Eva Tomanová: Chcela som, aby môj film v ľuďoch doznieval

07.06.2015 16:02
Eva Tomanová Stále spolu
Režisérka dokumentu Stále spolu Eva Tomanová. Autor:

Česká filmárka Eva Tomanová sa v autorskom dokumente Stále spolu, ktorý práve prišiel do kín, zamerala na rodinu Mlčochovcov žijúcu podľa vlastných pravidiel na šumavskej lúke. Vysokoškolsky vzdelaní rodičia Peter a Simona pre svojich 9 detí zvolili život v askéze a spoločnom rodinnom súznení. Tomanová chcela divákom sprostredkovať pocity, ktoré v nej kontakt s rodinou vyvolal, a otvoriť diskusiu.

Ako ste sa s rodinou Mlčochovcov zoznámili?

S rodinou som sa stretla asi pred 12 rokmi, keď som nakrúcala iný film. Prišla som na Šumavu, kde po lúke behali polonahé deti a liezli po stromoch. Pôsobilo to takmer ako raj. Keď som sa tam po čase znovu vrátila nakrúcať dokument pre Febio, zdalo sa mi to odrazu nejaké iné. Doniesla som im toaletný papier, za čo mi Simona ďakovala. Vtedy nemohli používať žiadny papier. Môj pohľad na rodinu sa menil, začalo ma zaujímať, prečo takto žijú.

Otec im toho veľa zakazoval?

Dosť dlho mi trvalo pochopiť, prečo chce Peter pre svoje deti to najhoršie. Prečo im naplnil život odriekaním a nepohodlím. Počas nakrúcania som pochopila, že chce pre ne to najlepšie, zo svojho uhla pohľadu. On verí, že takéto životné podmienky z nich urobia lepších a šťastnejších ľudí, že sa budú vedieť radovať v živote z maličkostí, čo mnoho iných detí nedokáže.

Vo filme ste sa úplne vzdali vyjadrení odborníkov.

Odborníkov som tam nechcela, pretože by to film zaťažilo. Chcela som to urobiť viac ako „film“. Ale budem veľmi rada, ak o ňom budú diskutovať. Pre mňa tie diskusie po filme znamenajú veľmi veľa, pretože som film robila pre ľudí a som rada, že naň chodia. Keby som tam dala názor odborníka, ktorý by vám povedal, čo si máte myslieť, nebolo by to ono. Som rada, že film vnímajú ľudia rôzne. Chcela som divákom sprostredkovať rovnakú emóciu, ktorú som prežila ja. Prísť do raja, kde vás z tej bezstarostnosti zamrazí.

Nechceli ste Petra konfrontovať s protinázorom?

Film sa dá urobiť mnohými spôsobmi a ja som sa rozhodla pre túto cestu, pretože sa mi zdá filmovejšia, príbehovejšia.

Uprednostnili ste pozorovanie pred provokáciou?

Chcela som emócie a diskusiu. To sa splnilo. Diváci vedia, čo si majú myslieť, sú to inteligentní ľudia. Vedia, čo som chcela povedať a chápu aj bez názorov odborníkov. Keby bolo všetko povedané polopatisticky, nemali by možnosť o tom ďalej premýšľať. Chcela som, aby film zostal nedopovedaný, ako keď si prečítate dobrú knihu a zostane vo vás doznievať. Chcela som, aby môj film pôsobil podobne. Aby v ľuďoch žil ešte nejaký čas.

Keď ste začali nakrúcať, nevedeli ste, že najstaršia dcéra Dorotka otehotnie. Život vám príbeh pekne vypointoval. S akými očakávaniami ste sa do nakrúcania pustili, v čom ste videli potenciál?

Tým, že tú prácu robím už dlhšie, mám na veci čuch. V danom momente som mala nutkanie nakrúcať, aj keď som nevedela presne prečo. Pôvodne som si myslela, že sa budú chcieť osamostatniť najstarší chlapci, ale bola to Dorotka. Keby neotehotnela, tak by som ten film možno nenakrúcala dva, ale päť rokov, dovtedy, kým by v rodine nedošlo k niečomu zásadnejšiemu.

Mali ste veľa materiálu? Museli ste veľa selektovať?

Vyplynulo to prirodzene. Mnoho vecí, ktoré som považovala za dôležité v prvej verzii, odrazu dôležité neboli, niektoré sa opakovali. Mala som viac rozhovorov, napokon som sa ich všetky rozhodla z filmu vyhodiť.

Nechceli ste „pritlačiť“ práve prostredníctvom otázok?

Rozhovory z toho robili skôr televízny dokument, ja som chcela, aby to bolo filmovejšie. Keby som ich tam nechala, možno by ste sa ma na to nepýtali vy ani diváci a novinári v Česku, ale na druhej strane si myslím, že ten film by nemal taký úspech a nebol by napríklad na najvýznamnejšom festivale dokumentárnych filmov na svete IDFA. Rozhodla som sa ten film urobiť pre medzinárodné publikum, nielen pre české a slovenské. A cudzincov nebaví čítať titulky.

Mlčochovci trávia časť roka v Španielsku. Ako prebiehalo nakrúcanie v zahraničí? Zostávali ste tam alebo ste sa vracali domov?

Vracali sme sa domov, pretože si vždy potrebujem oddýchnuť od tých ľudí a myslím si, že aj oni si potrebujú oddýchnuť odo mňa. Vždy som potrebovala nejaký čas, aby som mohla premýšľať o tom, kam som sa v práci posunula. Tú rodinu som chcela lepšie pochopiť, viac porozumieť deťom a motiváciám matky. Pýtala som sa, prečo zostáva s Petrom. Nakoniec prezradí, že je s ním kvôli deťom. Vie, že by jej ich nenechal. Aby som z nej toto priznanie dostala, musela som ju veľmi hlboko pochopiť.

Peter je veľká autorita, členovia rodiny ho absolútne rešpektujú. Ako ste spolu vychádzali?

Náš vzťah s Petrom stál na vzájomnom rešpekte. Musím povedať, že aj Simona sa často čudovala, čo všetko odo mňa Peter znesie. Každého iného by z tej lúky dávno vyprevadil. Je pravda, že na začiatku som bola opatrnejšia, ale v momente, keď som mala pocit, že už mám dosť materiálu na to, aby som film nejako urobila, mohla som pritvrdiť a viac sa pýtať, trošku riskovať. Ku koncu sme mali s Petrom krízu, moje otázky mu boli nepríjemné. Nepáčilo sa mu, že spochybňujem jeho autoritu pred deťmi. Dokonca sme museli nakrúcanie prerušiť, a keď som chcela „dotáčať“, Peter odišiel do Španielska a tým to definitívne ukončil.

Eva Tomanová

Režisérka Eva Tomanová začínala ako reportérka v relácii Na vlastní oči, neskôr pôsobila ako šéfka publicistiky TV Barrandov. Podieľala sa na televíznom cykle České milování, relácii Reportéři ČT a je autorkou dokumentov Ve stínu lebek a Škola chodí za dětmi. Jej celovečerný debut Stále spolu súťažil v kategórii najlepší film na významnom festivale dokumentárnych filmov IDFA v Amsterdame. Režisérka pripravuje ďalší dokument s pracovným názvom Virus.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#režisérka #dokument #filmová novinka #Stále spolu #Eva Tomanová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku