného filmu Dheepan (Zlatá palma) francúzskeho režiséra Jacqua Audiarda sú imigranti zo Srí Lanky. Dheepan patril kedysi k tamilským tigrom, no nechce mať už s nepokojmi a vraždením nič spoločné, prišiel o celú rodinu, chce len pokojne žiť vo Francúzsku. Yalini je takisto osamotená a aby sa mohla uchádzať o azyl vezme so sebou neznáme dieťa a vydáva ho za svoje. Čo čert nechcel, banda grázlov sa nedokáže upokojiť a asimilovať a mladého muža násilím vtiahnu do svojej nekalej hry. Vojna gangov mladý pár, ktorý sa pomaly zbližuje, takmer zničí.
Dovtedy, kým si Dheepan vybaví účty so srílanskou mafiou, je film zaujímavý tak témou, ako aj režijným spracovaním. Neviem na čo bol však dodatok – happy end zo zlého filmu. Veľavravné boli len problémy predmestia, kde zúri vojna prisťahovalcov a osudy ľudí, ktorí utiekli pred násilím, a to si ich znovu našlo. Podľa Audiarda je to ľúbostný príbeh, podľa mojej mienky remeselne dobre zvládnutý film o skupine imigrantov zneužívajúcich krajinu, ktorá im dala prístrešie a možnosť normálne žiť. Teda téma výsostne aktuálna.
Veľkou cenou poctený film debutanta z Maďarska Lászlóa Nemesa Saulov syn by si pokojne mohol vymeniť poradie s Audiardom. Nie pre tému, ale pre originálne spracovanie. Je to názor väčšiny, ku ktorému sa prikláňam. O koncentračných táboroch sme videli množstvo dobrých a zlých filmov, ale nikdy ešte nie vo forme, ktorá rezonuje so súčasnou filmovou rečou. Akčný film o Sonderkommande v Osvienčime-Birkenau ešte nenakrútil nikto. Zároveň je to do istej miery aj rehabilitácia ľudí, ktorých do týchto skupín zaradili. Sú to rovnakí chudáci ako ostatní, len sú nútení prevziať šatstvo od väzňov idúcich do plynu, hodiť ich mŕtvoly do kremačnej pece a navyše odpratať ich popol do rieky. Robia to len niekoľko mesiacov a potom idú do plynu tiež. Tí, čo prežili, nemali u spoluväzňov najlepšiu povesť. Neoprávnene. Okrem hrôz, ktoré zažili, museli neskôr aj žiť s pocitom, že vedia a videli príliš veľa. Neviem si to ani predstaviť, či niekto z nich zostal normálny. Vzbura Sonderkommanda v Osvienčime, samozrejme, sa nemôže skončiť inak ako tragicky. Talentovanému Nemesovi slúži ku cti, že nesiahol po polopatizmoch a príbeh uťal tam, kde mal.
Vrahyňa z donútenia a posadnutý ošetrovateľ
Za najlepšieho režiséra pasovala porota popredného čínskeho tvorcu Hou Hsiao-Hsiena za réžiu filmu Vrah. Presnejšie by bolo vrahyňa, lebo dievča vychovávajú na to, aby vraždilo na objednávku. No nie vždy to dokáže. Dej plynie pomaly, kamera čaruje, téma je spracovaná s mimoriadnym estetickým cítením a citom pre mieru. Príbeh sa odohráva v období dynastie Tang (618 – 907) v chaotickom období, kde vládca nemal nijakú moc, uchvátili mu ju guvernéri jednotlivých provincií. Po sérii provinčných revolt po prechode do iného storočia v roku 907 dynastia Tang upadla do zabudnutia.
O snímke Chronic Michaela Franka v hlavnej úlohe s Timom Rothom ma nikto nepresvedčí, že je to dobrý film. Mexičanovi Frankovi však dali cenu za scenár. Zrejme sa brala do úvahy téma – eutanázia. Ošetrovateľ pacientov, David, použil eutanáziu pri svojom nevyliečiteľne chorom dieťati, potom sa starostlivo až fanaticky venuje pacientom, ale znovu od trápenia pomôže na onen svet jednej pacientke. Chorí sú v hrozných štádiách, film všetko detailne zobrazuje a David je starostlivosťou o nich takmer posadnutý.
Uvažujte o tom, či ste homár alebo pes
V budúcnosti všetkých slobodných zatknú a odvezú do Hotela, kde musia stráviť 45 dní, aby sa ponorili do seba a hľadali svoju podstatu, najlepšie tú zvieraciu, ktorá ich najviac priťahuje či charakterizuje. Snímku Homár nakrútil grécky režisér Yorgos Lanthinos a získal za ňu Cenu poroty. Vo filme, ktorý s humorom nastoľuje otázku, že v každom človeku sa v podstate zauzlene skrýva nejaké zviera, upútal svojou hereckou kreáciou Colin Farrell, ktorý by si (spolu s viacerými ďalšími) takisto zaslúžil cenu za herecký výkon. Získal ju Vincent Lindon za úlohu vo filme La loi du marché Stéphana Brizého.
Téma filmu je opäť výsostne aktuálna – nezamestnanosť. Lindon hrá síce výborne človeka, ktorému po dlhom čase ponúknu tak dehonestujúcu prácu, že ju nedokáže akceptovať, ale mal príliš veľa konkurentov. Už spomínaného Colina Farrella, Vincenta Cassela, Josha Brolina a iných. Spravodlivosť však pri cene za najlepšiu ženskú interpretáciu padla na úrodnú pôdu. Podelili sa o ňu dve herečky Rooney Mara za úlohu vo filme o dvoch lesbách Carol Todda Haynesa a Emmanuelle Bercot, ktorej úvodný nesúťažný film Hore hlavu vypískali, aby jej tlieskali za herecký výkon vo filme režisérky Maïwenn Môj kráľ. Nebola som zrejme sama, ktorá prišla na to, že Rooney Mara tromfla Cate Blanchettovú. Či je lepšia herečka, sa ešte nedá povedať, no rozhodne tvárnejšia a má pred sebou sľubnú budúcnosť.
Tušila som tiež, že favorizované filmy Moja matka, Carol, Mladosť, Scicario vypadnú z hry, ale prekvapení bolo nad očakávanie. Nakoniec, nič sa nestalo, ceny pre Dheepan, Saulovho syna a za herecké výkony sú spravodlivé. Na ostatné sa dá len povedať: De gustibus non est disputandum.
